Pri nakrúcaní Lidíc ste sa stretli s mexickým kameramanom Antoniom Riestrom, ktorý vlani – zároveň s Javierom Bardemom – získal prestížnu Goyovu cenu. Zblížila vás španielčina?
Bolo to zvláštne. Celý štáb predpokladal, že si hneď porozumieme. Ale keď som sa objavil, pozdravil som Buenos dias! a podali sme si ruky, odrazu ho to doslova odhodilo pol metra dozadu. Niečo také som ešte nezažil. Potom sa mi dva týždne otáčal chrbtom.
Na plátne to nevidno, kamera vás očividne miluje.
Všetko sa zmenilo po scéne, kde moja postava – žandár Vlček sedí na jednom z hrobov na cintoríne a okolo sa pasie asi sedemdesiat bielych králikov. Z Lidíc už bolo jedno veľké spálenisko. Neostalo ani steblo trávy. Na cintoríne bola posledná. Celá scéna trvá azda desať sekúnd, ale je jedna z najsilnejších v mojom hereckom živote… Keď sme to dokrútili, celý štáb sa roztlieskal. A Antonio zišiel dole z kameramanského žeriavu a povedal – Olé! Odvtedy sme ozajstní kamaráti a vždy, keď sa to čo i len trochu dá, stretneme sa, aby sme sa pozhovárali.
Aký teda je?
Čistá duša, vynikajúci človek, svetobežník. Vyrastal ako sirota, vychovávali ho dve sestry, o ktoré sa teraz stará. Som rád, že som ho stretol. Teraz ho znovu angažoval Agustí Villaronga – režisér filmu Pa negre (Čierny chlieb), za ktorý dostal Antonio Goyu. Spolu nakrúcajú zaujímavú snímku o Eve Perón, keď v roku 1947 z Argentíny vycestovala do Európy, aby sa stretla s diktátorom Francom.
V čom je pre vás postava lidického Vlčka taká dôležitá?
Bol to obyčajný človek, ktorý sa ocitol na nesprávnom mieste v nesprávnom momente. Takých bolo vtedy veľa. V okamihu, ako bol vyhlásený protektorát, museli sa žandári podrobiť mašinérii, spadali pod gestapo. Vlček je jediná postava, ktorá je vo filme vymyslená. Skutočný žandár sa hneď pridal na stranu Nemcov a po vojne ho ľudia zabili. Náš Vlček sa na začiatku bráni, ale Nemci mu povedia, že aj tak na jeho miesto pošlú svojho človeka a bude horšie. A tak Vlček ostane. Aj preto, aby zmiernil treciu plochu medzi Lidičanmi a okupantmi. Na malej ploche som mohol stvárniť drámu človeka, ktorý nedokáže čeliť fašistickému zločinu. Iba sa prizerá.
Keď hodnotíte svoje úspechy, ale aj neúspechy – boli zákonité?
Nič nie je náhoda. Cítim napríklad, keď sa mýlim a robím niečo zle. Potom sa už ani nečudujem, ak na to príde odpoveď. Celý život ma sprevádzajú situácie, o ktorých viem, že nemôžu byť obyčajnou zhodou okolností. Zároveň sa nič nedá predvídať.
Vysvetľujete si takto aj svoj odchod do Španielska?
Iste. Už keď som bol chlapec, nadchol ma populárny španielsky seriál Curro Jimenéz o legendárnom španielskom pištoľníkovi a zbojníkovi, ktorý vtedy uvádzala Československá televízia. Neskôr ma strhol Hemingwayov román Fiesta (Pohyblivý sviatok). Už som bol študent a celý uveličený som si išiel kúpiť El Ejido – jediné španielske víno, ktoré sa za komunistov predávalo v račianskych potravinách. Popíjal som ho a v duchu som blúdil po Pamplone. A o pár rokov prvé mesto, do ktorého som v Španielsku vstúpil, bola práve Pamplona, kde som všetko ako po pamäti spoznával. O ďalšie tri roky 7. júla sa narodil môj prvý syn Lajko – presne v deň, keď sa začína San Firmino – fiesta. To nie sú náhody.
Znie to takmer ako plán…
Veď práve. Ale ja často zažívam aj také bizarné situácie, aké by si nevymyslel ani ten najgýčovejší scenárista. Napríklad vo filme Záhrada je scéna, keď sa zoznámim s Helenou, ktorú hrá Zuzka Šulajová, a začne ma naháňať pes Egon. O dva roky po úspechu Záhrady ma obsadili do môjho prvého hraného filmu v Španielsku. Odrazu som sa stal rumunským utečencom, ktorý sa skrýva, lebo nemá žiadne dokumenty. Vlastne neexistuje – volalo sa to Menej ako nula. Hral som hlavnú postavu, ale z každej strany som dostával nakladačku, a v istej chvíli aj tu na mňa začal útočiť veľký pes. Po nakrúcaní v Bilbau za mnou prišiel jeho majiteľ, a zistilo sa, že nielenže je jeho pes zo Slovenska, ale že je synom Egona, čo ma trhal u nás na Myjave.
Keď ste pred pár rokmi na istý čas prestali vidieť na jedno oko, ako ste si to vysvetlili?
Bola to odpoveď na divadlo, aké som robil v Španielsku. Psychosomatická reakcia. Odvtedy som v divadle nebol ani ako divák.
Je vám ľahostajné?
Nerobí mi dobre divadelné prostredie. Navyše som si vtedy naplno uvedomil, koľko rokov som bol preč od mojich detí. Stále som niekde lietal – dva mesiace v Barcelone, mesiac vo Valencii, sem-tam, hore-dole. Cez Madrid som len prechádzal, vymenil som si veci a pokračoval v ceste. Zistil som, že mi to umožnili vlastne oni. Povedali si – musíme to chápať, lebo ocko to má rád. Ale ja som robil divadlo, ktoré som vôbec nechcel robiť a s ľuďmi, s ktorými som si nerozumel. Boli mi cudzí. Naposledy som v Španielsku v dráme amerického autora Tonyho Kushnera o nástupe Hitlera v Nemecku hral trockistu, ktorému vypichli oko. A musel som na to oko oslepnúť ja sám, aby som s tým všetkým prestal.
Doma ste už dva roky. U nás je predsa inak postavené divadlo ako v Španielsku, kde ste toho trockistu hrali niekoľko mesiacov bez prestávky…
V marci ma pozval Bolek Polívka na Garderobiera do Štúdia L+S, odišiel som po prestávke. Nemohol som to vydržať.
Napriek tomu – dokážete ešte milovať svoju profesiu?
Samozrejme, kameru mám veľmi rád. Veď už pred ňou stojím najmenej 35 rokov. Televíziu beriem ako prax, ako továreň, chodím tam v sobotu aj v nedeľu. A teším sa na to.
Je medzi divadlom a štúdiom v televízii až taký veľký rozdiel?
V divadle sa na veľmi malej ploche konfrontujú veľké herecké egá. Bez toho to asi ani nejde. No a „ľuďom z továrne“ – producentom Andymu Krausovi, Tomášovi Jančovi, Paľovi Bobovi – sa podarilo dať dokopy tím, ktorý mi veľmi vyhovuje. Je to podobné, ako keď som robil s režisérom Janom Hřebejkom. Ten tiež vytvoril štáb, ktorý je s ním od prvého dňa až po posledný. Rovnakí ľudia sa stretnú raz za rok – za dva, prežijú spolu dva mesiace a niečo dobré nakrútia. A ja to mám teraz každý deň. Ja sa do televízie vážne teším. Niekedy prídem aj naschvál o čosi skôr.
Ešte stále vôbec nečítate scenáre?
V Paneláku mi číta scenár naša asistentka réžie.
Je to váš pud sebazáchovy?
Nie, je to čosi, pre čo sa považujem za šťastného človeka. Nedokážem sa pripravovať na úlohu, trénovať si situácie, vžívať sa. Keď ma oslovila režisérka Alice Nellis do filmu Lidice, bol to pre mňa darček rovno z neba aj preto, že som vedel, ako nakrúca. Nedáva totiž hercom naučiť sa scenár, ale hovorí im rovno na pľaci, čo od nich chce. A vtedy je to pravdivé. Keby som si nacvičoval pred zrkadlom, že som sa zľakol, diváci by mi neuverili. Najlepšie je, keď zahrám, čo treba, hneď v prvom momente.
Alice Nellis žiaľ ochorela a réžiu Lidíc prevzal Petr Nikolayev. Aký mal prístup on?
Je to človek, s ktorým si veľmi dobre rozumiem. Povedal som mu, čo hovorím každému režisérovi: „Ja som hmota, modeluj si ma. Nie som ten, čo príde naučený. Povedz mi, čo odo mňa potrebuješ, a ja to spravím.“ No a hneď po tom sme zistili, že máme spoločných 20 rokov v emigrácii. Prežili sme podobné životné situácie, ktoré sa ľuďom, čo sú doma, len ťažko vysvetľujú.
V čom je teda blízkosť ľudí, čo majú takúto životnú skúsenosť?
Ak by som to mal zhrnúť do základného pocitu, tak človek, ktorý odchádza do sveta bez pokory, domov sa vráti s pokorou. A ten, čo odchádza s pokorou, vráti sa s ešte väčšou. Pokora je gén poznania. Len keď sme pokorní, môžeme sa niečo naučiť. Iba človek, ktorý pozorne načúva, dokáže si vybrať, čo je správne a čo nie. Teraz nemám na mysli nejakú stratu hrdosti alebo pocit prehry. Hovorím o poznaní.
Čo ste pochopili vy?
Keby som tu ostal, asi by som doteraz šliapal dole schodmi do niektorého z našich divadiel. No ale ja som otvoril toľko dverí, o akých som v živote ani nesníval. Navyše som si do seba uložil všetky prostredia, kde som sa pohyboval. V profesii som ako špongia. Vždy si dokážem spomenúť na situáciu alebo na niekoho, koho som pozorne počúval. Taký človek sa otvorí a dozviete sa, čo ste vôbec nemohli tušiť.
Keď ste sa vrátili pred dvomi rokmi na Slovensko, v akej kondícii ste nás našli?
Žijem medzi Panelákom a mojím bytom. Som v podstate samotár. Od 12 rokov blúdim po hoteloch a s ľuďmi si príliš nerozumiem. Načo by som sa mal teraz pretvarovať? Mám 46 rokov a už ma neteší robiť to, čo druhí chcú, aby som robil. Preto nebudem nikoho otravovať a „odchádzam do lesa“ – na samotu. Tam už za mnou prídu tí, ktorí za mnou chcú prísť, a ktorých mám rád. A to mi stačí.
Čo sa vám nepáči na iných?
Neviem sa tu zaradiť do pretekov, kto čo má. Vážne. Nedokážem to stále prehliadať – sedieť pri jednom stole s ľuďmi, ktorí sa predbiehajú vo vystatovaní sa, čo všetko nadobudli a kde si znovu zacestovali. A stále čakajú, že aj ja niečo podobné poviem. Ale ja som slobodný človek, nič nevlastním, a teraz ich mám počúvať a tváriť sa, aká mi je celá konverzácia príjemná? Vôbec ma to nezaujíma. Načo tam budem sedieť? Je to zbytočná strata času. Sme tu na to veľmi krátko…
Nie je v istom zmysle aj Panelák akousi „stratou času“?
Pozor, ľudia si to mýlia. Stále hľadajú v seriáloch zmysluplné pondelkové inscenácie. To bolo voľakedy. Panelák sú skice – jeden obraz 20 minút, nie je čas na žiadne skúšanie. Je to len zábava, nie umenie. Obyčajné vyplnenie času, aby divák medzi jedným a druhým spravodajstvom nevypol televíziu. Pred desiatimi rokmi sa robili reality šou, tiež sa to kritizovalo. A Panelák je len iná móda, ale v podstate stále ide o rovnaký produkt.
Pozeráte seriály z profesionálneho dôvodu?
Načo? Navyše sa na seba nerád pozerám. V Mlynskej doline som bol zavretý od 12 rokov, v Španielsku som išiel z jedného štúdia do druhého, dokopy sú to už tisíce hodín, je to pre mňa prirodzené prostredie, kde sa pohybujem úplne uvoľnene. Ja viem, že po Paneláku ide v televízii film a diváci porovnávajú tieto dve veci. Ale film je skutočne čosi úplne odlišné. Panelák má človeka iba rozptýliť, aby mu bolo v spoločnosti televízie príjemne.
V čom je pre vás iný nový seriál Zlomok sekundy?
Prvý raz po 35 rokoch som znovu s pani režisérkou Ľubou Vančíkovou a to si naozaj cením. Zlomok sekundy má všetky zložky pôvodné – od scenára cez strih až po hudbu. Je mi to veľmi sympatické. Príbeh je vystavaný z ľudí, čo majú svoju prítomnosť aj minulosť, ktorá na nich „špliecha“. Je to aj prípad môjho hrdinu. Divák sa nedozvie, ako sa to skončí až do posledného 14. dielu. Presne ako bola Nemocnica na okraji mesta, keď ľudia s napätím čakali, čo bude ďalej.
Ktorým smerom sa bude uberať vaša postava?
Ako vždy je záporná. A v tom si ostane verná! Rád hrám krivákov. Pri pozitívnych hrdinoch sa človek unaví. Tak, ako sa ženy unavia z chlapa, ktorý je veľmi pozorný a milý a nosí im stále kvetiny a raňajky do postele. Rovnako aj herca začnú nudiť kladné postavy.
Prečo je to tak?
Aj záporný hrdina, „zlý človek“ sa narodil ako čistý, až neskôr sa mu muselo niečo stať, keď ubližuje iným. A to je to, čo hľadám. Aj takýto človek si zaslúži lásku, lebo je odtiaľto. Treba sa naučiť odpúšťať, je to oslobodzujúci pocit.
Ľahko sa to povie. Ako to robíte vy?
Ak mi raz niekto ublížil, tak mu odpustím, a odídem do lesa, ako som spomínal. Už sa k nemu nevrátim. To je celé. Uvedomujem si, že mnohí iní ľudia nemôžu odísť len tak – musia chodiť do práce, kde sa konfrontujú s niekým, kto ich šikanuje. Aj preto sa považujem za šťastného človeka – nemusím sa zapojiť do žiadneho kolektívu, keď nechcem. Dospel som do veku, keď sa už dokážem vyhýbať ľuďom, ktorí mi navodzujú zlý stav.
Stáva sa, že vás diváci stotožňujú s negatívnymi postavami, ktoré hráte?
Mám veľa kolegov, ktorým záleží na tom, aby ich diváci nespájali s ich postavami. Ale ja to vôbec neriešim. Pre mňa je to šťastná hra – môžem byť niekým iným na istý čas, a viem dobre, že taký nie som. No môžem skúsiť, aké to asi je. A potom iba čakám, či tomu ľudia uveria, či som dobre „zaklamal“.
Ako vaši synovia hodnotili Lidice?
Povedali, že je to silný film, ale druhýkrát by už naň nechceli ísť. Je to pochopiteľné. Ani ja si nechcem znovu pozrieť film Biely Bim, čierne ucho – a aký je krásny.
Ako sa po dvoch rokoch cítia na Slovensku?
Sú tu radi. Starší je na grafickom dizajne, mladší chodí na slovensko-anglické gymnázium. Majú tu priateľov, učia sa hrať na hudobných nástrojoch… Nechcú sa teraz vrátiť do Madridu.
Sledujete dianie v Španielsku?
Spravodajstvo zo Španielska máme pustené 24 hodín. Aj preto nepozerám naše seriály.
Ako hodnotia samotní Španieli situáciu v krajine?
Stáva sa, že zo všetkého obviňujú prisťahovalcov. V Španielsku sa v posledných rokoch veľmi veľa stavalo – viac ako vo Francúzsku, Taliansku a Anglicku dokopy. Keď prišiel niekto z Afriky, dostal hneď prácu aj hypotéku. Teraz sú nezamestnaní. A mnohí Španieli zazlievajú práve prisťahovalcom, že vraj vyjedli ich sociálny systém. Vždy sa hodí hľadať chybu v niekom inom, len nie u seba.
Ak by ste porovnali španielsky občiansky temperament a ten náš?
Samozrejme, že Španieli sú v tomto omnoho ďalej ako my. Hnutie Rozhorčených vážne trvá na tom, aby sa zrušil celý parlamentný systém – doterajší model volieb aj strany. Chcú, aby štát a verejné veci spravovali samotní občania. Znie to naivne, ale im ide o pravdivú občiansku spoločnosť, lebo vedia, že celý systém je prehnitý. Majú dosť dobre premyslené, za čo bojujú.
Sympatizujete s nimi?
Zaujímam sa o to, čo robia. Veď voľným okom vidno, že banky aj v tejto kríze vykazujú obrovské zisky. A obyčajní ľudia sa po rokoch hojnosti ocitli v situácii, že pomaly nemajú čo dať jesť svojim deťom. Tu už nejde o akési mierne „uťahovanie si opaskov“. Kríza potrvá ešte veľa rokov. Nikto nevie presne odhadnúť, či desať alebo pätnásť, aj preto ľudia bojujú za to, aby zobrali veci do vlastných rúk.
Ako vnímate predpovede, že svet sa bude transformovať cestou veľkého konfliktu?
Určite sa to nedá vylúčiť. Nemôžu predsa štyri percentá populácie na zemi vlastniť 90 percent všetkého bohatstva. Zrazu tu máme 96 percent ľudstva, čo nemá nič. Je to rovnaké ako v hre monopoly – keď máme vopred určený počet peňazí a ide len o to, kto dostane najviac na tú svoju kôpku. Ostatní, samozrejme, prehrajú. Takže každým novým miliardárom sa narodí 10-tisíc chudobných.
Čo hovoríte na slovenské komentáre, že Španieli sú pohodlní južania?
Je mi to smiešne. Je nás tu päť a pol a nielenže sa nadrapujeme, ako si to tu budeme sami riadiť a ovládať – „vybudujeme Švajčiarsko“ presne ako za Mečiara – ale chceme poučovať celú Európu, ako sa to má správne robiť.
Nedá sa všetko odsmiať…
Skoro 20 rokov som pozoroval zvonku, ako sa mení slovenská spoločnosť, čo ľudia riešia. Nedokážem ich vážne odsudzovať. Ale vidím, ako ich prevalcoval konzum. Navyše tu neexistuje žiadna politická kultúra. Takí ľudia ako Slota by v Španielsku nevydržali ani deň. A ostatní… Peniaze človeka nepokazia, ale ho vyzlečú donaha. Nadobudne pocit moci a prejaví sa taký, aký v skutočnosti je. Dovtedy chodil po ulici taký šedý, nenápadný, nemal nič, a teraz má peniaze, tak si myslí, že môže otvárať ústa. Ale to je omyl.
Aké máte plány v Česku po Lidiciach?
Idem robiť televízny projekt, na ktorý sa veľmi teším! Aj to je celá príhoda: Nedávno som pri nakrúcaní Zlomku sekundy rozprával kolegovi, aký silný zážitok som mal z premiéry filmu Martina Šulíka Cigán v Richnave. Na čo mi on povedal , že má Rómov až – až. A to isté vám povie aj taxikár v Granade. Lenže ja som videl na vlastné oči, že existujú programy, ktoré skutočne dokážu riešiť problémy Rómov. A tak som mu rozprával, ako práve v Granade vyrástlo čisté sídlisko, ktoré si Rómovia vybudovali vlastnými rukami. Naučili sa profesie a teraz si dokážu nájsť prácu. A do toho mi zazvonil pražský telefón, či by som neprijal úlohu vo veselom sitcome Black and white – o bielej rodine, ktorá žije s Rómami. Sú to výborné, smiešne situácie, bez akéhokoľvek zhadzovania, samozrejme. Rómovia budú pracovať aj v produkcii. Tiež to nie je žiadna náhoda.
Roman Luknár
Narodil sa 1. júna 1965. Po skončení bratislavskej VŠMU v roku 1987 bol niekoľko rokov členom Trnavského divadla, neskôr Astorky Korzo ´90. V roku 1993 sa odsťahoval do Španielska, kde si založil rodinu. S manželkou Lolou má dvoch synov – Lajka (18) a Janka (15). V Madride účinkoval v celom rade televíznych seriálov, hraných filmov aj v divadle. Hral v slovenských filmoch Pravidlá kruhu (1987), Chodník cez Dunaj (1989), Let asfaltového holuba (1990), Vášnivý bozk (1994), Záhrada (2005), O dve slabiky pozadu (2004), Tango s komármi (2009), Pokoj v duši (2009), Nedodržaný sľub (2009). Účinkoval v maďarskej snímke Jadvigin vankúšik (2002) a českých filmoch Duše jako kaviár (2004), Kráska v nesnázích (2006), Medvídek (2007), Karamazovi (2008), Lidice (2011). V roku 2009 sa vrátil s rodinou na Slovensko a zapojil sa do nakrúcania televíznych produkcií Keby bolo keby, Rádio, Panelák. Od začiatku septembra vysiela RTVS 14-dielny pôvodný seriál Zlomok sekundy, kde Roman Luknár stvárňuje postavu právnika Eugena Jevana.
