Prečo ste z rozbehnutého filmového vlaku vyskočili a ukryli ste sa do divadla?
Predtým sme boli všetci zamestnaní v divadle a filmy sme nakrúcali preto, aby sme si mohli kúpiť televízor, platne alebo oblečenie. To sa zmenilo. Dnes sa dá aj divadlom pekne uživiť. Baví ma oveľa viac ako film. Môžem si určiť, do akého projektu vstúpim alebo si ho dokonca sám vymyslieť. Ďalším dôvodom je fakt, že filmy, ktoré mi ponúkali, ma nezaujali, a tie, v ktorých by som chcel hrať, sa ku mne nedostali. Mohol som vyčkávať alebo začať niečo robiť. Vybral som si divadlo a ono mi ponúklo slobodu, luxus toho, že ma práca baví a dáva mi zároveň slušný zárobok. Dnes je moje výberové sito na filmy čoraz jemnejšie. Opatrnejšie zvažujem, čo budem robiť a s pribúdajúcimi rokmi aj to, či budem pol roka života tráviť na pľaci s niekým, s kým by som nezašiel ani na kávu. Keď máte dvadsať, šesť mesiacov je ako jeden víkend. Po päťdesiatke je pol roka kus života.
Z tohto dôvodu vás nevídať ani v seriáloch komerčných televízií?
Nebavil by ma beh na niekoľkoročnej trati, kedy ani neviem, čo ma čaká. Začal by som ako zoológ, zrazu by bol zo mňa vodič kamiónu, potom záletník a nakoniec by sa zo mňa stal kňaz.
Odmietali ste nakrúcať aj pokračovanie filmu Kamarád do deště. Čo vás nakoniec presvedčilo, aby ste do projektu vstúpili?
Spočiatku sa mi do toho vôbec nechcelo ísť. Potom sme sa so Sagvanom a režisérom Jaroslavom Soukupom stretli a asi mesiac a pol sme prerábali scenár. Neviem, či k lepšiemu, ale prestalo mi to tak prekážať. Režisér sa veľmi snažil, aby sa projekt realizoval. Keď sme ho dokončili, vedel som, že to je ten správny čas, aby sa už nepokračovalo ďalej.
Sagvan Tofi by na rozdiel od vás pokojne nakrútil aj trojku, dokonca by vás rád videl vo svojom filme s pracovným názvom Mezi námi zloději.
Ten sa ešte nezrealizoval. A dúfam…
…že ani nezrealizuje?
Nie, to nie. Ten scenár prekvapujúco nie je hlúpy. Nie som ekonóm, neviem, v akých rozpočtových číslach sa tento film pohybuje, ale určite nie je jednoduché zohnať peniaze. Navyše, Sagiho momentálne „chytilo“ divadlo.
Foto: Filmové studio Barrandov
Napriek tomu, že spočiatku ho odmietal, dokonca sa vášmu divadelníctvu vysmieval?
Bol som pre neho „Divadelník“. Čudoval sa mi, prečo vraj do divadla vôbec leziem… Teraz tam trávi oveľa viac času ako ja.
So Sagvanom ste sa v divadle dali dokopy po rokoch alebo ste sa medzitým stretávali?
Vídali sme sa, ale nie pracovne. Nie sme takí priatelia, čo sa stretávajú každý deň a majú spoločný dvojdomček.
Čo máte teda spoločné?
Tridsaťsedem rokov života. Tridsaťsedem rokov zážitkov a situácií, ktorými sme spolu prešli. To nevymažeme.
V čom ste celkom rozdielni?
Vo všetkom, ale dokážeme spolu fungovať. Tie rozdiely nás neodpudzujú, ale dopĺňajú. Máme medzi sebou taký zvláštny spôsob komunikácie, pri ktorej sa podpichujeme.
Do muzikálu Děti ráje, kde je autorom libreta, vás musel Sagvan prehovárať?
Ani do toho sa mi nechcelo. Mal som za sebou dve muzikálové skúsenosti – Švejk a Kladivo na čarodějnice, ktoré nevyšli podľa očakávaní. Práve v tom čase prišli za mnou s muzikálom Děti ráje. Netúžil som ďalšie tri mesiace skúšať predstavenie, ktoré sa bude hrať mesiac a pol a skončí. Považoval som to za stratu času. Do každého projektu idem naplno, nechám v ňom veľkú porciu energie a potom je škoda, keď sa výsledný efekt stratí. Nakoniec som súhlasil a dopadlo to nad naše očakávanie.
Muzikál Děti ráje má za sebou viac ako päťsto repríz. V čom tkvie jeho úspech?
Do určitej miery sa na úspechu tohto muzikálu podpisujú piesne Michala Davida. Aj keď… Uťahoval som si zo Sagvana, ktorý napísal libreto k muzikálu: „Vziať texty Michala Davida, napísať k nim nejakú ,sračku' to vie každý!“ Nie je to však také jednoduché. Iný muzikálový pokus s pesničkami Michala Davida nevyšiel – hral sa mesiac. Děti ráje je príbeh nenaplnenej lásky, nenaplnených ambícií. Je o úplne obyčajných veciach, ktoré môžu stretnúť každého. Muzikál sa na nič nehrá, nemá plno zbytočných konštrukcií, ktoré majú zapôsobiť na diváka. V predstavení je veľká miera Sagvanovho čierneho humoru, ktorý mám veľmi rád. Muzikál nestavia pesničky Michala Davida na piedestál. Naopak, aj tie sa berú s nadhľadom a humorom. To všetko sa nejako stretlo a sadlo si to. Sagvan sa síce tvári, že vie, v čom spočíva úspech muzikálu, keby však mal na to recept, je z neho najúspešnejší muzikálový libretista.
Napriek tomu, že to je muzikál, vy v ňom nespievate.
To bola podmienka. Nespievať a netancovať sa mi podarilo takmer vo všetkých muzikáloch, kde som účinkoval.
V pôvodnej nahrávke Dávej, ber, soundtracku k filmu Kamarád do deště, ste pôvodne spievali. Vo videoklipe síce otvárate ústa, ale váš hlas už nepočuť. Kam sa stratil?
Pri mixovaní v nahrávacom štúdiu Vašo Patejdl s Jánom Balážom stále neboli spokojní. Nakoniec zistili, že bez môjho hlasu to znie lepšie. Postupne ma „sťahovali“ a nakoniec môj hlas úplne vyhodili. Tomu som aj rozumel…
Počuť a vidieť vás však v pesničke Ty taky, já taky. Naspievali ste ju s opernou speváčkou Dagmar Peckovou. Ona v bílém, on v černém, oba uhlazení…
Ty taky, já taky, ukrývam rozpaky! Pôvodne to mala byť sólová pieseň pre televíznu reláciu Pánsky kabaret. Pozvaní hostia mali zaspievať nejakú pieseň. Keď však zistili, že sólovo nevydám ani tón, skoro ich porazilo. Václav Zahradník, dirigent Orchestra Československej televízie, po piatich minútach povedal, že sa o neho pokúša infarkt a odišiel. Keďže pieseň bola princípom programu, hľadali niekoho, koho sa môžem intonačne držať. Zohnali Dášu Peckovú, ktorá vtedy študovala o rok vyššie operný spev. Vtedy ju ešte nikto nepoznal. Vďaka tomu s ňou mám dueto. Čo možno nemá ani Peter Dvorský.
Foto: Profimedia
Ako je možné, že sa na vás nič nenalepilo, keď vaša mama sa spevom živila?
Spievala v Českej filharmónii po celom svete. Mňa tento talent obišiel, ale brat skladá muziku pre divadlo Sklep.
Ako ste mohli s takým hendikepom vyštudovať konzervatórium?
Na prvej hodine profesorka skonštatovala, že mám rozsah asi troch tónov. Snažila sa mi ho preto trochu rozšíriť. Prvý polrok som absolvoval pesničkou Skákal pes přes oves, aj to som zabudol text. Pochopili, že zo mňa spevák nebude a nechali ma prejsť. Zo spevu na javisku mám však celoživotný stres.
Mali ste trému aj pri roli Sugar v predstavení Někdo to rád horké, ktoré ste hrali v Hudobnom divadle Karlín?
Mal som z toho hrozné nervy! Čím sme to hrali dlhšie (bolo to takmer dvesto predstavení), tým to bolo horšie. Začali mi vypadávať texty piesní. Moje herecké spievanie napriek tomu diváci prijali. Keď na javisko vyšla Petra Janu a odpálila Chicago, všetci pochopili, ako má vyzerať spev. Bola to posledná pieseň a na môj výkon sa milosrdne zabudlo.
Pred dvoma rokmi vás diváci videli v rámci Letných shakespearovských dní v hre Sluha dvoch pánov. Zopakujete si Shakespeara na nádvorí Bratislavského hradu aj tento rok?
Predstavenie budeme hrať znovu aj tento rok, ale už posledný raz.
Ako sa vám hrá v otvorenom priestore?
Výborne. Diváci sú na tom horšie, keď prší, ale to k predstaveniam pod holým nebom patrí. Určite je to príjemnejšie, ako potiť sa v nejakej športovej hale.
Keby ste mali kamarátom odporučiť niektoré z divadelných predstavení, v ktorých hráte, na ktoré by ste ich pozvali?
Momentálne hrám najmä zájazdové predstavenia, preto by som im neodporučil žiadne. Napriek tomu, že ma hranie v týchto situačných komédiách baví, a robíme ich s partiou ľudí z Divadelnej spoločnosti Háta, s ktorými si rozumieme. Znamenalo by to totiž, že by kamaráti museli do divadla pricestovať. Takže na moje pozvanie: Zajtra hráme v Šumperku, príď!, by mi asi každý pekne poďakoval.
Herci zo zájazdových divadiel majú skúsenosť, že obecenstvo je iné, lepšie. V čom je odlišné?
Diváci sú iní, to je pravda. Možno sú vďačnejší za to, že nemusia cestovať, že sme prišli my za nimi. Možno si to trochu viac vážia. V repertoári máme tri predstavenia – Hvězdné manýry, Do ložnice vstupujte jednotlivě! a Vztahy na úrovni. Sú to komédie, s Ibsenovou Norou by sme asi nezabodovali.
Je divadlo nezávislejšie ako film?
Z finančného hľadiska je určite jednoduchšie produkovať divadelné predstavenie. V divadle je väčšia sloboda. Pri výbere žánru a hry, ktorú chceme robiť, ktorá má zmysel a baví vás. Skúsiť ju prerozprávať a divákom na javisku niečo odovzdať. Tiež si môžeme vybrať ľudí, s ktorými si chceme divadlo zahrať, osloviť ich, rovnako aj režiséra.
Predstavenie Básník a kočka, kde hráte s Kateřinou Hrachovcovou, patrí k tým, ktoré ste si vybrali sami?
Je to predstavenie pre dvoch hercov. Spolu s Kačkou sme oslovili režiséra Antonína Procházku, ktorý robí najmä komédie. Má podobný humor ako my a skúšanie bolo veľmi zábavné. Tonda je niekedy uletený, pritom však dokonale ovláda režisérske umenie. Mám rád predstavenie, kde je menej hercov. Čo doň nedáme, to tam nie je, čo pokazíme, to už neopravíme. Naopak, dokážem ovplyvniť výsledok, ale možno je to len falošný pocit. V komédii, kde je dvanásť ľudí, to až tak neplatí. Samozrejme, dvaja ľudia na javisku dostanú oveľa viac zabrať, ale aj možnosť viac ukázať.
Predstavenie je o básnikovi, neúspešnom spisovateľovi Felixovi. Napísali ste niekedy niečo?
Možno kedysi nejakú báseň, ale určite nebola slušná. Okrem esemesiek sa do písania nehrniem.
V esemeskách ste invenčný?
To áno. Snažím sa byť skôr vtipný ako vážny.
Vo vašom portfóliu sú však aj vážnejšie témy. Film Príbeh kmotra, v ktorom ste hrali vyšetrovateľa, sa inšpiroval bestsellerom Jaroslava Kmentu. Dozvedeli ste sa niečo zaujímavé z českého podsvetia?
Vedel som o tom dosť veľa. Pri nakrúcaní som sa stretol so skutočným vyšetrovateľom, ktorého som sa pýtal na rôzne veci. Bolo zaujímavé počúvať rozprávanie toho nenápadného chlapíka, ktorý priznáva, že v streľbe bol vždy najhorší a pri bitke v krčme dostal nakladačku ako prvý. Bolo zaujímavé počuť, aký je to pocit, keď sa pri odpočúvaní dozviete, že niekto si zaplatil ľudí, ktorí vás majú zastreliť. Čo to s človekom urobí, aká je jeho reakcia.
V televíznom projekte Strážce duší ste so Zuzanou Norisovou zase pátrali po záhadách. Máte rád tajomno?
Mám, ale som veľký pragmatik. Neveriaci Tomáš. Hľadám skôr reálny základ ako nejakú mystiku.
Bojíte sa niečoho?
Dnes ráno som sa bál, keď Sagvan šoféroval. To som bol dosť vystrašený. V tomto veku ma už máločo naľaká. Skôr sa bojím o svojich blízkych.
Päťdesiatky ste sa nebáli?
Keby som si myslel, že všetko sa skončí v päťdesiatke, tak tu nesedím. Nemá zmysel báť sa toho, že o ôsmej hodine zapadne slnko. Viem, že energia nie je bezbrehá, ale už netúžim vyliezť na Mont Everest, ako keď som mal dvadsať.
Bola niekedy u vás práca na prvom mieste?
Nie, nebola. Ani v tej dvadsiatke. Nikdy som ju nepreceňoval. Na prvom mieste mám život. Ľudí okolo. Po nakrúcaní filmu som sa vždy tešil, že pôjdem za ľuďmi, s ktorými mi je dobre. Sú to väčšinou priatelia z detstva a zo strednej školy, keď sme boli všetci No name.
Lukáš Vaculík
Narodil sa 8. júna 1962 v Prahe. Vyštudoval pražské konzervatórium, debutoval vo filme režiséra Karla Kachyňu Lásky mezi kapkami deště (1979). V roku 1982 nakrútil s režisérom Jaroslavom Soukupom film Vítr v kapse po boku s o dva roky mladším konzervatoristom Sagvanom Tofim. O dva roky neskôr si zahral v Láske z pasáže. Duo Vaculík – Tofi si získalo popularitu vďaka kultovej snímke Kamarád do deště (1988). Počas totality si Lukáš Vaculík zahral aj v seriáloch Dobrá voda a Třetí patro, po Nežnej revolúcii hral v snímke Tankový prapor a v druhom pokračovaní Kamaráda do deště (1992). Zahral si v seriáloch Strážce duší, Soukromé pasti, Proč bychom se netopili. V úspešnom muzikáli Děti ráje opäť vystupuje po boku Sagvana Tofi. V Bratislave ho budete môcť vidieť 25. júna na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu. V lete ho uvidíte aj v komédii Dvaja páni z Verony v rámci Letných shakespearovských dní na Bratislavskom hrade. V Příbehu kmotra, filme inšpirovanom postavou kráľa českého podsvetia, si zahral vyšetrovateľa. Hrá v Hudobnom divadle Karlín a v divadelnom spolku Háta.
