Nebojácni muži, čo sa šplhajú k oblakom, sú režisérovou obľúbenou témou. No zatiaľ čo v predošlej snímke Everest – najťažšia cesta (2020) opísal tragédiu, pri ktorej zahynuli štyria slovenskí horolezci, jeho najnovší film je oveľa komornejší.
Jediným rozprávačom je Demján. Vyštudovaný geológ, ktorý s Jozefom Psotkom ako prvý z Československa vyliezol na najvyššiu horu sveta, má za sebou výnimočné úspechy. Zdolal viaceré vrcholy od Tatier, Álp a Pamíru až po Andy, Aljašku a Himaláje.
Dlho pracoval ako manažér, kým si uvedomil, že túži po inom živote. A tak sa presťahoval na vidiek, už 20 rokov nemá televíziu, nesleduje sociálne siete a žije v súlade s prírodou. Tvrdí, že človek potrebuje ticho, aby sa zastavil, zamyslel a upokojil.
V tomto duchu sa nesie i film, ktorý minulý týždeň uviedli na on-line platforme Kino doma. Možno ho označiť aj ako poetický, filozofický či ekologický. Na rozdiel od predošlého Barabášovho diela neprináša strhujúce drámy ani nevháňa slzy do očí. Plynie pomaly a pokojne. Divák sleduje Demjána pri ručnom kosení trávy alebo pri varení nepálskej špeciality dal bhat.
Čítajte viac Film Everest Pavla Barabáša: Pokus o nemožné sa skončil tragicky
Dnes už 66-ročný vyslúžilec spomína, ako v roku 1974 začínal s lezením v rodnej Bratislave. Niektorým výpravám sa venuje podrobnejšie. Napríklad zdolaniu himalájskeho vrcholu Lhoce Šar, ktorý si podrobil sám za cenu omrznutých prstov na nohách.
V októbri 1984 so Psotkom a šerpom Ang Ritom vyliezli na Mount Everest, ale pri zostupe ich rozdelila snehová víchrica. Demján našiel cestu do tábora, no Psotka sa už nevrátil. Doma sa to vyšetrovalo, hľadal sa vinník. Iní to chválili ako úspech, veď Slováci pokorili najväčšiu horu sveta. „Nemôžem povedať, že je to úspešná expedícia, keď mi zahynie parťák,“ zhodnotil Demján.
Najväčším zážitkom bol preňho náročný výstup na Dhaulágirí, siedmu najvyššiu horu sveta s nadmorskou výškou 8 167 metrov, ktorú v roku 1988 pokoril s dvoma kazašskými druhmi – naľahko, bez spacieho vaku či kyslíkového prístroja, pri zostupe niekoľko dní nejedli.
„Zmenilo mi to život,“ zveril sa Demján. Tam hore sa mu vraj „otvorilo vedomie“. Tento transcendentný motív sa tiahne celým dejom. Filozofické úvahy o zmysle ľudskej existencie sa viackrát opakujú. Bývalý horolezec vysvetľuje princípy jin a jang – ako sa príliš sústreďujeme na nepodstatné, materiálne veci, a tie duchovné nám unikajú. Jin a jang musia byť v rovnováhe.
„Keď človek nepozná sám seba, nič nefunguje. Na to, aby sa stretol sám so sebou, však treba odvahu,“ upozornil Demján. Vyzýva na úctu k prírode a planéte. Opakuje slová Reinholda Messnera, že po horolezcovi by v prírode nemalo zostať nič viac ako stopy v snehu. A takto ekologicky by sa k Zemi mali správať aj ľudia.
Spôsob, akým Barabáš film poňal, je zvláštny. Okrem Demjána v ňom nikto neúčinkuje, čo je škoda, lebo takto poznáme len jeho opis udalostí, a to nebýva objektívne. Počuť iba jeho monológy, nik iný, kto by mohol vniesť odlišný pohľad, to nekomentuje.
Napriek tomu sa však divák nenudí. Hlavný hrdina vystupuje skromne, zaujme tiež obrazová stránka filmu doplnená o originálne zábery, ktoré Demján nakrútil na výpravách. Vyzdvihnúť treba i kameru a hudbu (tú zložil režisérov syn Martin).
Barabáš priznal, že dokument nakrútil preto, lebo ho zaujal horolezcov „duchovný posun“, jeho poznanie. „Mne upravilo pohľad na život a verím, že ho upraví aj divákom,“ prezradil oceňovaný režisér. Stojí to za pokus…
