Recenzia: Almodóvarova hviezda svieti zo zotrvačnosti

Zbehlý autor sa už dotkol všetkých ľudských túžob, pokleskov, výčitiek a láska v jeho filmoch vystriedala rôznorodé polohy. Nepokojné hrdinky sú citovo rozorvané, neschopné dosiahnuť partnerskú a rodinnú harmóniu. Aj vo filme Julieta zostal verný svojmu barokovému štýlu a obsesívne sa odovzdal krehkej ženskej nestálosti.

Almodóvar sa inšpiroval dielom kráľovnej poviedky, držiteľky Nobelovej ceny za literatúru, Kanaďanky Alice Munrovej. Zamotaný príbeh jednej rodiny vyskladal na pozadí troch poviedok z jej knihy Runaway. Zameral sa na ženské hrdinky, do ktorých sa sám s obľubou „prevteľuje“. Filmu dominuje ťažká téma: smrť, odlúčenie najbližších – matky a dcéry – a neschopnosť odpustiť neviditeľné.

Mladučká Julieta (Adriana Ugarte) sa za prazvláštnych okolností, počas nočnej cesty vlakom, zoznámi s rybárom Xoanom. Vášnivá noc definitívne pretne ich životy. Ani po narodení dcéry Antíe sa z ich prítomnosti nevytratí zatuchnuté tajomno. Milencov od seba tlačí neviditeľná sila a je len otázkou času, kedy sa naplno prejaví… Nečakaná smrť Xoana spôsobí, že matka a dcéra sa od seba definitívne vzďaľujú. Antía vyčíta Juliete otcovu smrť, ticho na ňu zabúda, aby prestala cítiť vzájomnosť, až sa úplne stratí. Julieta blúdi svetom ako bezduchý pátrač, no stretáva sa len s odrazom vlastného pochybenia…

Almodóvar lipne na pátose, prím hrajú vybičované pocity jeho utrápených postavičiek, a naráciu má v rukách neovládateľný osud. Pri Juliete však nestojí na zemi tak pevne ako pri kultových snímkach Rozorvané objatia, Volver či Hovor s ňou. „Motká“ sa a s patetickou hystériou – dvojsečnou zbraňou, nad ktorou mal kedysi dokonalú moc, šermuje hlava-nehlava ako amatér. Niekdajšie tromfy unavene zviera v kŕči a snaží sa za každú cenu smutne udržať kormidlo.

Po poslednom filme, komédii Rozkoš v oblakoch (2013) sa žánrovo otočil – témy sa chopil s absolútnou vážnosťou. Ak sa však na jeho „emovlnu“ nenaladíte, hrozí, že vo vypätých situáciách budete potláčať neželaný smiech. Almodóvar totiž zabudol na nadhľad a tým sa absolútne pochoval. Hre so žánrami tentoraz nekraľuje, ale prvoplánovo slúži…

Filmárovou silnou stránkou je však atmosféra a nečakané uzly príbehu. Aj v Juliete sa s divákom zahral hru na tajomstvo, no dej je predvídateľný, vzťahom chýba napätie. Aj keď Almodóvar prízvukoval, že Julieta je „osobný film“ a vyzdvihuje postavu matky, pri ktorej sa inšpiroval tou vlastnou, vyčerpane sa rozplýva v priemernej všednosti. Osud Juliety – matky, vdovy a ženy, ktorá sa pokúša o nemožné – zabudnúť na manžela a neskôr i na dcéru, ktorú jej jeho smrť vzala, odhaľuje postupne, prostredníctvom retrospektív. Na rozprávaní je sympatické, že necháva informácie vo vzduchoprázdne, naznačuje a nedopovedá, no základná premisa príbehu je veľmi priamočiara, schematická. Almodóvar dokáže vyžmýkať emócie do poslednej kvapky, ako „zauzľovací“ prvok využíva náhodu – tieto „kazové“ prvky dokázal pretaviť funkčne, strhujúco a úprimne. V prípade Juliety mu to však programovo nevychádza.

Príbeh rozhýbe nehoda, zdramatizuje ho láska, tú zmarí smrť, aby spôsobila odlúčenie, bolesť a výčitky. Do vnútra postáv sa nedostaneme, sú sterilné. „Klasiku svojho žánru“ poprešíval príkrymi slzami a všetko polial gýčom – titulková skladba je len čerešničkou na torte. Akokoľvek sa Almodóvar snaží zapôsobiť a strhnúť diváka, Julieta má zúfalo umelú pachuť. Chýba jej nápad, hrdinky sú nemastné-neslané, vzťahy nezaujímavé a divák, ktorý španielskemu bardovi fanúšikuje, pravdepodobne zablúdi k pseudointer­pretáciám v snahe odhaliť niečo viac.

Kde sa vytratila esencia, ktorá robí z obdobne ladených snímok Hovor s ňou, Všetko o mojej matke (za obe získal Oscara), Volver či Zlá výchova výnimočné autorské filmy? Almodóvar celkom nezvládol „situáciu“ už pri filmoch Koža, v ktorej žijem a Rozkoš v oblakoch. Našťastie má stále odvahu a chuť púšťať sa do bizarných námetov, ktoré sú paradoxne vždy inou farebnou variáciou jeho večnej témy – nepokoja a lásky. Julieta je však len filmom „,do počtu“…