Aj entrée druhej série Tajných životov, ktoré mali premiéru v nedeľu vo dvoch častiach za sebou, je akčné – tvorcovia upútavajú príbehom novej hrdinky Karin Janákovej (Zuzana Kanócz), ktorá sa ocitá v ťažkej životnej situácii a predznamenávajú tak hlavný motív trinásťdielneho príbehu. Neopomínajú však ani obľúbené hrdinky z prvej série.
Karin sa ocitá v azylovom dome po konflikte s manželom Milošom (Ady Hajdu). Uteká z domu – podobne narýchlo ako Horváthová – poranená, s malou dcérkou. Zúfalá matka má podozrenie, že manžel ich dcéru sexuálne zneužíva. V Druhej šanci jej situáciu okamžite riešia kvalifikovaní pracovníci, no aj napriek nevyvrátiteľným dôkazom nebude mať vyšetrovanie hladký priebeh, Miloš má na situáciu iný pohľad a dievčatko otca navyše z ničoho neobviňuje…
Ťažiskom Tajných životov je rodina. Scenáristky diváka konfrontujú so závažnými, nepohodlnými témami, ktoré síce v spoločnosti často rezonujú, no aj napriek tomu zostávajú neodhaleným tabu. Problematika sexuálneho zneužívania detí vlastnými rodičmi je bez debaty kontroverzná – autorky na nej stavajú ústredný konflikt a druhú sériu tak posunuli do – už pred premiérou avizovaných – ostrejších rovín.
Tajné životy sa popri odkrývaní závažných problémov nevyhýbajú romantických motívom – rodinné a milenecké vzťahy sú v podstate ústredné – udávajú dej. Vzťahy sú zobrazené pomerne šikovne – realisticky civilne, bez pátosu. Aj keď istej dávke teatrálnosti sa nevyhli, v zásade je príbeh pomerne presvedčivý a diváka nepodceňuje prvoplánovým klišé ani popisnosťou. Celkom trefná je aj charakteristika postáv – na malej seriálovej ploche ožívajú prirodzene aj vďaka triezvym dialógom, na ktorých seriálový filmový jazyk stojí.
Známi slovenskí herci sa ocitajú v nie príliš lichotivých rolách – Hajdu v úlohe otca obvineného zo zneužívania dcéry, Marcel Ochránek ako tyran či Vladimír Kobielsky ako neverný manžel – čo možno seriálu vyčítať, je prevaha záporných mužských charakterov, ktoré až na pár výnimiek ako napríklad Ervín Nagy (František Kovár) oproti hlavným ženským hrdinkám spĺňajú skôr doplnkovú – dramatizačnú funkciu. Nejde však o čierno-biely svet, ženské postavy nie sú len „nevinnými“ obeťami mužov, sú ambivalentné a práve preto sa o ne divák zaujíma.
Tajné životy nie sú povrchná oddychovka, autori kontroverzné témy nezneužívajú, aby diváka emocionálne šokovali, naopak, s prehľadom ho upozorňujú a pokojne i „deprimujú“. Občas by však nezaškodilo dusno odľahčiť humorom.
V rámci možností televízneho seriálu sa filmári usilovali o poctivý pohľad do problematík, ktoré sú bežné a verejnosti známe, no tým, ktorých sa domáce násilie, nevera, anorexia a podobné trápenia osobne netýkajú, sa snažia odhaliť ich priebeh i možné riešenia. Na druhej strane sú dotknutí, pre ktorých by mali byť osudy postáv návodom, ako potenciálne riešiť vlastné problémy. Snahou o interakciu je aj uvádzanie linky pomoci v závere každého dielu.
Tajné životy chcú informovať a poučiť, kameňom úrazu teda mohlo byť moralizovanie či prílišná agitatívnosť, našťastie sa tomu vo väčšine prípadov vyhýbajú. Aj keď nejde o hlboký prienik do problémov, je ich totiž primnoho, načrtnuté sú realisticky, za čím cítiť scenáristickú prípravu i štúdiu prostredia. Na Tajných životoch je sympatická najmä snaha o autentickosť – počnúc scenárom, končiac hereckými výkonmi, a odvaha ísť do divácky nepohodlných polôh.
