Keď sa taký talentovaný režisér ako Kanaďan Xavier Dolan inšpiruje divadelnou hrou Jeana-Luca Lagarca, môže ju pretvoriť na filmový zážitok. "Mnohí sa ma pýtali, ako chceš previesť Lagarcov jazyk do filmu? Čo keď sa ti to nepodarí a prehráš? A ja som prehrať nechcel. Naopak, chcel som ho zachovať do najmožnejšej miery, a uspieť. Nie je to neznámy jazyk, ale nový,“ vysvetľoval režisér.
Príbeh snímky Len koniec sveta (Juste la fin du monde) je jednoduchý a predsa komplikovaný. Spisovateľ sa po dvanástich rokoch vracia domov, aby rodine oznámil svoju skorú smrť. Matka mu síce nerozumie, ale miluje ho, sestra ho priam zbožňuje a starší brat nenávidí. Je na rozdiel od tohto intelektuála človek drsný, priam brutálny, a tak sa správa aj k svojej žene, ktorú chorý brat dovtedy nepoznal. Je to film o komplikovanej rodine a ešte komplikovanejšej sexuálnej príťažlivosti, ktorá je síce latentná, ale prítomná.
"Hrdinovia na seba kričia, hádajú, milujú sa a nenávidia, ale sú veľmi ľudskí,“ povedal Dolan a dodal, že navyše pracoval s hercami, ktorých má veľmi rád. Vo filme hrajú francúzski herci Nathalie Baye, Marion Cotillard, Léa Seydoux, Vincent Cassel a Gaspar Ulliel a ich výkon možno nazvať hereckým koncertom. Film je postavený na dialógoch, ale nebol by to Dolan, aby ho neozvláštnil. Čaroval s kamerou, hudbou, osvetlením, mnohými strihmi. "Použil som napríklad dve farby, jedna z nich je modrá, druhá oranžová. S kameramanom Andrém Turpinom sme sa koncentrovali na vizuálnu stránku.“ Dolan je nevšedný talent, a takých invenčných tvorcov je ako šafranu. Snímka má mimoriadny ohlas a nemala by zostať nepovšimnutá.
"Naším želaním nebolo nakrútiť žánrový film. Jenny zúfalo hľadá meno mladej ženy, ktorá sa našla mŕtva a ona jej neotvorila po záverečnej ordináciu. Zároveň chce pochopiť, prečo sa to stalo,“ povedal belgický tvorca Jean-Pierre Dardenne, ktorý ako vždy nakrútil film spolu s bratom Lucom. Povinnosťou lekárky bolo síce otvoriť ordináciu, i keď už mala po službe, ale jej posadnutosť prípadom je nepochopiteľná. A fakt, že sa vzdá nového lukratívnejšieho miesta pre výčitky svedomia, priam hlúpy. Chce pomáhať ľudom a dobre, že nesupluje políciu. Snímka Neznáme dievča (La fille inconnue) nie je najvydarenejší opus Dardennovcov.
Maturita (Baccalauréat), druhý súťažný film z Rumunska od popredného režiséra Cristiana Mungiua tiež veľmi neoslnil. Mungiu hovorí, že: "Príbeh lekára sa začína vo chvíli, keď už ľudia majú väčšinu života za sebou. Dôležité rozhodnutia sú už dávno vyriešené a život v tomto veku sa často nepodobá tomu, čo ste si želali v mladosti. Ale tento človek chce zrazu robiť veľké rozhodnutia a zmeny práve teraz.“ No narobí len zmätok – najmä v živote jedinej a zbožňovanej dcéry, ktorej ničí vzťah, klame manželku s mladšou ženou a opúšťa ju. Jeho život je v troskách, vzťah nie najdokonalejší a dcéra sa mu odcudzila. Maturita má dva významy – v prvom rade ide o maturitu dcéry a v druhom dostáva hrdina filmu nedostatočnú z maturity života.
To, že svet modelingu nie je celkom normálny vieme všetci. Konkurencia ide ruka v ruke so závisťou i nenávisťou. To, ako ju vidí dánsky režisér Nicholas Winding Refn vo filme The Neon Demon, je absurdné. Mladú Jesse (Elle Fanning), na prvý pohľad stelesnenú nevinnosť, všetky ženy v jej okolí hlboko nenávidia. Až na jednu. Keď ju Jesse odmietne, tak jej prisahá pomstu. Dôjde aj na sex s mŕtvolou. To tu ešte nebolo. Nechce sa mi o tomto koncentráte nechutností rozpisovať, musím však uznať, že po výtvarnej stránke bolo zopár krásnych obrazových kompozícií. Žiaľ, ani náhodou spolu nemali zmysel. Kto sa pokúsi tento „klenot“ obhajovať, hľadať v ňom inotaje, nutne potrebuje psychiatra. Alebo si z nás režisér vystrelil.
V nedeľu sa festival končí a máme pred sebou ešte filmy Seana Penna, Asghara Farhadiho a Paula Verhoevena. Takže ťažko sa predpovedá. Na Zlatú palmu však ašpirujú nemecký film Toni Erdmann a kanadská snímka Len koniec sveta, alebo niečo, čo všetkým vyrazí dych.
