Ľudská komédia zakliata v sochách

Anjel je holohlavá žena, ktorá má v očiach otázku. Aspoň tak si ho predstavuje sochár Robert Szittay. Anjel spolu so spasenými dušami a ďalšími plastikami je súčasťou kolekcie Ľudská komédia. Voľne v nej interpretuje Danteho Božskú komédiu, v ktorej našiel inšpiračný zdroj.

07.02.2013 09:00
Robert Szittay, Anjel 2011 Foto:
Robert Szittay, Anjel 2011
debata

„Práca sa začala vytvorením jednotlivých figúr dávno pred ideou tohto diela. Pozornosť sústreďujem na pozorovateľa Danteho, ktorý sa nachádza na samom vrchu. Za partnerku som mu, samozrejme, priradil ženu jeho ideálov – Beatrice Portinari,“ spomenul sochár, ktorého najväčšmi zaujíma ľudská figúra.

Názvom diela, na ktorom pracoval takmer dva roky, nadpísal aj svoju výstavu v Galérii Slovenskej výtvarnej únie v Bratislave. Okrem Ľudskej komédie však vystavuje aj výber z tvorby od roku 2001, keď ukončil štúdiá na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Robert Szittay rozvíja vlastný model tvorby, v ktorej centre stojí človek. Nahé telo, tvár. Autorskú stratégiu buduje na expresívnom uchopení ľudskej figúry – je blízka aktuálnym figuratívnym trendom súčasného svetového sochárstva, ktoré je orientované na témy identity tela, telesnosti a intimity. Zaujíma ho ľudský príbeh, najrozmanitejšie situácie, v ktorých sa človek ocitá.

„Vždy si presadzoval vlastnú cestu, nehľadiac na aktuálne trendy či popularitu. Je skvelým pozorovateľom všedného života, ako aj histórie sochárskeho umenia, ktorú aplikuje do dnešných spoločenských pomerov. Cez nánosy tradície nám sprostredkúva niečo, čo je v slovenskom výtvarnom umení skôr výnimkou ako pravidlom: emočný zážitok zo sochy,“ uviedol kurátor výstavy Roman Popelár.

Niekedy sa Robert Szittay sústreďuje na tvár, niekedy na celkovú kompozíciu. V anatómii tela je presný tam, kde detailné prepracovanie figúry zohráva nosnú úlohu. Ľudské telo stvárňuje takmer naturalisticky. Priznáva biologickú podstatu človeka, ktorú často deformuje. Obmedzenia a hranice však nemá duchovný život jeho hrdinov. Aj preto nie sú Szittayove nahé postavy figurínami z biologického kabinetu, ale ľudia, ktorí prežívajú svoje bolesti, trápenia až hrôzy alebo sa tešia zo života a z jeho príjemných stránok.

Pôvabné ženské tváre vystupujú z plochy. Ich účesy a hrdlá zdobia šperky, pripomínajúce to najkrajšie z ríše kvetov. Taký je obraz – socha Spievajúci chór. Bielu farbu, ktorá donedávna dominovala jeho plastikám, nahradili jemné valéry farebných tónov. „Farba je nositeľom samostatného významu, u Szittaya podčiarkuje naliehavosť tej-ktorej výpovede, zvýrazňuje štruktúru transparentných materiálov,“ uviedol kurátor.

Vzťahy, sexualita, viera, smrteľnosť. Zložitosť ľudskej existencie, pretkaná túžbami i frustráciami. Aj o tom rozprávajú plastiky Roberta Szittaya, ktoré v sebe ukrývajú aj tajomstvá. Jeho Ľudská komédia v Galérii Slovenskej výtvarnej únie ponúka tichý dialóg o živote a svete do 10. februára.

debata chyba