Film: Ako vede pomohol pohár whiskey s ľadom

Do slovenských kín doputoval skvelý dokumentárny film Nebo a ľad francúzskeho oscarového režiséra Luca Jacqueta (Putovanie tučniakov).

19.02.2017 12:00
Claude Lorius Foto:
Polárnik Claude Lorius.
debata

Aj v tomto filme sa sem-tam objavia tučniaky, no v centre záujmu je séria dobrodružných ciest francúzskeho polárnika a vedca Clauda Loriusa za polárny kruh. Práve jeho bádanie v Antarktíde viedlo k objavu a popísaniu javu známeho ako globálne otepľovanie. Príbehom odvážneho vedca z Besanconu a jeho prelomového objavu režisér ukazuje, aký dosah môže mať správanie človeka na budúcnosť našej planéty.

Film je doslova strhujúci, aj vďaka nesmierne zaujímavému Loriusovi. Ten má už 82 rokov, do polárnych oblastí sa vybral vyše 20-krát a ani v tomto veku nestráca vášeň pre svoju prácu. Hneď v úvode snímky hovorí: „Vždy som miloval ľadové rieky, lagúny, dediny na okraji púšte. Miloval som americké pralesy. Ale zo všetkého najviac som, myslím, miloval Človeka a jeho schopnosť prekonávať samého seba v extrémnom podnebí. Volám sa Claude Lorius a mám 82 rokov. Svoj život som zasvätil ceste za poznaním. Bol to výnimočný príbeh vedy a oddaných mužov, ktorí zmenili beh ľudských dejín.“

Snímka sa začína v roku 1955, keď 23-ročný Lorius odpovedá na inzerát a vyberie sa na celú zimu do Antarktídy len s dvoma spoločníkmi. Prvá výprava na najjužnejší kontinent sa stane zásadným okamihom jeho života. Tu v nehostinných podmienkach začal mladý glaciológ skúmať sneh a ľad rôzneho veku. Keď si raz s kamarátmi do pohára s whiskey hodia pár kociek ľadu (veď sme si to zaslúžili!), uvoľní sa z nich vzduch a Lorius si uvedomí, že každá bublinka vzduchu zachytená v polárnom ľade obsahuje vzorku atmosféry z doby, kedy sa ľad formoval. Čiže len pár metrov pod povrchom obsahuje ľad vzduch, ktorý kedysi dýchali starovekí Rimania.. Pri ďalších cestách tézu ďalej overuje, vŕta stovky metrov hlboko, až sa vedci dostanú do histórie nášho podnebia z doby pred 400 000 rokmi…

Sledujeme Clauda a jeho druhov, ich nezlomné nasadenie, hoci im stále hrozia omrzliny a po roku trpia snežnou slepotou. Claude však stále vníma svoju prácu až poeticky a rovnako vášnivo a básnicky o nej rozpráva. Vzrušenie sa zmocní aj divákov, naozaj sa dá presne zistiť, aká bola teplota na Zemi v praveku? A keď Lorius rozpráva o tom, ako sneh a ľad v Antarktíde, kde nikdy človek nežil, ukrývajú stopy radiácie po jadrových výbuchoch v Nagasaki a rôznych neskorších atómových pokusoch, znie to hrôzostrašne. Vedec opisuje našu Zem ako krehkú a desí sa toho, že ani také odľahlé miesto neunikne ničivým zásahom človeka. Naopak, veľmi povzbudivé je jeho opisovanie spolupráce s Američanmi a Rusmi v 60. rokoch, keď inde vo svete naplno zúrila studená vojna. Vedci v Antarktíde však svorne spolupracovali – Lorius si cenil zručnosť Sovietov, ktorí si vedeli poradiť so zaseknutými vrtákmi aj v hĺbke vyše dvoch kilometrov… Na takmer všetky problémy im pomáhala – vodka.

Sledujeme, ako Lorius starne, no stále sa vracia do polárnych oblastí. Jeho výskumy uznávajú na celom svete. Vidíme, ako sa bojí, že po havárii dvoch lietadiel (našťastie nikto neprišiel o život), ktoré vedcov mali z Antarktídy odviezť, jeho výskum už Američania nebudú chcieť financovať. A potom neverí vlastným ušiam, keď Američania povedia, že dve zničené lietadlá patria k riziku povolania a výskum pokračuje. V závere je Lorius hosťom konferencií o klíme a varuje pred zničujúcimi dôsledkami, no mnohí nechcú počúvať…

Nie je to vedecký, ale hlboko ľudský dokument o človeku, ktorý ani v 82 rokoch a pri chatrnom zdraví neváhal vybrať sa opäť do milovanej Antarktídy. Možno si uvedomil, že viac než politické a vedecké konferencie pomôže pohľad ľudí zmeniť práve takýto film.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Nebo a ľad #Claude Lorius