Odohráva sa v českom pohraničnom mestečku Aš a sleduje osudy mladej slovenskej Rómky Doroty. V Aši hľadá zamestnanie, ale zostane bez práce, zmätená a osamelá. Objavuje pritom prostredie nočných klubov, spolu s kamarátkou Silviou, ktorá jej „dohodí“ nemeckého partnera. V snímke účinkujú neherci a Grófová s Marekom Leščákom napísali príbeh, aký sa v Aši odohráva často. „V Aši pozná takéto príbehy každý, no pre mňa je zvláštne, že sa tam niečo podobné odohráva denne,“ uviedla Iveta Grófová v rozhovore pre Pravdu. Na jeseň sa jej snímka dostane do slovenskej klubovej distribúcie.
Ste spokojná s reakciami karlovarského publika?
Odchádzala som z Varov nadšená. Hoci premiérová projekcia dopadla zvláštne. V sále síce zostalo dosť ľudí na diskusiu, ale spočiatku sa nikto nič nepýtal. Veľmi som čakala na ich reakcie, ale všetci sa na nás len pozerali. Nevedela som odhadnúť, čo to znamená. Z premiéry som teda išla plná otáznikov, ale na druhý deň bola bežná projekcia, ktorá sa začínala o desiatej ráno, a pred kinom stál zástup divákov.
Takže ste mali plno?
Áno. A na diskusiu opäť zostalo veľa divákov. Debatovali sme hodinu, až nás museli vyháňať zo sály. Zapôsobilo na mňa, že ľudia boli do témy angažovaní. Že nimi pohla a mali pocit, že sa o tom potrebujú rozprávať, že sa ich to týka. Boli tam dokonca aj ľudia z Ašu. Na jednej strane neboli nadšení príkrym obrazom svojho mesta, ale priznali, že odráža skutočnosť. To bola pre mňa najväčšia pocta.
Aký pohľad na Aš ste chceli do filmu dostať?
Tam je veľmi jednoduché nájsť šokujúci príbeh. Často sa dočítate, ktorú prostitútku mučili, alebo ako prostitútky napadli a okradli Nemca v aute… To všetko sú vďačné námety pre bulvár. V Čechách už možno k tejto téme vznikla istá averzia, ako k čomusi prepratému. Nemci tam zase chodia nakrúcať to najhoršie, čo sa dá odtiaľ vytiahnuť. Preto som si hovorila – načo to točiť podobne?
A odpoveď?
Našla som si východisko pre svoj film – otázku, ako je možné, že sa z obyčajnej dievčiny, ktorá ide do Ašu iba za prácou, stane časom niekto úplne iný. Snažila som sa stále myslieť na jej postupnú, zvláštnu premenu. Svojím spôsobom ma nezaujíma, do akej miery bude divák jej príbehom ohúrený, ani mi zásadne neprekáža, keď ho bude niečo nudiť. Pre mňa je dôležité, aby bola tá premena ústrednej postavy, Dorotky, čo najpravdivejšie popísaná.
Ako ste sa k Ašu a jeho témam dostali?
Po maturite som do Ašu odišla so zámerom zarobiť si nejaké peniaze na vysokoškolský život. Strávila som tam zopár mesiacov ako šička a postupne ma to prostredie čoraz viac šokovalo. Chvíľu mi trvalo, než som si to začala uvedomovať. Mala som spolubývajúcu, ktorá chodila do fabriky s dokonalým mejkapom, lebo vedúci výroby si spoza pásu vyberal ženy, ktoré vodil do spoločnosti – na diskotéky pre Nemcov. Každý týždeň pod ubytovňou zatrúbili autá a dievčatá, šťastné, že sa môžu ísť niekam baviť, do nich naskákali. To som zažila pred desiatimi rokmi a spomienku na toto obdobie som si uchovala.
Takže ste sa do Ašu vrátili?
Spomenula som si na to počas štúdia na VŠMU a vrátila som sa. Už som nemala osemnásť a odrazu som to mesto vnímala z inej perspektívy. Perspektíva sa ešte menila, lebo som tam priebežne chodila počas šiestich rokov, a z odstupu viem doceniť, aké je dôležité nedať na prvý dojem. Film má pre mňa cenu vtedy, keď ide viac do hĺbky, je v ňom akoby niečo navyše, čo nie je jednoznačné, čiernobiele, povrchné…
Začali ste teda ľudí opatrnejšie posudzovať?
Úplne som ich prestala súdiť. Dobro má rôzne formy a aj tam, kde by to človek na základe prvého dojmu nečakal, sa môže prejaviť. Spätne som prišla na to, že tým, aké je Aš malé mestečko, ako v ňom vedľa seba žije veľa rôznych národností a obyvatelia majú denne pred očami drsné príbehy, tak sú k sebe oveľa otvorenejší a empatickejší. Napríklad Dorotka sa tam cítila dobre, pretože nikto neriešil, že je Rómka. V tomto je Aš úprimnejší. Pekným príkladom je aj jedna stará prostitútka. Niektorí miestni sa k nej správajú slušne, pretože mala hrozný život – pochovala svoje dve dcéry, ktoré v mladosti dostali rakovinu, jej manžel potom náhle tiež zomrel, ju vyhodili z domu, zostala na ulici s igelitkou. To bol stav, ako to i ona opísala, keď už necítila sama seba, bolo jej všetko jedno. Ak človek toto všetko vie, začne ju prijímať.
Aj vy ste sa tam cítili dobre?
Paradoxne áno. Nikto sa tam na nič nehrá, v charakteroch ľudí je všetko viac odkryté. A keď sa teraz o mojom filme píše ako o drsnej sociálnej dráme, ja v tom už drsnosť necítim. Tých ľudí som si obľúbila.
Hovoríte o empatii miestnych. No neodráža sa v ich postoji aj návyk, kvôli ktorému už tie negatívne javy nepovažujú až za takú odchýlku od normálu?
V Aši to majú najťažšie bežné, usporiadané rodiny. Ani ja som nestratila citlivosť, ale keď chce človek o tej odvrátenej strane nakrúcať a byť čo najbližšie pravde, musí svoju citlivosť akoby odložiť. Aby neurobil trebárs niečo povrchne moralizujúce. Mám svojich protagonistov rada, to však neznamená, že schvaľujem všetko, čo sa na ich životy nabaľuje. V tomto smere nie je ľahké obhájiť sa pred grantovými komisiami. Čo sa týka obyvateľov Ašu, je tam dosť ľudí, ktorých trápi, čo sa tam deje a chcú mesto zviditeľniť v pozitívnejšom svetle. Veľmi sa o to snažia cez množstvo aktivít. Lenže čo s tými problémami? Jednoduché a rýchle riešenie neexistuje. A ak tam aj takéto pokusy boli, je to skôr námet na komédiu. Veď vyviezť prostitútky za mesto nie je riešenie.
Stále vás zaujímajú témy spojené s Ašom?
Mám rozpracovaný námet o miestnom majiteľovi diskotéky, ktorý na tom prostredí zarába, hoci za to platí vysokú daň. O tom by bol tiež zaujímavý film, rovnako ako o usporiadaných rodinách s deťmi, ktoré sa na to všetko musia pozerať. Podľa mňa by bolo skvelé sústrediť sa na jedno mesto z rôznych uhlov pohľadu. Možno to niekedy v budúcnosti vyskúšam.
