Pestrý život s obrazovkou dramaturgičky Maríny Juríčkovej

Dramaturgička Marína Juríčková sa kedysi podieľala na slávnych televíznych pondelkoch a s televíziou spolupracuje dodnes.

06.02.2016 17:00
debata (1)

Pripravuje obľúbený dokumentárny program Herecké legendy. Po roku 1989 bola spoluautorkou nových koncepcií v Slovenskej televízii a priniesla na obrazovky projekt Hodina deťom, ktorý jestvuje dodnes. Je televíznou pamätníčkou a má zaujímavý osud.

Dramaturgička Marína Juríčková. Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Marína Juríčková, scenáristka Dramaturgička Marína Juríčková.

Narodila sa vo Viedni, miluje Spiš aj Bratislavu. „Môj otec bol vynikajúcim žiakom levočského gymnázia,“ začína svoje rozprávanie Marína Juríčková. „Vyhral štipendium princa Eugena – záchrancu Viedne pred Turkami a študoval potom vo Viedni zahraničný obchod. Mama študovala na Reinhardtovom divadelnom seminári. Som dieťaťom vojnovej študentskej lásky. Po totálnom vybombardovaní a vyhladovaní Viedne a celého Rakúska sme prišli v roku 1947 na Slovensko. Po tzv. víťaznom februári, keď sa zavreli hranice a dvoch otcových bratov zatvorili – jedného odvliekli do gulagu, druhého, bývalého povereníka pravosúdia, do Leopoldova – sa už nedalo pomýšľať ani na odchod za hranice. Mame zobrali pas a zakrátko sa otec – slávna akcia¤B! – ocitol v bani. Mama sedem rokov nesmela ani len navštíviť svojich rodičov v Rakúsku. Problém bol dostať sa hoci len do Maďarska, ale, ako sa hovorí, čo bolo – nebolo. Ja už dávno neuvažujem v kategóriách čo by bolo, keby? Som Slovenka, v Bratislave žijem od roku 1962, takže som Bratislavčanka. Spiš je pre mňa spomienka, stará láska, Levoča, nedeľné rána v Kostole sv. Jakuba, pred slávnym oltárom Majstra Pavla, láskaví milovaní starí rodičia, bicykel, nádherne zvlnená, akoby vymiesená krajina. Milujem ju v každej ročnej dobe, ale najmä na jeseň. Žije tam celá bratova rodina a ja som rada, že sa tam môžem vracať. A nielen preto, že môj brat skvele, s vášňou, a istotne aj lepšie ako ja, varí, pečie chlieb, spieva svoje vlastné pesničky a má nádherných vnukov.“

Prekvapujúce je, že špecialistka na kultúru a umenie má aj technické vzdelanie. Súviselo to azda s osudmi rodiny? „Ak vezmeme do úvahy situáciu, keď som sa ocitla na Slovensku, niet sa čo čudovať, že rodičia chceli, aby sme s bratom študovali technické smery. Chceli, aby sme sa vyhli spoločenským vedám a mali chlieb v ruke. Verili, že takto nás uchránia pred dianím v politike a možnými problémami. Ale čo čert nechcel, po maturite som dostala umiestenku do ČSTV v Bratislave! Ja som už na strednej škole písala, účinkovala v súbore a recitovala, takže sa rodičom nepodarilo ochrániť ma celkom pred osudom. A v roku 1962 som nastúpila do televízneho štúdia v bývalej Tatrabanke na Námestí SNP a bolo. Vzťah na celý život! Po nejakom čase – proti vôli rodičov – som sa ocitla na VŠMU, v ročníku pravej dámy slovenského filmu Moniky Gajdošovej. Učili ma veľké osobnosti – profesor Ján Boor, Peter Balgha, Tibor Vichta, Milan Šimečka.“

Podozrivá z Mlynskej doliny

To by si zaslúžilo aj spomienky. V období normalizácie ju vyhodili z dramaturgie filmovej tvorby, ale písať o tom nechce: „Na to sú určite povolanejší. Ja sa na to necítim. Po tom, ako ma vyhodili z dramaturgie televíznej filmovej tvorby, som sa ocitla mimo diania. Bolo to veľmi úspešné tvorivé centrum, kde vznikli napríklad filmy Krotká, Balada o siedmich obesených, Sladké hry minulého leta, Môj vienok zelený, Neprebudený, Zďaleka ideme, novinu nesieme… Bohužiaľ, pracovisko bolo treba zrušiť, ako to už na Slovensku býva, a bolo treba pomenovať a poukázať na nepriateľa. Film Slávny pes, podľa poviedky J. Weissa, v réžii Petra Solana a v mojej dramaturgii, bol vhodnou zámienkou. Pomenoval totiž fenomén prispôsobenia sa a silu totality. Televízna filmová tvorba bola zrušená a nazvaná oportunistickým hniezdom. Dramaturgovia boli rozprášení. Peter Balgha, duša redakcie, umrel a my sme sa rozišli kadeľahšie. V roku 1972 ma prijal do oddelenia perspektívnej koncepcie osvietený a vzdelaný technický námestník riaditeľa inžinier Štefan Oravský. Na tomto pracovisku som stretla rozhľadených, vzdelaných ľudí, veľa som študovala. A, našťastie, tu mi pomohlo aj moje pôvodné technické vzdelanie. Spolu s technológmi sme vytvárali podklady pre projektovanie a výstavbu jednotlivých pracovísk v Mlynskej doline. Vznešene sa to volalo prognózy. Veľa sme študovali, vysielacie štruktúry v Európe i v zámorí, sociologické prognózy, demografiu, umelecké smery, nové technológie v rozvoji média. Boli sme v tom čase na špici – televízne štúdio v Bratislave malo prvý záznamový stroj – Ampex. Určite sme v ničom nezaostávali. No o digitalizácii sa nám vtedy ani v smelých snoch nesnívalo! Pravdou je, že sme zasa boli tak trochu podozriví, nepohodlní, nekonformní. Preto si veľmi vážim, že mi niektorí dramaturgovia v hranej i detskej tvorbe dali vtedy príležitosť písať aspoň adaptácie literárnych diel,“ rozpráva.

Na budovu televízie v Mlynskej Doline sa už len nadáva – ako si spomína Marína Juríčková na jej lepšie časy? „Vo svojom čase bola nová budova Tvorby programu exkluzívna, krásna, nič jej nechýbalo. Celý projekt architekta Josefa Struhařa bol mimoriadny a v kontexte výstavby v Československu to bola skutočná kvalita. Ja som ju zažila v najlepších časoch, keď v nej doslova vrel život. Pohľad na ňu dnes je skľučujúci a deprimujúci. Je to obrovská mŕtvola, pripomínajúca, že všetko, o čo sa človek nestará a nezveľaďuje to, schátra.“

Viac z archívneho bohatstva

Marína Juríčková miluje príbehy. Odmala vysedávala v kine, neskôr v kinokluboch, potom pri obrazovke. No stále viac pozornosti venuje dokumentom. Chce sa ešte vzdelať v histórii, ktorej absenciu zo školských čias pociťuje, rada cestuje, obdivuje ľudí, krajiny. Svet sleduje najmä cez TV. Je však skeptická. Aj pokiaľ ide o budúcnosť televízie.

„Myslím si, že vysielanie sa stále viac približuje priamemu prenosu udalostí. Pozornosť mladších generácií vyžaduje okamžitý zážitok. Ich najbližším priateľom sa stáva smartfón a ak si aj vyberú nejaký program, je to on-line. A čo ma naozaj desí, je stále zdôrazňovaná potreba tzv. zábavnosti. Všetko musí byť fun a cool. Ale stále dúfam, že sa to ešte zmení, že ani mladí ľudia sa neuspokoja s tým predžutým polotovarom, ktorý sa im nanucuje v podobe slávnych reality šou či SuperStar. Chvalabohu, verejnoprávna televízia sa zatiaľ naplno nezapojila do tohto trendu.“

A ako by riadila televíziu, keby bola jej riaditeľka? „Riaditeľkou by som byť nechcela. Už som si skúsila riaditeľskú stoličku a myslím si, že to bol omyl. Nebolo to ono. Čo by som zariadila? V prvom rade by sa muselo vyriešiť financovanie. Usilovala by som sa posilniť vlastnú originálnu tvorbu, obnoviť postavenie dramaturgie, otvoriť tretí vysielací okruh pre šport, deti a spravodajstvo, čím by sa stabilizovala a posilnila vysielacia štruktúra Dvojky. Obnovila by som edičnú činnosť a sústredila viac pozornosti na archívne bohatstvo napríklad v strihových reláciách.“

Dramaturg bol kultúrne rozhľadený

Čo dobré nám zostalo z televízie minulého storočia? Marína Juríčková to zhrnie takto: „Televízia prešla obrovským vývojom. Štádiá boli rôzne, preto sa mi ťažko hovorí o televízii ako o celku. Áno, v časoch mojej mladosti bola propagandistickým nástrojom. Ale! Považujem za veľmi dôležité, že bola zároveň aj vzdelávacou, kultúrnou a umeleckou inštitúciou. Dôkazom toho je práve pretrvávajúca legenda o "bratislavských pondelkoch“, inscenáciách a filmoch, ktoré preslávili Československú televíziu vo svete. Bolo to aj vďaka kreatívnej televíznej dramaturgii, ktorá siahala po obsahovo a filozoficky hodnotných predlohách. Dokázala im dať taký filmový a televízny tvar, čo nemal v šesťdesiatych rokoch, ale ani neskôr, konkurenciu. Nešlo iba o zábavu. Dramaturg bol vzdelaný, kultúrne rozhľadený, poznal reálie a dobu, bol v úzkom kontakte s režisérom, ktorý zasa majstrovsky literárnu predlohu pretlmočil do reči obrazu a zvuku. V každej dobe záleží na veľkosti osobnosti. Televízia, ktorú som mala rada, bola televíziou vlastnej, originálnej tvorby v mnohorakých podobách: inscenácie, filmy, programy pre deti, zaujímavé vzdelávanie, šport, dokumenty o dobe, o svete a výchova. No ktože už dnes túži po výchove? Na túto tému by sme mohli hovoriť donekonečna. Uznávam, že každá televízia potrebuje diváka, ale pochybujem, že honba za sledovanosťou má byť vrcholom jej snaženia!“

Na začiatku Hereckých legiend bola Marína

V súčasnosti pripravujete obľúbenú reláciu Herecké legendy na Dvojke RTVS. Ako k tomu prišlo?
Šéfdramaturgička hranej tvorby Janka Kákošová ma oslovila ako pamätníčku a dlhoročnú pútničku po televíznych pracoviskách, štúdiách a archívoch. Zvažovala možnosť vrátiť na obrazovky legendárne pondelkové inscenácie v cykle, ktorý by pravidelne približoval divákom aj zákulisie ich vzniku. Hľadali sme kľúč, ako na to.

Chceli ste priblížiť celé tímy?
Pôvodne áno, myslela som si, že by bolo dobre osloviť viacerých tvorcov – dramaturgov, režisérov, hercov, kameramanov, ale napokon sme dospeli k názoru, že pre diváka sú najatraktívnejší herci. A tak sa sústreďujeme na nich – na ich spomienky a pohľad do štúdií v minulosti. Herec je tvárou, predstaviteľom i stelesnením literárneho charakteru. A naši herci, najmä tí z tzv. zlatej generácie, sú skutočnými osobnosťami a vedia zaujímavo rozprávať.

Ivan Mistrík. Foto: archív SND
legenda mistrik Ivan Mistrík.

Podľa akého vzorca postupujete?
V roku 2012, po nástupe nového vedenia RTVS, som vypracovala projekt s týmto pôdorysom: jednej osobnosti sú venované štyri rozhovory, v týždennej periodicite, s ukážkami z hier a filmov, a štyri inscenácie, v ktorých zažiarila. Takto venujeme každej z hereckých legiend jeden mesiac.

Začali ste Marínou Kráľovičovou…
Táto neuveriteľná dáma bola taká odvážna, že napriek odhováraniu svojho divadelného okolia šla do štúdia a spolu s dnes už nebohým Elom Romančíkom zahrali naživo prvú televíznu inscenáciu – Dovidenia, Lucien. V archíve STV je uložená aj sfilmovaná verzia jej monodrámy Ľudský hlas, ktorý Dvojka po mnohých rokoch znova odvysielala. Druhým v poradí bol pán Ladislav Chudík a po ňom ďalšie žijúce legendy, ktoré boli ochotné a schopné prísť do televízneho štúdia a spomínať: Štefan Kvietik, Leopold Haverl, Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Soňa Valentová, Milan Kňažko, Martin Huba, Dušan Jamrich, Kamila Magálová, Oldo Hlaváček, v decembri a januári sme odvysielali Juraja Kukuru a pracujeme na ďalších.

Herečka Zora Kolínska. Foto: ARCHÍV SND
3316526 Herečka Zora Kolínska.

Ako je to s ukážkami diel? Z čoho vyberáte?
Usilujem sa nájsť témy, ktoré nestrácajú na aktuálnosti, inscenácie a filmy, ktorým, ako hovorievam, sa nič nestalo a sú zaujímavé i dnes. Pochopiteľne, mnohokrát ide o technicky nekvalitné záznamy, ale to dnes vďaka digitalizácii nepovažujeme za neprekonateľné. Obmedzenia sú dané zaradením do vysielacej štruktúry – v sobotu podvečer. Veľmi často nás odtiaľ vypoklonkuje nejaký šport! Som presvedčená, že takýchto cyklov a relácií je viac a tvrdím, že verejnoprávna televízia nevyhnutne potrebuje tretí kanál – športový, publicistický, vzdelávací a detský. Jeho zavedením by sa konečne mohla aj Dvojka „upratať“, a tak vytvoriť potrebný divácky návyk na svoje dobré programy. Pokiaľ ide o „legendy“, nevysielajú sa viacdielne inscenácie a limitujúca je i možnosť použitia diel, na ktoré sa vzťahujú zahraničné autorské práva. Tie môžem využívať len veľmi výnimočne, vzhľadom na finančné suchoty RTVS.

Máte dosť legiend?
Sú už mladší, ako hore spomenutá generácia, ale sú to už legendy. Nahrali sme rozhovory s Jurajom Kukurom, Magdalénou Vášáryovou. S režisérom Vidom Horňákom sme spomínali na Ctibora Filčíka. S Vladimírom Strniskom sme si pripomenuli Vieru Strniskovú, so Zuzkou Kronerovou sme hovorili o jej otcovi, s Jánom Mistríkom o jeho bratovi Ivanovi. S Oldom Hlaváčkom, Mariánom Minárikom a Kamilou Magálovou sme hovorili o Michalovi Dočolomanskom. O Márii Prechovskej hovoril jej mladý kolega Peter Kočiš a dramaturgička Jana Liptáková. Rozhovory s Emilom Horváthom, ktorý je moderátorom nášho cyklu, viedol jeho kolega Ján Gallovič. Mali by sa odvysielať vo februári. Dúfam, že sa mi podarí ešte vyhľadať inscenácie, nájsť ukážky a spracovať scenár o Elovi Romančíkovi s jeho synom Ivanom či o Júliusovi Pántikovi s jeho dcérou Zuzanou. A, pravdaže, nesmieme zabudnúť na Viliama Záborského, Hanu Meličkovú, Ivana Rajniaka, Vlada Müllera… A potom nastúpia tí mladší – Anna Javorková, Zdena Studenková, Marián Labuda… Archív by ešte vedel rozprávať!

A.Miller: Po páde 1964: Mária Kráľovičová a... Foto: Jozef Vavro
A.Miller Po pade 1964 maria Kralovicova Ladislav Chudik foto Jozef Vavro A.Miller: Po páde 1964: Mária Kráľovičová a Ladislav Chudík, premiéra hry Po páde (v roku 1964).

Píšete okrem scenárov Hereckých legiend aj niečo iné? Čo by vás bavilo?
Iné nepíšem, Herecké legendy mi však dajú riadne zabrať! Hodiny a hodiny v archívoch, potom výber ukážok, scenár rozhovoru a ešte prilákať pamätníkov do štúdia!

A keby predsa raz?
Písala by som o nezdolnosti a húževnatosti žien generácie mojej mamy. Jej príbeh a príbeh jej dvoch sestier je taký dramatický, že by sa písal sám. Tri siroty našli svoju mamu zastrelenú, keď mali deväť, šesť a tri roky. Tri neskutočné bojovníčky, ktoré sa nevzdávali, dokázali sa prispôsobiť, ale nepodľahnúť. Vždy atraktívne, mimoriadne, iné. Časy eufórie po vojne, päťdesiate a šesťdesiate roky na Slovensku, v Rakúsku a v Anglicku, kde žila najmladšia z nich. Tie pády, vzlety aj úlety! Ako to vlastne všetko dokázali prežiť, vychovať deti a čo je hlavné – zachovať si pritom humor, ironický odstup a nepodľahnúť skepse! Ale – písať o tom nebudem. Nemám literárne ambície. Možno napíšem vnukom niečo o ich otcovi, ktorý zahynul pri autonehode. To však nie je literatúra, to je krutá skutočnosť.

A o kom ste písali naposledy do Hereckých legiend?
Teraz som písala o pánovi Andrejovi Mojžišovi, najobsadzovanejšom mimobratislavskom hercovi, ktorý hral množstvo hlavných postáv a ktorý vlani oslavoval deväťdesiat rokov. Šéfka produkcie v televízii rozhodla, že pôjdeme za ním do Zvolena! Dúfam, že nás prijme a veľmi sa na to teším. A práve mám rozpracovaný scenár o Františkovi Dibarborovi a o Martinovi Gregorovi. Našťastie, syn pána Dibarboru sa podujal na spomínanie a hoci nie je vždy ľahké nájsť niekoho zo staršej generácie, kto príde o tých najstarších porozprávať, dúfam, že si pripomenieme i pána Gregora. Tiež sa nádejam, že o Jozefovi Adamovičovi, jeho práci a inscenáciách príde divákom porozprávať jeho manželka Božidara Turzonovová. Napriek tomu, že tvoriví ľudia sú dnes zaneprázdnení a nemajú čas, stále sa nám ešte darí. Myslím si, že stojí za to hľadať. Rovnako vysielať „staré“ inscenácie. Do letnej štruktúry sme robili zostrihy našej relácie pod názvom Návraty k hereckým legendám a mali slušný úspech.

O vás nebude dokument?
Ja som vždy bola za kamerou a vždy ma to napĺňalo. Nemala som ambíciu byť pred kamerou. Alebo na očiach.

Často ste v televíznom archíve. Našlo by sa tam niečo, čo by sa dalo predávať?
Televízia na túto činnosť rezignovala a je to škoda. Ľudia však často telefonujú, radi by si kúpili taký či onaký program, rozprávky, animované seriály, filmy… Škoda, že to už televízia nerobí. V archíve je dosť vecí, ktoré by ľudia chceli. Napríklad Pásli ovce valasi, Hlavičkove rozprávky, Kuk a Bubu a naše stálice: Kubo, Rysavá jalovica, Kamenný chodníček, Rozmajrín, Sváko Ragan, ale aj mnohé ďalšie. Stálo by to za to.

Dramaturgička Marína Juríčková. Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Marína Juríčková Dramaturgička Marína Juríčková.

Marína Juríčková

Narodila sa 25. marca 1944 vo Viedni, vyštudovala Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Košiciach a Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Pracovala 41 rokov v Slovenskej televízii ako technička, dramaturgička, prognostička, po roku 1989 šéfdrama­turgička a riaditeľka programu. V roku 1994 bola štátnou tajomníčkou Ministerstva kultúry SR. Napísala 20 scenárov televíznych inscenácií a filmov, preložila a upravila dialógy viac ako 400 filmov a seriálov. V súčasnosti scenáristicky a dramaturgicky pripravuje reláciu Herecké legendy na Dvojke.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Marína Juríčková #dramaturgička