Pred televíznou kamerou ste takmer každý deň. Doteraz ste však hrali len v jedinom filme – Rukojemník. Po filmových rolách netúžite?
Stále čakám a dúfam, ale nič nesilím. A túžim, aby ma do filmu obsadili na základe divadla a mojich predstavení. Nie som kastingový typ, naozaj sa ich desím. Nie som krásna kamerová tvár, ktorá vie zaujať tým, ako vyzerá a kamera ju ihneď ľúbi. Viem sa rýchlo uzavrieť, keď nemám potrebné znalosti a predstavu, a len tak niečo dať. Potrebujem individuálny prístup, veľkú otvorenosť a vedieť do hĺbky, o čo ide.
Pozývajú vás vôbec na kastingy?
Áno, ale je pravda, že málo. Doteraz som sa venovala najmä divadlu. Keď som šla na kasting, nedokázala som za desať minút presvedčiť žiadneho režiséra. Nakrúcam seriály a tam sa učím byť kamarátka s kamerou.
Filmoví režiséri tvrdia, že potrebujú zistiť, ako zafunguje pred kamerou „chémia“ medzi hereckými partnermi…
Vy si predstavujete, že na kastingoch s vami niekto pracuje? Mne sa to naozaj stalo len pri režisérovi Balkovi, inak je to rýchle a povrchné. Prídete, dajú vám do rúk texty a hovoríte nejaké repliky. Snažíte sa zaujať človeka, ktorý vás pozná iba z fotografií, povie, čo hľadá, a vy to v tej sekunde musíte „dať“. Pre mňa je to strašne málo času, aby som zistila o postave čosi viac a aj to ukázala. Potrebujem režiséra, ktorý to nevzdá po piatich minútach, ale začne so mnou pracovať, aby videl, či sa na danú postavu hodím, alebo nie.
Najlepšia inscenácia sezóny Fanny a Alexander vznikla metódou live cinema. Okrem hercov sú na scéne aj kameramani, kamery… Pred tými televíznymi hráte takmer každý deň, neprekážali vám na javisku?
Zvykli sme si. Možno je to trošku obmedzujúce – keď chcem niečo zahrať, musím dávať pozor na to, kde je kábel, pustiť kameramana, hrať divadelne, zároveň aj na kameru a obmedzovať sa v divadelnom prejave. Ale mňa bavia prekážky a komplikácie. Rešpektujem režisérov a nápad Maja Amslera sa mi veľmi páčil. Príprava bola náročná, inscenáciu sme najprv divadelne naskúšali, až potom prišli kamery, takže sme museli veľa vecí meniť. Práca ma však bavila a provokovala ako herečku.
Foto: Ľuboš Kotlár
Vaša hrdinka Emília Ekdahlová zažije po boku druhého manžela – navonok láskavého, no chladného a krutého biskupa Vergériusa – nejednu ťažkú chvíľku. Poznali ste niečo podobné aj na vlastnej koži?
Až také krajné situácie nie, ale aj ja som zažila vo vzťahu obmedzovanie či psychické týranie, čiže ako herečka sa dokážem k podobným situáciám priblížiť. Rada sa však v sebe vŕtam, otváram všetky temné i bolestivé miesta a snažím sa s nimi pracovať s nadhľadom a raciom. Pri Bergmanovi, ktorého film bol v tomto prípade predlohou, som zistila, že pre mňa nie je jeho geniálny text ťažký a cudzí. Nádherne dokázal vystihnúť ženskú dušu a psychiku. Zrazu mi jeho slová pripadali ako moje vlastné a nemusela som hľadať, špekulovať – jednoducho som tú postavu žila. Ani neviem, kde sa to vo mne zobralo, asi som staršia duša v mladom tele. Bergman je moja srdcovka, zbožňujem ho, aj keď veľmi bolí, týra, vyžaduje si absolútnu pravdu a „nehranie“.
Táto postava vám vyniesla tento rok prestížne divadelné ocenenie DOSKY. Spomeniete si na pocity v okamihu, keď ste počuli svoje meno? Teda okrem radosti…
Skúšanie tejto inscenácie bolo krvopotné a postava, ktorú v nej hrám, je nesmierne bolestivá a veľmi osobná. Myslím si, že aj v priamom prenose bolo vidno, že ocenenie bolo pre mňa šokom. Až potom možno prišla radosť, keď som sa vyplakala v šatni sama. Stále však myslím na to: dobre, tentoraz to vyšlo, ale čo ďalej… Môžem povedať, že po inscenáciách Rivers of Babylon, Lesk a bieda kurtizán, Jana Eyrová, Nevesta hôľ alebo Fanny a Alexander som si kládla otázku – ako sa posuniem ďalej?
Foto: Martin Geišberg
Autorsky ste sa podieľali na inscenácii Persona. Režisér Tomáš Procházka prezradil, že s nápadom urobiť predstavenie, ktoré vychádza zo slávneho Bergmanovho filmu, ste prišli vy. Už vám nestačí tvoriť „len“ ako herečka?
Nápad vznikol počas prípravy inscenácie Fanny a Alexander. Vtedy som si znova pozrela všetky Bergmanove filmy. Už predtým som ho obdivovala a jeho slová vo mne silne zarezonovali – netreba pri nich nič hrať, sú mi akosi vlastné. Keď som sedela v divadelnej šatni a študovala Bergmanove texty alebo čítala jeho Laternu magicu, uvedomila som si, ako veľmi rozumel ženskej duši. Ale zároveň v reálnom živote ju ničil, veď koľko mal partneriek… Pomyslela som si: čo keby som zahrala Personu ako monodrámu. Mala som pocit, že sa do projektu môžem aj osobne vložiť. A naozaj skúsiť niečo nové a riskantné.
Foto: Marek Moučka
Ako reagoval režisér na vašu myšlienku?
Okamžite bol nadšený, pretože je do Bergmana „blázon“. Keď som mu zavolala, povedal, že pred pár dňami bol v kine práve na Persone. Považoval za šťastnú náhodu, že sa naše myšlienky stretli v rovnakom čase.
Čím vás kultový film švédskeho oscarového režiséra chytil?
Témou. Jeho hrdinkou je herečka, ktorá sa na vrchole kariéry psychicky zrúti, odmlčí a stratí samu seba. A je vo veku ako ja. Na druhej strane je postava čistej a úprimnej ošetrovateľky Almy, ktorá netuší, aké útrpné je byť herečkou a fanúšikovsky ju obdivuje. Veľmi mladá som prišla na konzervatórium a cítila som sa ako Alma – čistá, plná pokory a obdivujúca naše herecké osobnosti. Zaujalo ma, ako sa navzájom obe ženy ovplyvňujú – jedna nepoškvrnená hereckým svetom a druhá, ktorá sa práve kvôli tomu hviezdnemu svetu uzavrie do seba a mlčania. A ja môžem viesť ten boj, rozpor, bolesť a konfrontovať seba a dve odlišné ženy.
Persona je monodráma, aké to je – byť sama na javisku?
Pre herca to najťažšie. Nemáte partnerov, od ktorých by ste mohli čerpať inšpiráciu. Môžem povedať, že keď dokážem hrať na javisku celkom sama a inšpirovať sa len tým, čo mám v sebe, potom už zvládnem hocičo. Pretože je len na mne, či zaujmem, alebo nie, či niečo pokazím, alebo nie. Všetko je moja zodpovednosť. Risk a neistota ma nútia posúvať svoje hranice a hereckú istotu nadobudnutú z iných úspešných predstavení.
Pri záverečnej scéne až mrazí…
Áno, pretože sa v nej príliš intímne konfrontujeme všetky – ja ako Petra, ja ako postava herečky, ktorá nenávidí svoje diela, a zároveň ja ako Alma, ktorú čas s herečkou veľmi zmenil. Vyústi to do monológu Liv Ullmannovej, ktorý som do inscenácie dodala a kľúčovej vety: "Nič, nie, nie, nič. Nič. Tak to bude dobre. Tak to musí byť. Išli sme do rizika, buď to vyjde, alebo nie. Myslela som, že inscenácia sa môže hlbšie dotknúť len žien, ale prekvapilo ma, že zaujala aj mužov.
Divadelná adaptácia Pišťankovho debutu Rivers of Babylon, v ktorej hráte postavu Silvie, vyniesla DOSKY režisérovi Diegovi de Brea. Aká je spolupráca s týmto na európskych scénach vychyteným a temperamentným slovinským divadelníkom?
Temperamentný? Ako všetci Balkánci. Ale to je hlúposť. Hovorí sa o ňom, že je strašne náročný, ale v podstate je úplne normálny. Len vyžaduje maximálnu energiu, maximálne nasadenie a profesionalitu. Chce, aby sme na každej skúške boli absolútne pripravení a slobodní, aby sme vypustili vlastné egá a hereckú istotu. Aby sme hľadali postavu v sebe inak a nanovo. Aby som nehrala Janu Eyrovú ani Zunu z Nevesty hôľ, ani Petru Vajdovú, ale Silviu. Vyžaduje, aby človek zmenil vlastné myslenie na myslenie svojej postavy. A to je „sakra“ ťažké, veď dobre vieme, aké náročné je zmeniť myslenie a zaužívané istoty v živote.
S ním ste naštudovali aj Malomeštiakovu svadbu. Inscenácia, ktorá zožala v médiách aj na sociálnych sieťach veľa kritiky, sa však v repertoári dlho neohriala.
S tým musíme počítať. Skúšanie s Diegom de Brea bolo také intenzívne, že keď po prvej predpremiére odišla stovka divákov, možno som bola na sekundu smutná, ale veľmi som našej práci verila. Všelijaké poznámky, že na javisku grciame a ešte neviemčo robíme, hoci to celé bolo groteskné a štylizované, bola dobrá reklama. No chápem, že sa jeho štýl nemusí každému páčiť, veď aj ja prepínam programy v televízii.
V inscenácii Arkádia hráte emancipovanú spisovateľku. Ironickú komédiu o vyprádňovaní sveta a chladnutí vzťahov počas prestávky neraz opustilo veľa divákov. Ako na vás pôsobia prázdne sedadlá v hľadisku?
Možno v priebehu prvých repríz diváci odchádzali. Ale teraz hráme Arkádiu dva razy do mesiaca a ľudia v hľadisku ostávajú, na konci stoja dojatí a vďačne tlieskajú. Hra Toma Stopparda je napísaná geniálne. Nie je to ľúbostný príbeh ani komédia, ale zaujímavá, inteligentná až intelektuálna konverzačka. Komplikovaná a premyslená. Aj mne sa ľahšie číta, ako hrá. Nie je to zážitok pre každého, ale svojho diváka si nájde a som šťastná, že ju máme v repertoári.
Na javisku SND ste hosťovali už ako študentka. Začínali ste však v Divadle Astorka Korzo '90…
Po skončení štúdia herectva na VŠMU som dostala ponuky do Astorky aj do Národného. Vtedy som sa rozhodla pre Astorku…
Prečo?
Na SND som sa ešte necítila. Mala som 22, bola som na začiatku hľadania, ustráchaná, nesebavedomá a plná až nezdravého rešpektu voči hercom, ktorí už boli – a stále sú – legendami. Chcela som experimentovať a hrať s hercami Astorky, ktorá mi bola bližšia. Začala som sa spoznávať a chápať vlastné nedostatky. Jediná možnosť bola skúšať všetko, čoho som sa bála. Na rok som odišla aj do Brna, kde som v Hadivadle hrala za rok šesť veľkých postáv v rôznych žánroch aj v češtine, potom som sa znova vrátila do Astorky a zároveň hrala aj v Aréne. Keď prišla ďalšia ponuka stať sa členkou SND, mala som už dvadsaťšesť rokov, za sebou veľa experimentov a ihneď som povedala áno. Vedela som, že to tam už ustojím, začnem novú etapu hereckej práce, budem sa zdravo inšpirovať od nových kolegov, legiend a osobností a nebudem sa ich báť.
Niekoľko sezón ste išli z jednej titulnej postavy do druhej. Naučili ste sa už oddychovať?
Musela som, lebo telo aj psychika sú už unavené z toľkých divadelných postáv, televízneho nakrúcania aj dabingu. Dávajú mi signáliky. Už chcem chvíľky voľna využiť aj na oddych, ale je to pre mňa veľká práca. Nestihla som si zariadiť osobný život ani mať plnohodnotné a úspešné vzťahy, ani si udržať kamarátov. Zatiaľ rada trávim čas v divadle, na natáčaní či v dabingu. No momentálne už naozaj chcem riešiť svoj osobný život, takže začínam pokukovať aj po troške voľného času a chcem mať pocit naplnenia aj ako Petra, ktorá túži po šťastí a spokojnosti aj mimo divadla.
Inscenácia Fanny a Alexander sa začína opulentnou štedrovečernou oslavou. Ako trávite vianočné sviatky vy?
Skryjem sa u mojich rodičov v Dunajskej Lužnej. Mamina dom vždy nanovo krásne vyzdobí. Stromček tam už stojí, koláče bezlepkové aj s lepkom – pre každého, čo môže – sú už napečené. Na Štedrý deň si pôjdeme tak ako každý rok zahrať tenis, pingpong, do posilňovne a na prechádzku s našimi psíkmi. Potom pripravujeme šalát, kapustnicu, kapra, navaríme si kávu alebo čaj a pozeráme Pelíšky alebo podobné vianočné „klasiky“. Každý rok si povieme, že tieto Vianoce si už nebudeme kupovať žiadne darčeky, nič nepotrebujeme. Ale naša mamina nikdy nesklame, každému dokáže dať pod stromček prekvapenie, ktoré rozplače a poteší. Vďaka nej si pamätám každé Vianoce a teším sa na Štedrý deň aj ako dospelá, opustená, sklamaná žena a vyčerpaná herečka.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Petra Vajdová (31), herečka
V roku 2008 absolvovala štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po skončení štúdia sa stala členkou Divadla Astorka Korzo '90, kde stvárnila charaktery plné živelnej energie, ale aj postavy psychicky krehké a citlivé. Jednu sezónu pôsobila v Hadivadle Brno, vrátila sa do Astorky a hosťovala v bratislavskom Divadle Aréna. V roku 2012 sa stala členkou Činohry Slovenského národného divadla, účinkuje v televíznych seriáloch a jej hlas môžete poznať aj z dabingu.
