Recenzia: Chlapec, ktorý musí dospieť vo svete príšer

Stále však zostáva v tieni slávnejšieho kolegu. „V Japonsku aj na západe mi často ľudia hovoria, či robím filmy ako pán Mijazaki. Aj keď mám jeho tvorbu vo veľkej úcte, myslím, že on by mal robiť Mijazaki filmy a ja by som si mal ísť svojou vlastnou cestou,“ reagoval Hosoda v jednom z rozhovorov.

Za snímku Dievča, ktoré preskočilo časom (2006) získal v Japonsku mnoho ocenení, renomé zaujímavého tvorcu potvrdil aj filmami Letné hry a Vlčie deti. V našich kinách sa aktuálne premieta Hosodov posledný film Chlapec vo svete príšer, ktorý súťažil aj na festivale v San Sebastiane.

Deväťročný Ren je po smrti matky odlúčený od otca, obrovskú bolesť neunesie a radšej, ako by bol v opatere príbuzných, utečie do rušných ulíc mesta Šibuja. Skrýva sa v temných zákutiach, až natrafí na čarovnú uličku. Tá ho „pozve“ do paralelnej krajiny, kde žijú zvieratá podľa prastarých japonských mýtov.

Hosoda postavil konflikt medzi hlavnými hrdinami na sympatickom hašterivom nesúlade. Chlapec a jeho mentor spolu neustále súperia, kričia – čo je príznačné pre japonské animáky, ich vzájomné vplyvy však napokon oboch vynesú z ich vlastných tieňov. Postavy sú plastické, aj keď niektoré motivácie Hosoda nedotiahol do konca, v zásade filmu neubližujú. No Chlapec vo svete príšer má aj napriek silným momentom a myšlienkovému presahu slabší dej a je emocionálne nedostatočný.

Režisér sa v ňom zamýšľa nad nesmrteľnými hodnotami, vyzdvihuje rodinu a lásku. Už vo filme Vlčie deti (2012) rozvinul témy ako rodičovstvo, potreba zázemia či dôležitosť rodiny a opatery, obdobnej problematike sa venuje v príbehu osiroteného chlapca Rena, ktorého si osvojí samuraj Kumatetsu – jeden z najväčších bojovníkov.

Rena a jeho svojského medvedieho učiteľa spája status spoločenských vyvrheľov. Kumatetsu – buran a „samorast“, nie je v komunite obľúbený a okolie vyprovokuje aj tým, že sa chlapca ujme. Tunajší totiž veria, že človek vo svete príšer nemá čo hľadať, prináša doň temnú silu, ktorá sa môže kedykoľvek prebudiť. A samozrejme sa aj prebudí…

Chlapec vo svete príšer rozvíja akčnú dejovú líniu – trón v krajine sa má dostať do rúk mocného bojovníka a jedným z dvoch adeptov je práve Kumatetsu, ktorý však nemá veľa prívržencov. Snaží sa získať uznanie a stať sa rešpektovaným, aj keď nechceným vládcom, no nedarí sa mu to, až kým sa nezačne pod vplyvom chlapca meniť… Ren tiež pochopí, že obrovský a ukričaný Kumatetsu je tým najlepším otcom, akého si v danom momente môže priať.

Cez tvrdý výcvik a postupné dozrievanie postáv „z núl na hrdinov“ buduje Hosoda vzťah medzi žiakom a jeho učiteľom – úlohy im však šikovne vymenil. Film definuje občas až plačlivá srdečnosť, Hosoda sa do svojich postáv dokáže prevteliť intenzívne a presvedčí aj diváka. Narácia sa mu však miestami láme pod rukami, najmä v poslednej tretine. Ren sa ako tínedžer vracia do svojho sveta, kde stretáva dievča Kaede – jediný ženský princíp v príbehu – ktorá ho motivuje aby sa zapojil do ľudského života, inak je však figúrkou navyše. Jej úlohu mohol prevziať napríklad Renov nájdený otec.

Deväťročného chlapca nechal režisér „vyrásť“. Čas v jeho príbehu funguje ako katarzný princíp – dospievanie Rena a životné okolnosti pointujú zápletku. Konkrétny konflikt prehlbuje symbolmi. Odkazuje na knihu Biela veľryba Hermana Melvilla, kde hrdina, podobne ako postavy v jeho príbehu, zápasí s túžbou po pomste a s vlastným hnevom. Z ľudských sirôt urobí hnev nebezpečných démonov a vrcholí spoločným súbojom. Ren sa však vysporiada so smútkom a z bojovníka dospieva na človeka.

„Keď robím filmy, robím ich v zmysle verejných projektov, nerobím ich sám pre seba. Nikdy sa nesústredím na demografiu. Chcem urobiť film, ktorý presiahne hranicami, čo najviac všeobecne a zrozumiteľne,“ definoval princíp svojej tvorby Hosoda – a na filme sa veľmi jasne odráža. Japonské filmy majú často exotickú poetiku, niekedy je ťažšie prísť jej na chuť, to však neplatí o Hosodovom filme. V jadre je totiž veľmi európsky – dovolí si experimentovať s formou príbehu, nejde po zabehnutých klišé, no v zásade kopíruje prastarú dramaturgickú schému a kreslí archetypálne postavy.