Jeho autori Robert Kirschhoff a Filip Remunda ním nazerajú do života troch starnúcich džezmenov. Veľkého fabulátora Laca Décziho, saxofonistu Ľubomíra Tamaškoviča, putujúceho svojou minulosťou, a nespokojného kontrabasistu Jána Jankejeho. Všetci traja kedysi utiekli zo socialistického Československa na Západ. Tam, v americkej, francúzskej a nemeckej emigrácii hrali po boku svetových hudobníkov. Hoci je každý iný, v dokumentárnej ceste spája džezmenov sled tragikomických až absurdných situácií.
New York, džezový klub. Rozsvietený maják policajného auta a policajt zatýkajúci Laca Décziho. Za to, že v skladbe Clifforda Browna urobil tri chyby. Spontánny nápad Laciho, ktorým nakazil svojho kamaráta Attilu, syna maďarských emigrantov. Pred kameru sa tento policajt postavil mimo služby, s pár pivami v bruchu aj v hlave. Z lásky k Lacovi.
Obchodný dom, Nemecko. Ján Jankeje si zarába na živobytie v mikulášskom kostýme. Pár eurami potom zaplatí nájom vo svojom príbytku napratanom všetkým možným, najmä neužitočným. Zo steny vyklopí posteľ, ľahne si a prespí sa do ďalšieho, rovnako beznádejného dňa.
Paríž. Saxofonista Ľubo Tamaškovič putuje jeho ulicami a hľadá svojho duchovného brata Raya Stephana Ocheho. Chodí po kluboch, ktoré ešte zostali zo slávnej éry spred štyridsatich rokov, keď spolu hrávali. Putuje v obleku, so saxofónom v puzdre nosí aj zubnú protézu, ktorá ho tlačí, ale bez ktorej nedokáže zahrať tých pár tónov, ktoré mu ešte ostali. „Ľudský život je ako para nad riekou, preto sa nie je kam ponáhľať,“ hovorí na začiatku filmu Ľubo Tamaškovič.
Autori koncipovali film Para nad riekou ako sled absurdných obrazov dokumentárnej jam session, v ktorej postavy improvizujú a reagujú na dohovorené situácie. Koniec však nechali otvorený, a tak sa film tvoril neraz sám. Laco, Ľubo aj Jano sú autentickí natoľko, že ich kamera už ani nezaujíma. Sú hercami svojich vlastných životov.
