Rezencia: Rosiho utečenci sú v paralelnom svete

Foto: ASFK

Oheň na mori Gianfranco Rosi sleduje Samuelove lenivé potulky a odhaľuje rutinu ostrova poznačeného utečeneckou krízou.

Filmár sa tentoraz vybral s kamerou na taliansky ostrov Lampedusa v Stredozemnom mori, aby zdokumentoval kolorit obyvateľov miesta poznačeného utečeneckou krízou. V apríli 2015 postihla Lampedusu tragédia, potopila sa tu loď prevážajúca 700 ľudí z africkej Líbye.

K brehom ostrova sa aj naďalej ročne plavia tisíce migrantov z Afriky a Blízkeho východu. Na pozadí naliehavej spoločenskej témy však pútajú pozornosť malé okamihy všednosti. Rosi sa zameral na trinásťročného Samuela a povýšil ho na protagonistu filmu. Jeho dni plynú v „oddelenom“ detskom vesmíre, kam migračná kríza vrhá len matné tiene.

Blízko a zároveň ďaleko

Každodenný život na ostrove ovplyvňujú migranti, aj napriek bezprostrednej blízkosti a ohraničenosti ostrova sa však ich prítomnosť paradoxne nedotýka každého. Do rutiny chlapca a jeho príbuzných dramaticky nezasahuje, ich dni plynú v zahmlenom šere talianskej zimy. Rosi rozvíja dva príbehy v paralelných líniách, pričom nedôjde k ich priamemu prieniku.

„Vždy nakrúcam reálny svet,“ odpovedal režisér na otázku, prečo neinicioval stretnutie hlavného hrdinu s utečencami v rozhovore pre filmový portál Cineuropa. Zachytáva skutočné situácie, pozoruje, aj preto je veľmi dôležitý výber protagonistov a to, ako s nazbieraným „životom“ naloží v strižni.

Samuel chodí do školy, rieši obyčajné chlapčenské trampoty, zatiaľ čo iným obyvateľom – námorníkom, záchranárom, polícii a lekárom sa do všednosti zaplietli tragické osudy ľudí utekajúcich pred vojnou a ohrozením. Utečenci podstupujú namáhavú cestu, znášajú neľudské podmienky a do cieľa si mnohí prichádzajú po smrť. Lampedusania im pomáhajú, no sú obrnení, zvyknutí na cudzí smútok.

Vedieť si správne vybrať

Esenciou Rosiho tvorby je schopnosť nachádzať bizarnú krásu na miestach zdanlivo banálnych. Pracuje inštinktívne, zbiera rozložené momenty, aby ich nanovo poskladal po svojom. Natočil 80 hodín materiálu a až keď sa pustil do jeho editovania a strihania, rozhodol sa, že „kľúčovou ingredienciou“ filmu bude Samuelov príbeh. Chlapec žije v detskej bubline, okolitý svet sa ho dotýka v celkom iných kontextoch ako dospelých.

Gianfranco Rosi je tichý pozorovateľ, prepája symboly, gestá, pozoruje nenápadne, no jeho postrehy sú surové, prirodzene hlučné a absolútne konkrétne, aj napriek tomu, že jeho jazyk je metaforický. Kombinuje naoko nesúrodé prvky. Na opačnej strane detstva nachádza smrť a bezvýchodiskovosť migrujúcich ľudí.

Západ je vyvedený z miery, vytrhnutý z komfortu, ktorý mu migrujúce masy narúšajú. Silným momentom, ktorý to ukazuje najlepšie, je záchranná akcia na pomoc migrantom prichádzajúcim k pobrežiu ostrova. Záchranári prekladajú polomŕtvych ľudí po niekoľkomesačnej ceste do motorového člna, aby im čo najskôr poskytli prvú pomoc, no konajú pomaly, nezaujato a apaticky, čím demonštrujú nadradenosť.

Rosi si vyberá neodolateľné figúrky a ukazuje ich nahú prirodzenosť. Bizarné momentky odhaľuje jednoducho a predsa pútavo. Divák mlčky pozoruje, je zaujatý odkrývaním súvislostí. Film sa zaobišiel bez sentimentálnych póz, je naturalisticky triezvy, obmedzený na imanentnú hudbu a vyhýba sa hovoriacim hlavám. Rosi je totiž strohý filmár – povolené je jediné – pozorovať a skladať.

Oheň na mori vyzýva k zodpovednosti za svet a volá po ľudskosti. Je univerzálnou kritikou nevšímavosti a apatie a zároveň veľmi svojskou, autentickou správou z „frontu“.