Film sledoval s napätím
„Neviem, či to je nejaký nedostatok organizácie, ale mrzí ma to, lebo predsa len, je to kus histórie. Keď sme sa pri nakrúcaní stretli s pánom režisérom Krejčíkom, zistili sme, že je to veľký priateľ slovenských hercov a povedal by som, Slovákov. To bolo úplne jasné. Aj vo svojich zápisníkoch mám situácie, v ktorých sa priznáva, že nás slovenských hercov má rád a rád s nami pracuje,“ povedal Chudík.
Režisér Krejčík si však z menšieho počtu divákov ťažkosti nerobil a napriek tomu, že niektorí režiséri sa neradi spätne pozerajú na svoje diela, v utorok v Bratislave si svoj film z roku 1962 opäť celý pozrel. „Ten film som sledoval s veľkým napätím, hádam ako keby to ani nebolo moje dielo. Až takmer obdivujem, že k nemu nemám pripomienky. To je celkom ojedinelá situácia, pretože k svojim filmom mávam mnohé pripomienky, že niečo sa z mojich predstáv nepodarilo. V tomto prípade mám zvláštny pocit, že niečo nakoniec prekonalo aj moje predstavy,“ povedal režisér, ktorý vyzdvihol, že film vznikal za maximálne priaznivých okolností a za kvalitou výsledku stojí veľká súhra všetkých zúčastnených vrátane hercov. V tejto vojnovej dráme, ktorá vznikla podľa divadelnej predlohy Petra Karvaša, účinkujú okrem Chudíka aj Jozef Kroner, Hana Meličková, Karol Machata, Ivan Mistrík či Emília Vášáryová.
Herci sa ho báli
„Dospel som k tomu, že sú iba určití herci, s ktorými môžem úspešne spolupracovať. To sú tí, ktorí prijmú môj podnet ako inšpiráciu a dokážu ho tvorivo naplniť a rozvíjať. Tí, s ktorými sa to nepodarí, to sú remeselníci, ktorí majú vyskúšané a ustálené svoje určité pojatie, ako postavu vyjadriť, v podstate vyjadrujú tú postavu rovnako, iba inými slovami a v iných textoch. A vtedy, keď niekto chce nejakým podnetom pripomenúť, že by to išlo aj inak, tak dôjde k napätiu a k situácii, ktorá je nakoniec neúnosná. Pretože ja sa snažím herca ovplyvniť a on sa nechce dať ovplyvniť, pretože je neovplyvniteľný. Keď sa toto udeje, tak spolupráca je nakoniec mučivá,“ povedal Krejčík, o ktorom sa šíria legendy, že bol na hercov vždy nesmierne prísny či dokonca, že škrtil herečky.
To však dementovala Soňa Valentová, ktorá účinkovala v Krejčíkových snímkach ako Povídka malostranská alebo Milenci paní Suzanne a na stretnutie s nestorom českého filmu takisto prišla. „Vždy sa o ňom hovorilo, že je to nervný pán režisér, ale ja som to v živote necítila. Na začiatku som sa tak veľmi bála, že hneď ako sme začali robiť, tak som za ním preventívne chodila: pán režisér, dajte si z tohto koláčika, alebo vezmite si z tohto pomaranča a podobne, pretože som sa veľmi bála, že na mňa bude kričať. Žiadne kričanie sa však nekonalo. Bola som vycvičená svojím manželom (režisér Pavol Haspra, pozn. red.) a jeho krikom a toto bol oproti nemu tichý anjelik,“ zaspomínala si Valentová. Ladislav Chudík však dodal, že aj prvá dáma slovenského herectva Hana Meličková mala pred Krejčíkom veľký rešpekt, preventívne mu nosila cukríky či zákusky a občas si povzdychla: Prečo som sa len na to dala!
Odmietol Copatého kapitána
Krejčík si zase zaspomínal aj na svoje režisérske začiatky v ťažkých vojnových časoch. Napríklad, keď v roku 1942 nakrúcali film s istým súkromným producentom. Keď sa nakrúcanie blížilo ku koncu, šiel za ním s tým, že ľudí treba vyplatiť. Producent sa ho spýtal na sumu a Krejčík navrhol, že štyrom ľuďom, ktorí pracovali najviac, by mohol vyplatiť po päť stoviek. „Úplne vyletel: Ty si sa zbláznil, chceš ma priviesť na mizinu?“ Krejčík teda navrhol tri stovky. Aj to bolo veľa. „Stovku im dať nemôžeme, to by sa urazili,“ kontroval Krejčík producentovi, ktorý problém vyriešil po svojom: „Máš pravdu, stovka je málo, to by sme ich urazili. Vieš čo, Jiříku? Tí ľudia ťa berú, ako režiséra ťa vzali medzi seba, to som videl. Stovku im nemôžeš dať, tak vieš čo? Podaj im ruku!“
Režisér filmov ako Svědomí, Svadba jako řemen, Morálka paní Dulské či Vyšší princip, ktorý do hlavných úloh svojich filmov rád obsadzoval aj slovenských hercov ako Božidara Turzonovová (Božská Ema) či Július Satinský (Prodavač humoru), sa v Bratislave vyznal aj zo svojej lásky k Slovensku. „Úprimne ma trápi a je mi to hlboko ľúto, že naše dva národy boli rozdelené na dva štáty. Za svoju vlasť som stále považoval aj Slovensko,“ povedal Krejčík, ktorý napriek tomu, že je o pár mesiacov starší ako bývalé Československo a má už 94 rokov, stále nakrúca. Podľa niektorých zdrojov je dokonca 4. najstarším aktívnym režisérom na svete.
V začiatkoch svojej kariéry v hranom filme, koncom 40. rokov, dostal dokonca Krejčík, rovnako ako viacerí českí režiséri, ponuku nakrúcať na Slovensku. Išlo o „schematicky poňatú agitku o prerode naivného dievčaťa na uvedomelú ženu“, zasadenú do prostredia Svitu a továrne plnej dievčat. Krejčík sa teda vybral do Svitu a zistil, že scenár snímky s názvom Copatý kapitán bol v porovnaní s realitou príliš optimistický. Preto film, ktorý neskôr nakrútil Ján Kadár pod názvom Katka, odmietol. O čosi viac k realite sa podľa neho s filmom z podobného prostredia priblížil Miloš Forman V láskach jednej plavovlásky, hoci aj tu bolo podľa neho veľa vecí zamlčaných. „Vravieval som, že s pravdou to bývalo dosť ťažké. Nikdy ju nešlo vyjadriť, ale boli mnohé pokusy dotknúť sa jej. Ten dotyk bol niekedy odvážnejší, inokedy menej odvážny, iba taký nesmelý, ale pravda vyjadriť nešla,“ zaspomínal si režisér.
