Recenzia: Neha v čase samoty

Francúzsky filmár adaptoval jeho poviedku Hosť odohrávajúcu sa v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Westernovú drámu situoval do vyprahnutých alžírskych hôr, dva roky pred vypuknutím krvavej občianskej vojny. Tá sa stala kulisou a očistcom intímneho príbehu dvoch mužov, ktorí majú v pätách vlastnú márnosť…

Nezmyselný zákon púšte

Araba Mohameda (Reda Kateb), obvineného z vraždy, a Francúza, učiteľa Darua (Viggo Mortensen), spojí „občianska povinnosť“. Daru má odviesť z vraždy obvineného mladíka do mesta, kde ho čaká súd. Zásadový muž sa však odmieta podriadiť a zločinca sa zastane bez toho, aby poznal pravdu. V čase neprehľadných zámerov sa unavení z nenávisti odovzdajú dôvere a uprednostnia vzájomnosť.

Daruova romantická viera v život je v kontraste so svetonázorom nezvaného hosťa. Mohamed sa odovzdáva osudu a tradíciám, namiesto toho, aby bojoval. Daru, poznačený trpkou minulosťou, na mladšieho Mohameda vplýva a ten počas krátkej cesty s ním dospieva.

Oelhoffen rozpráva symbolicky, jeho hrdinov definujú činy a gestá. Vyprahnutá krajina si vypýtala pôsobivé veľké celky a atmosféru podčiarkuje hudba Nicka Cavea a Warrena Ellisa. Mortensen a Kateb sú vo svojich rolách síce výborní, no napätie medzi nimi nefunguje podľa očakávaní. Film „nepodstrkuje“ emócie, čo z neho robí náročnejšie kino a ocení ho predovšetkým divák ochotný premýšľať.

Oelhoffen vyzdvihol témy typicky „camusovské“. Solidarita v čase nenávisti, hrdinovia zápasiaci s vlastnými hodnotami nedokážu potlačiť pud sebazáchovy a jednoducho túžia po svete, nech je akokoľvek nezmyselný. Vojna si pýta zločiny a obhajuje krutosť. Daru a Mohamed sú vrahovia, filmár ich neodsudzuje ani neobhajuje, vystihuje nejednoznačnosť spravodlivosti.

Vojna je aj stav nepohodlia a spravidla potvrdzuje, že v núdzi spoznáš nepriateľa, no hrdinov pohltí neovládateľný záchvev nehy. Oelhoffen na nich mieri zbraňou, skúša, či sa uhnú a chňapnú po živote. Keď vám dýcha na krk strach, uvažovať správne je takmer nemožné, o to sa Oelhoffen opiera v polemike nad hriechom, nevyhnutnosťou zabiť a byť za svoj čin potrestaný.

Vrátiť sa iní

Počas spoločnej cesty sú Mohamed a Daru nezmyselnými okolnosťami donútení kľaknúť si, prijať svoju zbabelosť a ochraňovať jediné, čo ich delí od nevyhnutnej smrti – život. Aj keď je holý a bezvýznamný. Smrteľnosť prekonávajú opatrným priateľstvom. Ľudskosť – náhla a iracionálna – potláča pýchu a lieči strach. Stávajú sa „bratmi“ proti zákonom, viere, pôvodu, farbe pleti aj spoločnosti.

Ich putovanie sa prezlieka za absurdné blúdenie bez cieľa, ani jeden sa nedokáže vrátiť tam, odkiaľ prišiel. Mieriť v ústrety nebezpečenstvu, keď sloboda stráca tvar, má predsa len zmysel. Obaja napokon nachádzajú svoje „zvyšky“. Daru stratil všetko, utieka sa k viere učupený v tme vlastného smútku, obžalovaný z hriechov. Cesta cez skalnaté násypy, kde hroty slnka trestajú mužov kráčajúcich z vojny do vojny, je kľukatá a plná nástrah. Na ich tvárach sa nezmazateľne podpíše.