V sekcii DoKma: Mladí a politika uvediete štyri dokumenty. Majú o politiku záujem?
Mottom je známy výrok, že keď sa nebudete zaujímať o politiku, začne sa politika zaujímať o vás. Vybrali sme filmy štyroch režisérov, ktorí sú aktívni vzhľadom na to, čo okolo nich politika ovplyvňuje. Nepáči sa im to a dokumentmi deklarujú svoj postoj. Napríklad film Ameer dostal pušku je o Palestínčanovi, ktorý je izraelským štátnym občanom. Chce slúžiť v armáde, ale arabských moslimov neprijímajú, a ak áno, len po veľmi komplikovaných prijímačkách a dávajú im podradné práce, kde neprídu do styku so zbraňou. Myslím, že to bude zaujímavé pre mladých divákov, aby sa dokázali nad vecami zamyslieť, čo je v dnešnej dobe plnej povrchných informácií dôležité.
V súťaži Meeting Point Europe sú filmy ocenené na veľkých festivaloch. Vybrali ich mladí kritici zámerne?
Po minuloročnom festivale sme mali pocit, že by sme mohli súťaž nejako zmeniť. Dlho sme s mladými európskymi kritikmi diskutovali a výsledkom bolo, že im sa páči možnosť zahrnúť do výberu aj filmy, ktoré boli na veľkých festivaloch, od veľkých režisérov, dokonca aj také, čo už boli u nás v distribúcii. Zatiaľ mám pocit, že spojenie diel režisérov ako Almodóvar, snímok ako The Artist s filmami, ktoré málokto pozná, ako napríklad Anatólia alebo Michael, je fungujúci koncept. Keď sa na festivale premieta súťažný európsky film, je plné kino, ktoré má 600 miest.
V súťaži slovenských dokumentov sa ocitla v spoločnosti renomovaných filmárov ako Zuzana Piussi či Pavol Barabáš aj debutantka. Čím vás oslovil Siskovej film … Myslím, že sa nevrátim?
Paula Sisková nakrútila celovečerný dokument, ktorý je prekvapením súťažnej sekcie Cinematik.doc. Je to veľmi kvalitný film o púti do Santiaga de Compostela. Prešla ju s tromi mladými Slovenkami peši, čo je okrem iného aj skutočne úctyhodný výkon. A na filme je to aj vidieť, pretože bola veľmi blízko pri jeho hrdinkách, takže sprostredkúva nielen ich pocity, ale aj celú púť, ktorá sa volá el camino. Videl som asi štyri dokumenty o púti do Santiaga de Compostela, ale tento je najlepší.
Prečo ste sekciu Rešpekt venovali tento rok francúzskemu režisérovi Leosovi Caraxovi?
Pred dvoma rokmi sme v nej predstavili dánskeho režiséra Nicolasa Windinga Refna, ktorý bol objavom pre všetkých. Už viac ako desať rokov nakrúca výborné filmy a málokto ich videl, pretože problémom v Európe je, že filmy necestujú. A Leos Carax je tiež z tohto súdka. Podľa môjho názoru je to veľmi talentovaný avantgardista. Filmy, ktoré nakrúca, sú nesmierne originálne. Povedali sme si, že to bude práve on, komu vzdáme rešpekt. V Cannes uviedol naviac nový film Holy Motors, ktorý tiež premietneme. Za 20 rokov profesionálnej dráhy nakrútil len 5 filmov. Keď som začiatkom 90. rokov videl jeho Milencov z Pont-Neuf, zistil som, že existuje filmové myslenie, ktoré ďaleko presahuje to, na čo sme zvyknutí.
Príde Carax do Piešťan?
Diskutujeme s ním už vyše dvoch mesiacov a stále nemáme finálnu odpoveď. Šanca stále je, uvidíme, nakoľko bude reálna. Leos Carax totiž dostal pred pár týždňami cenu za celoživotné dielo na festivale v Locarne. Na jednej strane nás teší, že veľký festival má rovnaký názor ako my, na druhej strane neviem, či to pre Caraxa nebude dostatočné ocenenie jeho práce.
Prídu na Cinematik iní zaujímaví tvorcovia?
Do veľkej miery je to spojené s peniazmi. Dostať na festival režiséra z Južnej Afriky je dosť komplikované. V tomto okamihu máme potvrdenú účasť šesť zahraničných režisérov, ktorí prídu uviesť svoje filmy. Ak by som mal čitateľov pozvať na niečo výnimočné, tak na stretnutie s maďarských režisérom Györgyom Pálfim. Príde osobne uviesť svoj film Finálna verzia: dámy a páni, ktorý uzatváral v Cannes sekciu Cannes Classics. Je to strihový film, zložený z krátkych úryvkov z viac ako 300 svetových filmov, ktorý rozpráva príbeh muža a ženy. György Pálfi je tento rok určite hosť číslo jedna.
Čo je lacnejšie, priviezť na festival Caraxovu novinku alebo Výťah na popravisko z roku 1957?
Pravdupovediac, tu sme sa opreli o spoluprácu s Francúzskym inštitútom a s francúzskou filmotékou, z ktorej máme veľa filmov – 35 mm originálne kópie. Ale niekedy to býva veľmi komplikované, musíte zistiť, kde je kópia, kto má na ňu práva, keďže mnohé produkčné spoločnosti dávno zanikli… Svojho času sme chceli urobiť sekciu venovanú Terrenceovi Mallickovi. Zistili sme, že je to náročné a drahé, pretože musíme zaplatiť kópie, zaplatiť práva, zistiť, kde kópie vôbec sú, tak sme sa tej myšlienky vzdali.
Novinkou sú zakázané filmy, je to magnet pre divákov?
S každou novou generáciou prichádzajú ľudia, ktorí majú veľa informácií, ale filmy nevideli, len o nich počuli. Aj preto máme na festivale zmes celkom nových filmov a takých, ktoré vznikli dávno. Najstarším je Cesta na Mesiac, ktorá má 110 rokov – je to však nová digitalizovaná reštaurovaná kópia. Aj to je dôvod, prečo zakázané filmy. Podľa ohlasov na webe je táto sekcia jednou z najpopulárnejších.
Kapacita festivalových kín je 20-tisíc miest, darí sa vám ju naplniť?
Ešte celkom nie, ale rezervy nie sú veľké, čo nás, samozrejme, teší. Minulý rok sme na Cimenatiku mali viac ako 17-tisíc návštevníkov. Uvidíme, akým smerom sa to bude uberať tohto roku, ale program je kvalitný. Od začiatku totiž premietame filmy, ktoré sa nám páčia, a nehráme hry, či je to umenie s veľkým U, alebo nie. Premietame filmy na rôznych úrovniach.
Keby ste mali poradiť nerozhodným divákom, ktoré tri filmy by mali rozhodne vidieť?
O filme Györgya Pálfiho som už hovoril. Okrem neho je výborným filmom Krt poľského režiséra Rafaela Lewandowského, čo je príbeh mladého muža, ktorý zistí, že jeho otec – jeden z lídrov Solidarity – bol agentom štátnej bezpečnosti. A mojím obľúbeným filmom v súťaži je výborný britský Vyhoďme ho z kola von, thriller z čias studenej vojny. Takmer celý sa odohráva iba v interiéroch, ale jeho atmosféra je dosť desivá. Tento film síce už bol v kinách, ale taký krátky čas, že ho celkom určite nevidelo toľko ľudí, koľko by si zaslúžil.
