Elo Romančík sa narodil 17. decembra 1922 v Ružomberku. V rokoch 1945 – 1946 bol členom Armádneho divadla v Martine, kde stváril širokú škálu postáv. Od roku 1956 bol členom Činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave, kde takisto vytvoril množstvo postáv, pričom jedným z jeho najväčších úspechov bolo účinkovanie v muzikáli Na skle maľované.
„Na našej prvej činohernej scéne stvárnil desiatky postáv – poslednou úlohou, ktorú premiérovo naštudoval bol Starec v Sofoklovej tragédii Vládca Oidipus (2001). V bohatej hereckej biografii Ela Romančíka dominujú charakterovo ušľachtilé a vyrovnané typy, vytvoril však aj rad rozporných, záporných, ale aj rýdzo komediálnych úloh,“ uviedla tlačová tajomníčka SND Izabela Pažítková.
Herečka Mária Kráľovičová sa s Romančíkom stretla už v martinskom divadle. „V Martine som sa, rovnako ako on, ,narodila' ako herečka. Elo Romančík bol mojím prvým milencom na doskách, ktoré znamenajú svet. Bolo to v roku 1945, teda pred 67 rokmi,“ zaspomínala si pre Pravdu. „Bol to fantastický, charakterný človek, výborný herec a krásny chlap, Jánošík. Z Martina som do Bratislavy odišla skôr, on prišiel až niekoľko rokov po mne a opäť sme sa stretávali na javisku, ale už nie ako milenci. Bol mi bratom, manželom ale aj starým otcom.“
Romančík a Kráľovičová boli prvými slovenskými televíznymi hercami. Spoločne účinkovali v historicky prvej slovenskej inscenácii Dovidenia, Lucienne!, ktorú 15. mája 1957 v réžii Jána Roháča odvysielali naživo z bratislavského štúdia Československej televízie. „Kolegovia vtedy hovorili: Kráľovičová a Romančík sa zbláznili! Pre jeden, jediný raz naštudujú celú hru. Išlo to naživo, v kuse, nie ako dnes, keď veci idú zo záznamu a keď sa pri nakrúcaní potknete, alebo sa niečo stane, tak sa to dá napraviť. Bolo to však úžasné.“
V tom čase už mal Elo Romančík za sebou viacero filmových skúseností vďaka snímkam ako Rodná zem (1953), Pole neorané (1953) či Previerka lásky (1956). Diváci si ho pamätajú aj z filmov ako Kapitán Dabač (1959), Polnočná omša (1962), Kladivo na čarodejnice (1969), Pomocník (1982) či Šiesta veta (1986). Zažiaril aj v množstve televíznych filmov a inscenácií ako Škriatok (1974), Meridián (1975), Ežo Vlkolinský (1978), Dvanásť nahnevaných mužov (1981), Vianoce Adama Boronču (1988), Diabol vo Francúzsku (1991) či Romulus Veľký (1992).
Romančík sa presadil aj v rozhlase. Ako píše Encyklopédia dramatických umení Slovenska, medzi popredných rozhlasových hercov sa začlenil „analytickým prístupom k dramatickým postavám, dokonalou výslovnosťou a citlivou prácou s rozhlasovo nosným, sýtym hlasom.“
Romančík po sebe zanechal dvoch synov – herca Ivana a speváka Juraja.
