Príbehy zachránených zvečnila v knihe Priateľstvo navzdory Hitlerovi a jej námet spracovala režisérka Nataša Dudinski vo filme Na sever. Dokument mal tento týždeň premiéru na festivale Jeden svet.
„Príbehy utečencov majú rozličné politické a historické pozadie, no po ľudskej stránke sú rovnaké. Vždy ide o stratu domova, najbližších a narušenie bezpečia. Zdalo sa mi zaujímavé pozrieť sa do minulosti, z ktorej by sme sa mohli poučiť. Židovskí utečenci hľadali počas druhej svetovej vojny bezpečný domov, ale našli ho len niektorí, väčšina neprežila,“ vysvetľuje režisérka, ktorú téma zaujala aj osobne. „Keď sa ku mne námet dostal, moja dcéra mala štrnásť rokov ako hlavná hrdinka filmu Hanka v čase, keď odišla do Dánska. Položila som si otázku, či by som sa jej dokázala vzdať a či by som dôverovala cudzím ľuďom tak ako jej rodičia.“
Ľudí ochotných prijať utečencov bolo viac ako počet detí, ktoré do krajiny prišli. Vybratých bolo tristopäťdesiat tínedžerov od štrnásť do šestnásť rokov, zväčša takých, ktorí boli organizovaní v mládežníckych hnutiach. Protagonisti príbehu boli umiestnení do mnohodetných rodín žijúcich na vidieku, kde sa museli aktívne zapájať do práce. Film tak otvára polemiku, či dánske rodiny nezneužili tínedžerov ako „lacnú“ pracovnú silu. Podľa autoriek Dáni považovali za samozrejmosť poskytnúť židovským deťom útočisko a tie sa museli novým podmienkam prirodzene prispôsobiť.
Keď sa v roku 1940 a 1941 situácia skomplikovala a mládeži hrozilo nebezpečenstvo aj v Dánsku, obyvateľstvo sa zmobilizovalo a pomohlo im utiecť z krajiny ďalej na sever, odkiaľ postupovali do Palestíny. Z osemtisíc Židov sa tak zachránilo sedemtisícpäťsto, no väčšina z nich sa už nikdy nestretla so svojou rodinou ani nevrátila domov.
