Film sa zameriava na konflikt medzi rodičmi a prešpekulovanou ruštinárkou, ktorá svoje okolie rafinovane manipuluje. Zuzanu Mauréry, predstaviteľku hlavnej hrdinky, za jej výkon nedávno ocenili na festivale v Karlových Varoch a pri charakterových úlohách by vraj rada zostala.
Vo filme Učiteľka ste stvárnili hlavnú, viac-menej zápornú postavu. Nemali ste problém stotožniť sa s ňou?
Pre mňa ako herečku to nie je negatívna postava. Musím si ju vedieť obhájiť a prijať za svoju, nech je akákoľvek. Vlastne som si na nej zgustla. Navyše to, aká je, odohrávajú ostatní herci. Na nich sa jej činy odrážajú. Ja im môžem len ďakovať, že to tak dobre zahrali.
Mnoho hercov má rešpekt, keď vidia film, v ktorom účinkovali, prvýkrát. Ako vnímate Učiteľku vy?
Je ťažké pozerať sa na seba. Mnohí herci svoje filmy nevidia nikdy. Práca herca na pľaci končí, čo s ňou urobia, ako bude film zostrihaný, ktoré témy sa dostanú do popredia a tak ďalej, to všetko záleží na ďalších ľuďoch. Vždy je to trochu iné, ako si človek predstavuje pri čítaní scenára. Na premiére som dokázala vnímať viac-menej len výkony kolegov a hudbu, ktorá sa mi veľmi páčila. Ako „obyčajný“ divák budem mať možno jasno, až keď si film pozriem o pol roka. Viac vnímam to, že slovenským divákom sa film páči, že plnia kinosály, že sa pridávajú projekcie a niekedy na konci aj zatlieskajú. Toto je radosť a zadosťučinenie pre nás všetkých.
Z čoho ste si postavu prešpekulovanej, manipulatívnej ruštinárky poskladali? Inšpirovali ste sa niekde?
Po prečítaní scenára som mala predstavu, a tú som ponúkla režisérovi už na konkurze. Na tej línii som sa viac-menej viezla ďalej. Hřebejk s Jarchovským ju prijali za svoju, zhodovala sa s ich predstavou. Už na konkurze som cítila, že mi dôverujú, a tak som pokračovala tým smerom. Pri nakrúcaní ma usmerňovali len vo veciach temporytmu. Mali sme aj vtipnejšie variácie scén, napokon ich z filmu vystrihli a vzali tie vážnejšie.
Pri sledovaní filmu som mala pocit, že skrytá irónia vychádza z vášho herectva.
Hrala som len to, čo bolo v scenári. Humor a dvojznačnosť som vyčítala odtiaľ. Išli od autora. Humor je najdôstojnejšie vyjadrenie smútku, a myslím, že Jarchovský to presne tak aj napísal. Tragické veci v scenároch vyjadruje s humorom a humor môžete hrať iba jedným spôsobom – úplne vážne.
Cena z Karlových Varov nie je váš prvý úspech. Za vedľajšiu úlohu vo filme Collete ste získali Slnko v sieti, Igrica aj nomináciu na Českého leva. Išlo o veľkovýpravnú kostýmovú drámu. Aká to bola skúsenosť?
Bolo to zaujímavé tým, že sa natáčalo v angličtine a hrala som opäť celkom odlišnú postavu. Som veľmi rada škaredá, pre mňa je oslobodzujúce, keď nemusím byť pekná.
Ale kamera Martina Žiarana vám v Učiteľke veľmi lichotí…
To je v poriadku. Bolo by prvoplánové, keby bola Drazdechová škaredá či nepríjemná. Skryté zlo je zaujímavejší protivník. S Martinom Žiaranom sme spolupracovali už na seriáli Odsúdené. Práve on vraj navrhol Janovi Hřebejkovi, aby ma zavolal na konkurz Učiteľky.
Vo filme „pokukujete“ po otcovi jedného zo žiakov, hrá ho Peter Bebjak. Ako sa vám spolupracovalo? Cítili ste, že je režisér?
Tým, že Peter Bebjak vyštudoval herectvo, dobre vie, ako s hercami komunikovať. Ako s režisérom som s ním veľmi rada spolupracovala, bola to jedna z mojich najlepších skúseností a bolo veľmi príjemné stretnúť sa spolu na pľaci aj ako herci.
Je pravda, že ste ako malá škôlkarka prikázali mamine, aby vás dala niekam „drieť“?
Ten výraz som pravdepodobne pochytila od nášho suseda – uja Jožka, s ktorým som chodila na výlety. Určite som tým myslela vydávať energiu, tancovať. Mama si to zapamätala asi aj preto, že jej to od takého malého dieťaťa prišlo zvláštne.
Vaši rodičia boli obaja umelci. Predtým, ako ste skončili herectvo na VŠMU, ocitli ste sa na matematickom gymnáziu. Čo vás nasmerovalo k umeniu?
Určujúca bola rakúska televízia, ktorá vysielala americké muzikály. Tie mi ako dieťaťu veľmi učarovali, brala som to ako jednu z možností, čomu by som sa chcela v dospelosti venovať. Veľa času som prežila s mamou v divadle v šatni alebo v zákulisí na predstaveniach. Otec pôsobil šesť rokov v Košiciach a ako dieťa si ma s mamou občas posielali lietadlom, vtedy to bolo ešte lacné. Letušky sa o mňa starali, a napadlo mi, že by som mohla byť letuška. Neskôr ma bavili cudzie reči, takže aj to bola jedna z alternatív. Rodičia ma dali na gymnázium zrejme preto, že som k ničomu jednoznačne neinklinovala a gympel im pripadal ako vhodné miesto, kde by som mohla dozrieť. Išlo o prírodovedne orientovanú školu, takže bolo napokon jasné, že toto nebude moja cesta. Keď som po maturite neurobila prijímačky na ekonomickú vysokú, bolo vymaľované. Chcela som robiť muzikál, keďže som od štyroch rokov tancovala. Vlastne som študovala herectvo, aby som sa neskôr mohla venovať muzikálu.
Foto: Forum Film
Čo vás na muzikáli priťahuje najviac?
V mladosti ma priťahovala tá dokonalá synergia spevu, tanca a herectva. Je to veľmi náročný žáner, keď sa robí dobre. Predpokladá špičkovú školskú prípravu a vysokú profesionalitu všetkých zúčastnených. Aby ste získali práva na akýkoľvek svetový titul, musíte v prvom rade kontinuálne vykazovať vysokú profesionalitu v tomto žánri. Len za peniaze položené v hotovosti "na drevo”, tie práva a dôveru určite nezískate. Je to beh na dlhú trať. Na Novej scéne som zažila pekné muzikálové obdobie. V angažmán vo Viedni to bola, samozrejme, úplne iná káva. Dalo mi to veľmi veľa, ale kapitolu muzikál mám viac-menej uzatvorenú. Viac ma momentálne napĺňa herectvo v čistej javiskovej a filmovej podobe.
Máte v úmysle zostať pri charakterových úlohách?
Som viac-menej závislá od ponúk. Vekom človek rieši iné témy a logicky sa tomu prispôsobia aj ponuky. Nehovorím, že hudba a pohyb mi nechýbajú, určite som tomuto zdedenému daru ešte veľa dlžná, a ak to len trochu bude možné, rada sa k spevu vrátim, ale zrejme v trochu inej forme ako je muzikál. Ak sa pozriete na moju doterajšiu prácu, zistíte, že sa stále pohybujem medzi komediálnym žánrom a vážnymi charakterovými postavami. Som vďačná za obe polohy, je totiž mnoho vynikajúcich charakterových hercov, no málokto z nich je doma aj v komédii.
Študovali ste na VŠMU. Čo vám škola dala?
Remeslo v jeho teoretickej podobe. Vtedy som mala pocit, že môžem hrať všetko, aj keď všetci ostatní mali pocit, že nemôžem hrať dokopy nič. Zo žiadneho divadla som nedostala ponuku. Ak by som nespravila konkurz k radošincom, možno by som nikdy herečkou nebola. Škola však pre mňa znamenala prvý kontakt s hraním, so sebou samou, s tým ako sa používať, učila som sa samu seba vnímať. Školou bolo pre mňa aj Radošinské naivné divadlo. Tam som získala remeslo. Hralo sa veľmi veľa, aj dvadsaťpäť predstavení mesačne, čo je spolu s kontaktom s divákmi pre začínajúceho herca najlepšia prax.
Foto: kviff.com
Ako vnímate radošincov dnes?
Stále som presvedčená, že ide o slovenský fenomén – má vlastné farby, ktoré musia zostať také, aké sú. Radošinské naivné divadlo je stále živé a je neuveriteľné, že Stano Štepka hrá toľké roky vo všetkých tých predstaveniach. Popri stáliciach sa tam prestriedalo mnoho hercov. Obdivujem ich. To, že je to maturitná otázka, hovorí za všetko. Som rada, že som bola jeho súčasťou, no pre uplatnenie či naplnenie som vždy potrebovala aj iné divadlá, iné postavy, preto som počas účinkovania u radošincov hrala aj inde.
Máte ambíciu skúsiť „veľkú scénu“ alebo je vám bližšia komornejšia, javisková atmosféra?
Činohernú skúsenosť s veľkým javiskom viac-menej nemám, okrem muzikálového a spevoherného. Myslím, že malé javiskové formy a blízky pohľad kamery mi sedia viac. No na „veľkú“ javiskovú skúsenosť predsa len dôjde. V Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava mi ponúkli titulnú rolu v hre režiséra a scenáristu Petra Zelenku Job interview, na čo sa veľmi teším. Čo je pre vás na filmoch esenciálne?Film alternuje život, asi najvernejšie ním ukážete príbeh. Je to jedna z najdokonalejších ilúzií. Všetci diváci sú presvedčení, že sme presne takí, aké postavy hráme. To, že ste mnohokrát úplne iní, vám nikto neuverí…
