Béla Tarr: Mojou drogou je film

Snívali ste o kariére filozofa. Neoľutovali ste rozhodnutie stať sa filmárom?
Keď o tom spätne premýšľam, tak nie. A nie preto, že som sa stal úspešným filmovým režisérom a scenáristom. Myslím si totiž, že by som nebol dobrým filozofom. Nie som dosť objektívny, dosť vecný, všetko „preosievam“ cez vlastné subjektívne vnímanie ako cez sito. Všetko, čo sa odohráva okolo, na mňa z emocionálneho hľadiska nesmierne silne vplýva. Filozof musí byť precízny až puntičkársky a ja som sangvinik. Keď som to zistil, skončil sa sen o mojej filozofickej dráhe.

Vo vašich filmoch nemajú príbehy miesto. Nezaujímajú vás?
Povedal by som, že mňa zaujímajú ľudia a rôzne životné situácie, v ktorých sa ocitajú. Naozaj ma príbehy príliš nezaujímajú. Napokon od čias Starého zákona sa nemenia. Nájdete v ňom príbehy všetkých hriechov, ktorých sa ľudia kedy dopustili. Od bratovraždy cez incest až po holokaust. Staré príbehy, ktoré sa už kedysi dávno odohrali, cez stáročia len opakujeme v rôznych variáciách a obmenách. Nič nové nevymyslíme. Ja v prvom rade rozmýšľam o tom, prečo sa človek ocitne v takom alebo onakom rozpoložení. Alebo kde sú korene zložitých životných situácií.

Čím vás oslovil starší kolega Miklós Jancsó, ktorého tvorbu si veľmi vážite?
Podľa mňa je Jancsó skutočne vrcholom maďarskej kinematografie. Hovoriť o ňom je však veľmi ťažké. V posledných piatich rokoch jeho života (Jancsó zomrel 31. januára 2014 – pozn. red.) sme sa veľmi zblížili, dokonca sme sa stali priateľmi. Dodnes som presvedčený, že je jediným maďarským filmárom, ktorý si našiel vlastný jazyk, vlastný štýl filmového rozprávania. Bol to jednoducho výnimočný človek. Často a veľa sme sa rozprávali o filmoch alebo o tom, ako ich robiť.

Naučili ste sa od neho niečo?
Remeslo nie, skôr určitý postoj – že človek nesmie byť oportunista, bezzásadovo všetkým a všetkému len ustupovať. Všetci máme určitú spoločenskú zodpovednosť a pri každej príležitosti bez uvažovania a konformne pristupovať na kompromisy je veľmi nebezpečné.

V jeho filmoch však chýbajú sociálne motívy, ktorým sa vy v tých svojich venujete.
Povedal by som, že Miklós Jancsó uvažoval viac politicky. Ja som zas nikdy nestratil sociálne cítenie, alebo ak chcete cit pre realitu. V jeho filmoch sa síce tieto veci objavujú, ale najmä v historických súvislostiach a historických odkazoch. Aj o tom sme sa často rozprávali. A hoci každý z nás žil niekde inde, veľa vecí nás spájalo.

Napríklad aj záľuba v dlhých a precízne komponovaných záberoch?
Dlhý záber môže byť to isté ako krátky. Rozdiel je len v tom, že pri dlhom takpovediac striháte už v kamere. Spájate jednoducho detail s celkom v jedinom zábere. Dosiahnete tak mimoriadne napätie medzi hercom a filmovou kamerou. Jednoducho je to spôsob práce, ktorý mám rád. Nechcem totiž ukazovať príbehy, ale skutočný ľudský život.

Foto: IFFTT/Radovan Stoklasa

Bela Tarr „Som veľmi rád, že môžem patriť do klubu, v ktorom je aj Roman Polanski a Ettore Scola,“ povedal pri preberaní Zlatej kamery Béla Tarr.

Prezradil vám Jancsó aj dajaké tajomstvá z vlastnej filmárskej kuchyne?
Ani som nevyzvedal. Stačilo mi, že som si pozrel jeho filmy a hneď som videl, čo a ako robil. Keď je človek filmár profesionál, hneď príde na to, akým spôsobom sú nakrútené. Aby som bol úprimný, nemal som od Jancsóa čo odpozorovať. Aj keď sledujem tvorbu iných filmárov, hneď mi je jasné, akým spôsobom tvoria.

Ako ste sa pripravovali na nakrúcanie svojich filmov?
So stopercentnou dôkladnosťou, vždy som absolútne pripravený. V hlave som už vopred videl celý film od prvého záberu po posledný. Na druhej strane nikdy som sa na pľaci nesprával ako diktátor. Pri nakrúcaní vždy nechávam, obrazne povedané, istý vzduch, aby som dal hercom možnosť spontánne tvoriť. Na pľaci vytváram skutočné situácie a je na nich, aby ich naplnili silnými emóciami – hnevom, radosťou…

Obdivujete obrazy Pietra Brueghela a Hieronyma Boscha. Čím vám „počarili“ títo holandskí maliari?
Maľovali život. Keď sa pozriete na Brueghelove alebo Boschove obrazy, všimnete si, že každý človek na ňom má vlastnú tvár, ktorá odzrkadľuje jeho vnútro – dušu aj city. Celý život sa zasadzujem o ľudskú dôstojnosť a nahnevať ma vie všetko, čo ju zhadzuje. Je úžasné, že pred päťsto rokmi niekto namaľoval ľudskú tvár a ja v nej dnes môžem čítať príbeh života. V očiach na obraze vidieť skrytý osud človeka. Nič fantastickejšie podľa mňa neexistuje. Svojim mladým kolegom vždy hovorím, že keď sú schopní pozrieť si film spred dvadsiatich rokov a stále je pre nich zážitkom, je to fajn. Ak ich dokáže osloviť film spred dvadsiatich piatich rokov, je stále živý. A keď ich zasiahne film, ktorý má viac ako päťdesiat rokov, je vynikajúci a stále na divákov pôsobí.

V poetickom podobenstve Turínsky kôň spomínate aj Friedricha Nietzscheho.
Nehľadajte v tom priamu väzbu na môj mladícky sen stať sa filozofom. Na začiatku diela Tak vravel Zarathustra na rovinu hovorí: Boh neexistuje. Od tohto bodu začínam. Turínsky kôň je vlastne akousi antitézou: Boh stvoril svet za šesť dní a my ho za šesť dní zničíme. Nevyplýva to však z Nietzscheho učenia, ale z poznania, že život každého z nás je konečný. Považujem to za dostatočný dôvod, aby som o tejto téme nakrútil film.

Pozdáva sa vám charakteristika „filozof“ filmového obrazu?
To by ste ma hodnotili privysoko. Nezaslúžim si ju. Ako filmár len vnímam reálny život, pretavím ho cez svoje vnútro a moja filmová interpretácia je obrazom toho, ako som „surovú“ skutočnosť vnímal. Nikdy nebola východiskom mojich filmov myšlienka či téza, ale realita, ktorá podnietila moje myslenie a uvažovanie o tom, čo sa dialo okolo mňa.

Turínsky kôň je váš posledný film. Neľutujete rozhodnutie skončiť s nakrúcaním?
Zatiaľ nie. Samozrejme, že mi to chýba. Som predsa narkoman, ktorého drogou je film. Keďže môj organizmus stále potrebuje istú hladinu tejto „drogy“, získavam ju tým, že pôsobím ako pedagóg a učím svojich študentov. Snažím sa ich priviesť k tomu, aby hľadali vlastnú cestu a mali dosť odvahy nájsť si osobnú a osobitú filmovú reč.