Patril medzi najčastejšie obsadzovaných hercov v slovenskom filme. Od roku 1938 hral vo vyše 35 filmoch. V televízii vytvoril množstvo nezabudnuteľných postáv v dramatizáciách a inscenovaných divadelných hrách, napríklad Dürrenmattovej dráme Sudca a jeho kat a Čechovom Pavilóne č. 6. Podľa dochovaných štatistík na javisku hral v 210 inscenáciách, v televízii účinkoval v literárnodramatických dielach 431 krát, v rozhlasových hrách pre dospelých 286 razy a v rozhlasových hrách pre deti a mládež 88 krát. Okrem toho účinkoval v množstve rôznych ďalších televíznych a rozhlasových reláciách, absolvoval nespočetné množstvo estrádnych vystúpení.
František Dibarbora sa narodil 19. novembra 1916 v Bratislave. Rád sa hrdil svojimi predkami z Talianska, po ktorých vraj zdedil svoje komediantstvo.
Bol najmladším z ôsmich detí železničiara Giacoma. Okrem knižiek bola jeho veľkou láskou futbalová lopta, s ktorou to dotiahol vďaka talentu až do mládežníckych družstiev chýrneho tímu Športový klub Bratislava. Hrával aj v rezerve tohto slávneho futbalového klubu, ktorému bol verný celý život, aj keď si zahral neskôr ľavú spojku v Slovane SND.
Na popud otca sa prihlásil na Hudobnú a dramatickú akadémiu, kde urobil skúšku v roku 1934. Dostal sa do triedy Janka Borodáča a onedlho pod jeho režisérskou taktovkou aj na javisko Činohry Slovenského národného divadla (SND). Svoju kariéru v SND začal stvárňovaním vekovo starších postáv, napríklad v hre Národný poslanec.
Vo vojnových časoch hral František Dibarbora v Mizantropovi a Zdravom nemocnom alebo v Kamennom chodníčku. Pre nepohodu so slávnymi režisérmi ušiel z prvej divadelnej scény na operetné javisko, kde ho obsadili do operiet skladateľov Franza Lehára, Emmericha Kálmana i Gejzu Dusíka. V nich hrával a spieval s takými subretami, ako boli Margita Česányiová alebo Mimi Kišoňová-Hubová.
Spolu s hereckými kolegami Martinom Gregorom, Drahošom Želenským, Ladislavom Chudíkom, Petrom Karvašom a Magdou Lokvencovou zakladal bratislavské divadlo Novú scénu. Súbežne s rozvíjajúcimi možnosťami sa predstavil v legendárnej Tatra revue v programe režiséra Oldřicha Lipského Nakrúcame, vykrúcame, prekrúcame.
Do SND opätovne vstúpil v roku 1951, keď sa presadil v inscenáciách Jozefa Budského, napríklad v Antigone a tých druhých, Letných hosťoch, Višňovom sade i Šašovskej komédii. K parádnym rolám Františka Dibarboru na javisku patrila aj postava Gejzu Galibu v Žobráckych dobrodružstvách a postava liftboja v Sóle pre bicie (hodiny) od Osvalda Zahradníka.
Anály a pamätníci sa zhodujú, že životný zážitok mali diváci vo Veselých paničkách windsorských, v ktorých Dibarbora hral farára Evansa a Karol Machata pojašeného doktora Caiusa. Druhou nezabudnuteľnou, takpovediac rozlúčkovou inscenáciou Dibarboru, bola jeho kreácia v satirickej komédii bulharského dramatika Jordana Radičkova Pokus o lietanie.
Potom prišla už iba tragická autonehoda na novootvorenom Prístavnom moste v Bratislave nad Dunajom, ktorý tak miloval. Na následky ťažkej autohavárie zomrel 4. septembra 1987 V Bratislave. Dožil sa 71 rokov.
Pamiatka na vynikajúceho herca a komedianta sa nachádza v kremnickej Uličke slávnych nosov. V roku 2002 vyšiel v edícii Veľké osobnosti slovenského divadla zborník venovaný tomuto hercovi noblesy, komédie i tragiky.
