Na Febiofeste uviedla v Bratislave svoj najnovší celovečerný dokument Zkáza krásou. Životný príbeh československej filmovej hviezdy Lídy Baarovej, ktorá si podmanila aj Josepha Goebbelsa.
Trasúcou sa rukou pije osemdesiatročná žena, kedysi slávna herečka, becherovku priamo z fľaše. Nezvažovali ste, či ten záber vo filme nechať?
Záberov s becherovkou sme mali viac. Napokon sme nechali len jeden vo veľmi dramatickom okamihu jej výpovede. Zdalo sa nám, že to raz hádam diváci znesú. Potom si navyše zapáli cigaretu naopak – filtrom. To sú chvíle, v ktorých vidíte, že je trochu „mimo“, tak neviem… Mali ste pocit, že tá scéna vo filme nemala byť?
Naopak, pripomínala nesmierne trpký koniec slávnej herečky.
Priznám sa, fľašu becherovky sme priviezli my. Objednala si ju, pila však najmä taliansky fernet. Poslednej fáze strihu hovorím vyšívanie. Ladíte každú sekundu, tu trochu pridať, tam zas ubrať, nechať ju ešte chvíľku v zábere ako ticho hľadí do kamery. Je to nesmierne jemná práca. Viete, problém bol v tom, že Lída Baarová nepripúšťala nič iné, len „hovoriacu hlavu“. Myslela som, že zájdeme ku kaderníčke, na nákupy či do kaviarne, ale ona všetko odmietla. Sedela doma na gauči, čo bolo nesmierne limitujúce.
Ako to bolo s otázkami o Goebbelsovi?
Už pred cestou ma Baarovej priatelia upozorňovali, že sa na jej milenca vôbec nemám pýtať. Vraj takéto otázky neznáša a proste so mnou vyrazí dvere. Nechala som si ich preto až na posledný deň. Niečo povedala, ale veľmi tú tému rozvíjať nechcela.
Dokument sa začína scénami z plesu filmárov v pražskej Lucerne. Bol to váš nápad?
Nie, scéna so strateným briliantom sa veľmi páčila strihačovi Jakubovi Hejnovi. Povedal: To musíme dať na začiatok! Dáme tým najavo jej pozíciu v živote. Líde Baarovej sa stratí briliant, tak všetci stíchnu a hľadajú, kým sa klenot nenájde.
Strávili ste s ňou v roku 1995 štyri dni. Aká ostala vo vašich spomienkach?
Ako nejednoznačná postava. Bola nesmierne náladová. Ani chvíľu ste nemali istotu, či bude o päť minút milá, alebo úplne protivná. Jej nálady sa veľmi rýchlo striedali – od absolútnej depresie až po stavy príjemnej pohody. Navyše bola hrozne sebecká, zvyknutá robiť len to, čo sa jej hodí, a vôbec nehľadieť okolo seba. Mala veľa zlých vlastností, jej egoizmus a pýcha vyvolávali pocit: Ja som Lída Baarová a všetci si sadnite na zadok. Teraz som tu ja! Som jednoducho hviezda! Nakrúcanie s ňou bolo jedným z najdramatickejších v mojom živote.
Bez citového pohnutia rozpráva o matkinej smrti, sestrinej samovražde, zdôrazňuje otcovu chudobu, narieka, že jej komunisti vzali všetko, aj tie šperky…
… a za najhoršie, čo sa jej stalo, považuje jedine to, že neurobila kariéru v Hollywoode. Aj keď už mala zmluvu na sedem rokov takmer vo vrecku. Je to absurdita ľudí, ktorí sa v priveľmi mladom veku stanú príliš slávni. Ide o poruchu sebareflexie, ktorá sa však už nikdy nenapraví. Navyše film bol vtedy mladé médium a ľudia ešte neboli zvyknutí na kult hviezd. Baarová bola jednou z prvých obetí pomýlenej sebainterpretácie.
S akými pocitmi ste sa po stretnutí s ňou vracali do Prahy?
Človeku v takých chvíľach vždy napadne, čo všetko sa chcel opýtať a nestihol, zabudol. Dnes by nebol problém vrátiť sa za ňou znova. Ale v roku 1995 som si ďalšiu cestu jednoducho nemohla dovoliť z finančných dôvodov, a televízia, ktorá film produkovala, nám dala limity, ktoré sme nesmeli prekročiť. Bohužiaľ, v tomto je televízny dokument Sladké hořkosti Lídy Baarovej z 90. rokov poznamenaný dobou svojho vzniku.
Čo vás priviedlo k rozhodnutiu vrátiť sa po dvadsiatich rokoch znova k príbehu Lídy Baarovej?
Tak trochu to vyprovokoval môj kolega strihač Jakub Hejna. Videl ten televízny film a povedal, že podľa jeho názoru by bolo možné urobiť z toho materiálu viac. Sladké hořkosti Lídy Baarovej boli totiž limitované tým, že išlo o polhodinovku, a tiež tým, že sme mali v strižni veľmi málo času na vytvorenie snímky. Spoločne sme si teda znova pozreli nakrútené materiály, ktoré sme nepoužili. Začali sme sa prehrabávať v archívoch, a keďže sme získali podporu európskeho fondu MEDIA pre audiovizuálnu tvorbu, tak sme sa pustili do práce. A preto sa stal kolega strihač aj spolurežisérom celovečerného dokumentu Zkáza krásou.
Film rámcuje herečkino trpké konštatovanie: Milujeme to, čo strácame.
Myslím si, že je to myšlienka, ktorá sa v ľudských životoch veľmi často opakuje.
Vo filme však nerozvíjate len osobný príbeh slávnej herečky, pre ktorú bola krása najväčším darom a zároveň prekliatím.
Nie, pretože jej osobný príbeh sa odohrával v nesmierne dramatickej dobe. Cez jej život rozprávame aj príbeh 20. storočia, pretože sa v ňom zrkadlil. Bola to idea, s ktorou sme sa do projektu pustili.
Časť z materiálu, ktorý ste v roku 1995 nakrútili, vám vraj v televízii zmazali.
Zmazali všetko, čo sme nakrútili. Vôbec ich to nezaujímalo. Nevedeli však, že ja som si našťastie urobila kópiu, čo bol tak trochu pirátsky čin. Aj z toho mi však televízny technik zmazal dve kazety, tak to som mala chuť vraždiť. Samozrejme, aj v celovečernom filme je Baarovej životný príbeh, ale v oveľa rozšírenejšej podobe. Všetky epizódy jej života sú vyrozprávané obšírnejšie. Pridali sme aj citácie z knihy Útěky – Lída Baarová, ktorú robila s Josefom Škvoreckým.
Foto: archív H. T.
Kde ste objavili dámu, ktorej hlas sa nesmierne podobá na hlas hrdinky filmu?
Práve sme pracovali na filme a riešili, ako doň dostať čítanie úryvkov zo spomínanej knihy. So strihačom Jakubom Hejnom sme išli na obed do čínskeho bistra. Za nami sedela jedna pani a môj kolega povedal: Má hlas ako Lída Baarová. Oslovila som ju, bola nesmierne ochotná a úryvky z knihy nám načítala.
Preslávili vás časozberné dokumenty, v ktorých roky zaznamenávate životy svojich hrdinov. No práca na filme Zkáza krásou bola z iného súdka. Ako ste si zvykali?
Veľmi ma na tomto dokumente bavila skutočnosť, že išlo o niečo úplne iné, ako som robila predtým. Bola to veľmi pekná spolupráca so strihačom a spolurežisérom. V strižni sme stále niečo skúšali, pridávali a uberali, vyslovene sme film modelovali. A stále sme hľadali nové a nové archívy, čo bolo ohromne zaujímavé. Nie československé hrané filmy, v ktorých Baarová hrala, tie sme poznali. Ale spravodajské šoty a filmy, v ktorých sa objavila. Témy sme stále rozširovali – kinematografia, Lucerna a dianie v okolí Václavského námestia… V celovečernom dokumente je napríklad aj scéna z manifestácie na „Václaváku“, ktorej účastníci hajlujú.
V dokumente pracujete aj so scénami zo zahraničných filmov, v ktorých hrala.
Mimoriadne dôležité bolo pre nás dostať sa k filmu Barcarola. Bol to jej prvý nemecký film, pri nakrúcaní ktorého sa zoznámila s Goebbelsom a Hitlerom. Neskôr hrala aj vo viacerých talianskych filmoch.
Ako sa vám hľadalo v archívoch?
Pripadalo mi to ako archeologické objavovanie. Je to vlastne naša doba, sú to naše zážitky. Teda, ja som vtedy nežila, ale od rodičov a starých rodičov viem, že všetky tieto veci v rodine rezonovali a zrazu to vidíte pred sebou. Bola to nesmierne dobrodružná práca.
Zmeníme tému. Kde ste našli hrdinku celovečerného dokumentu Mallory, ktorý sa od štvrtka premieta aj v slovenských kinách?
V roku 2002 som robila film o drogách a dostala som tému ženy a drogy. Išlo o vzdelávací cyklus a producenti si želali, aby v ňom bola žena, ktorá sa po narodení dieťaťa vyliečila z drogovej závislosti. Odborná poradkyňa mi dala tip na Mallory, takže najprv som s ňou nakrútila dokument do spomínaného cyklu. Neskôr som si však povedala, že je to vlastne vzácny človek. Nehanbí sa pred kamerou, pekne rozpráva, je autentická a pravdivá, až samovražedne úprimná, dokáže veľmi presne pomenovať svoje stavy a situácie, takže by bolo zaujímavé ju sledovať aj ďalej. Stále som s ňou bola v kontakte a keď sa nám po siedmich rokoch podarilo zohnať na projekt peniaze, pokračovali sme v nakrúcaní jej životných osudov.
Jej život nebol prechádzkou ružovou záhradou. Čo vám našepkalo, že ona je tá pravá?
Stále bojovala s najrôznejšími problémami. Padla mi do oka, pretože má v sebe neuveriteľnú silu. Aj keď podchvíľou dostane po „držke“, vždy znova sa zdvihne. Veľa nepríjemných situácií si, samozrejme, zapríčiní sama. Má absolútne tragický vkus na mužov. Jednoducho neuveríte, koho si vyberie a potom sa čuduje… Vlastne sa už ani nečuduje, hovorí: Keď mňa títo hajzlíci jednoducho priťahujú, dobrí chalani mi nič nehovoria. Mallory je človek, ktorý generuje „průsery“ a potom ich rieši.
Ako zareagovala, keď ste jej film premietli?
Po projekcii si dala „panáka“. A poprosila o niekoľko drobných úprav.
Napríklad?
Jej priateľ Gábin spáchal samovraždu a ona chcela povedať, že neverí, že to bola samovražda, ale nešťastná náhoda. Dopovedala teda ešte túto sentenciu. Jednoducho chcela, aby bolo jasné, že mu posiela odkaz do neba: neverím, že by si si dobrovoľne vzal život.
Na festivale v Karlových Varoch získal celovečerný dokument Mallory Krištáľový glóbus. Ako chutila jeho hrdinke sláva?
Úžasne! Festival pre ňu znamenal krásne dni, pretože je vlastne odtiaľ. Narodila sa v mestečku ležiacom neďaleko Karlových Varov, takže tam mala množstvo priateľov. Na projekciu prišiel dokonca aj jej učiteľ češtiny. A vychutnáva si „slávu“ aj teraz, keď v rámci festivalu o ľudských právach Jeden svet cestuje s filmom po rôznych regiónoch Českej republiky. Mallory ho sprevádza a robí po projekciách diskusie.
Foto: Filmservis Festival Karlovy Vary
Myslíte si, že stretnutie s vami jej na neľahkej životnej ceste pomohlo?
Nazdávam sa, že áno. Videla záujem aj to, že sa niekam posúva. Keď si potom pozrela definitívny tvar a keď má teraz spätnú väzbu, cíti, že všetko to trápenie nebolo zbytočné. A vzniklo z neho niečo, čo oslovuje aj iných.
„Investovali“ ste do nej aj inak, pomáhali ste jej napríklad so zháňaním bývania.
Za každý deň nakrúcania dostávala peniaze. Platíme tak každému. Lenže bývanie je, bohužiaľ, oveľa drahšie ako honorár, ktorý sme jej mohli poskytnúť. S realitnou agentkou sme sa snažili zohnať pre Mallory bývanie, ale záloha bola vždy vysoká. Potom si však našla prácu s bytom, čo bolo ideálne. Aj v tom sme jej však trochu pomohli.
Bude mať film Mallory pokračovanie?
Stále sme v kontakte. Nakrútili sme slávnostnú premiéru v Karlových Varoch a teraz si dávam menšiu pauzu. Uvidíme, čo bude ďalej.
S narkomankou Katkou, ktorej premenu z devätnásťročnej dievčiny v tridsaťtriročnú trosku sledujete v rovnomennom dokumente, ste tiež v kontakte?
S ňou je to veľmi zlé. Po dokončení filmu sme síce nakrútili ešte niekoľko ďalších dní, ale myslím si, že v tomto projekte už pokračovať nebudem. Stále je na drogách a nemieni sa liečiť, je totálna troska. Je v oveľa horšom stave, ako na konci dokumentu Katka, ktorý mal premiéru v roku 2009. A to ešte nemá ani štyridsať rokov. Na rozdiel od Katky má Mallory nesmiernu silu niečo so sebou urobiť.
Čo René? Celovečerný dokument o ňom sa končil tým, že vám ukradne kameru.
Vykradol nám aj byt, ale teraz je v poriadku. Po tom, čo sme dokončili film, bol ešte raz vo väzení za jazdu bez vodičského preukazu. Navyše to nebolo prvýkrát, čo ho prichytili za volantom bez dokladov. Ale teraz seká dobrotu. Býva v Českých Budějoviciach, má krásnu priateľku, ktorá má asi šesťročného syna z predchádzajúceho vzťahu. René sa o neho stará, majú byt a tak trochu načierno pracuje v Rakúsku, kam dochádza do nejakej fabriky. Zdá sa, že láska ho uzdravila. Aj s ním som v úzkom kontakte a stále nakrúcame.
Nebude film René po desiatich rokoch nuda?
Spomenula som len poslednú etapu jeho života. Predtým sme nakrútili veľa dramatických situácií. V jeho živote sa vystriedalo asi šesť rôznych žien, s poslednou priateľkou je ešte len dva roky, takže úplná nuda to nebude.
Dokument René vám vyniesol Európsku filmovú cenu. Pri preberaní európskeho Oscara ste zažívali silnejšie emócie ako minulý rok v Karlových Varoch?
Pri preberaní Krištáľového glóbusu na festivale v Karlových Varoch máte svojich ľudí. Cítite energiu domova. Ale v Kodani, kde sa vtedy odovzdávali európske filmové ceny, išlo o skutočne nóbl akciu. Zúčastnili sa na nej aj členovia dánskej kráľovskej rodiny, boli tam slávne filmové hviezdy a najslávnejší režiséri, akých si len viete predstaviť. Tam to bolo akoby o poschodie vyššie.
Pred dvadsiatimi deviatimi rokmi mal premiéru televízny cyklus Manželské etudy. Pred desiatimi rokmi sa premietali Manželské etudy po dvaceti letech. Dočkáme sa ďalšieho pokračovania?
Pracujeme na ňom každý deň. Teraz dokrúcame a striháme tretie pokračovanie Manželských etúd. Z jednej bude dokument pre kiná, ďalšie odvysiela televízia. Už v prvej sérii sa jeden zo šiestich párov rozišiel. V druhej ďalší a do súčasnosti ostali spolu len dva, štyri manželstvá sa rozviedli.
Majú rozvedení partneri chuť v nakrúcaní pokračovať?
Jedna žena nie, ale ostatní pokračujú. Aj keď ostal z niektorého manželstva len jeden partner, stále sú ich príbehy celkom zaujímavé.
Čo vás viedlo k rozhodnutiu vymeniť pred deviatimi rokmi réžiu za post ministerky kultúry?
Bol to pokus pomôcť českej kinematografii a kultúre v situácii, keď to vyzeralo, že Topolánkova vláda na 99,99 percenta nedostane dôveru. A moje pôsobenie nebude trvať dlhšie ako pol roka.
Ako to komentovali doma?
Samozrejme, že som svoje rozhodnutie konzultovala s manželom. Bol prekvapený, ale hovoril: Pozri, stále píšeš nejaké petície a niečo organizuješ, teraz by si tomu mohla pomôcť účinnejšie. Tak to skús, choď do toho! Odísť môžeš vždy.
A odišli ste po šestnástich dňoch. Čo sa stalo?
Vláda dostala vďaka prebehlíkom dôveru, čo, prirodzene, malo svoje konzekvencie. Funkciu som brala s podmienkou, že mojím námestníkom bude pán Talíř. Človek, ktorého som poznala a ktorému som dôverovala. Minister nemôže mať okolo seba ľudí, ktorým neverí. Jedným z dôsledkov transakcie s prebehlíkmi bolo, že námestníkom mal byť človek z pochybných kruhov. Uvedomila som si – a informoval ma aj môj predchodca Martin Štěpánek, ktorý sa v tom trochu vyznal – čo všetko by to znamenalo. Povedala som, že ja v tejto hre hrať nebudem. Bola to zvláštna epizóda, krátka, ale intenzívna.
So svojimi dokumentmi cestujete po celom svete. Ako ich vnímajú diváci v cudzine?
Vždy sa ich pýtam – a špeciálne v exotických destináciách ako v štátoch Ázie či Južnej Ameriky – či im rozumejú. Občas síce nerozumejú niektorým detailom, napríklad v Ekvádore nevedeli, čo je to country. Väčšinou sa však dozviem, že sú to „universal stories“, teda univerzálne príbehy.
Foto: Robert Hüttner
Helena Třeštíková (1949)
- režisérka a scenáristka
- Štúdium réžie na FAMU absolvovala v roku 1974 dokumentom Zázrak, počas nakrúcania sa zoznámila so svojím budúcim manželom architektom Michaelom Třeštíkom.
- V roku 1980 začala dokumentovať život šiestich manželských párov, výsledkom bol cyklus Manželské etudy, ktoré v roku 1987 s veľkým ohlasom odvysielala Československá televízia, cyklus ju okamžite katapultoval medzi elitu dokumentaristiky.
- V roku 1995 nakrúcala v Salzburgu so zostarnutou slávnou českou medzivojnovou filmovou herečkou Lídou Baarovou.
- V roku 2005 dokončila pokračovanie série Manželské etudy po dvaceti letech.
- Prvým celovečerným dokumentom pre kiná bola v roku 2006 Marcela, snímka zaznamenala osudy jednej z hrdiniek Manželských etúd. V Španielsku získala cenu za najlepší dokument roku.
- Za film René o mladom delikventovi si v roku 2008 prevzala v Kodani Európsku filmovú cenu za najlepší dokument.
- Počas Topolánkovej vlády bola v roku 2007 ministerkou kultúry šestnásť dní.
- V roku 2009 mal v českých kinách premiéru celovečerný dokument Katka o živote s drogami.
- V dokumente Soukromý vesmír (2011) zachytila tridsaťsedem rokov v živote obyčajnej rodiny.
- Vzlety a pády rómskeho hudobníka, aktivistu a novinára zaznamenala vo filme Vojta Lavička: Nahoru a dolů (2013).
- Film Mallory (2015) o žene, ktorá sa po narodení syna vzdala drog, získal Krištáľový glóbus v Karlových Varoch.
- Príbeh Lídy Baarovej na pozadí drámy 20. storočia rozpráva film Zkáza krásou (2016).
