Komiksu sa darilo aj v prvej Československej republike, čo dokazuje výstava Signály z neznáma – Český komiks 1922–2012, ktorú si môžete do 20. mája pozrieť v pražskom Centre súčasného umenia DOX. „Až do 30. rokov minulého storočia sa vývoj formy spájajúcej vizuálnu a verbálnu zložku podobal vývoju v ostatných európskych krajinách. Nástup fašistickej a následne komunistickej totality prirodzenú evolúciu komiksu narušil a zdeformoval,“ píše sa v tlačovej správe výstavy.
Neznamená to, že by komiks zanikol, akurát sa musel pohybovať v ére dovoleného. Napriek tomu si slovenský komiks držal úroveň aj čitateľov. Za všetky mená možno spomenúť slovenskú komiksovú legendu Jozefa Scheka, autora Jožinka – dieťaťa svojich rodičov, ale aj výborných dobrodružných sci-fi obrázkových sérií. Komiks sa však napriek tomu v minulých desaťročiach na Slovensku zaškatuľkoval ako žáner pre deti a tínedžerov. A tento predsudok len s námahou mení ešte aj dnešná komiksová generácia.
Zlatá éra tlačených komiksov sa skončila
Podobne ako napríklad pri animovaných filmoch aj pri komiksoch už mnohí chápu, že kreslené vyjadrovanie nie je určené len deťom. Kým pri animácii na tom majú podiel vo veľkej miere animované sitcomy, pri komikse je to jeho nestále prenikanie do všetkých možných sfér. Aj Slováci už poznajú novinové krátke stripy, ktoré sú zamerané na dospelé publikum. Komiksy okrem toho čoraz častejšie pomáhajú predávať rôzne produkty, ale najmä sa k ľuďom vďaka internetu viac dostávajú aj kvalitné domáce autorské komiksy.
Ešte raz zdôrazníme, že vďaka internetu. Hoci minulý rok vyšlo hneď viacero slovenských komiksových zborníkov a knižiek, najväčší boom komiksu na papieri máme už zrejme za sebou. Ivan Aľakša, dlhoročný propagátor sci-fi žánru a vydavateľ magazínu Fantázia, tvrdí, že zlaté časy nastali na prelome 80. a 90. rokov. „Dožívali ešte časopisy Kamarát a Elektrón, uverejňujúce pravidelne komiksy, zároveň sa komiksy dostali do rôznych nedeľných príloh novín,“ spomína.
Povychádzalo vtedy aj pár komiksových zošitov s uzavretými príbehmi a vzniklo viacero špecializovaných časopisov. „Asi najviac sa hovorí o časopise Bublinky, ktorý vychádzal v rokoch 1990 až 1992, a jeho šéfredaktorovi Ferovi Mrázovi. Z tých čias existuje jedna celá generácia autorov – Mráz, Fiala, Maxon, Dubnický, Pilcerová, Mikula, Danglár… Zánikom Bubliniek sa toto obdobie v podstate skončilo a papierový komiks na Slovensku sa už asi nepozviechal,“ uzavrel Aľakša.
Dobrodružné komiksy z tohto obdobia, ale ešte aj z čias 80. rokov vytvorili cestu k obrázkovým príbehom aj súčasnej generácii tvorcov komixov, ktorá s nimi vyrastala. Pri zmienke o tom, že pred rokom 1989 bol komiks podradným žánrom, sa väčšina dnešných autorov preto ohradí. Skôr prízvukujú, že na rozdiel od krajín, kde má komiks dlhoročnú tradíciu (povedzme USA, Taliansko, Francúzsko, Japonsko), na Slovensku predtým naozaj nemal veľa príležitostí prejaviť sa ako žáner pre dospelé publikum.
Iniciatív, ktoré by komiks predstavili ako pestrý žáner pre všetky generácie, bolo v posledných rokoch hneď niekoľko. V roku 2006 vyšiel komiksový zborník Adamantium, na ktorý o rok neskôr nadviazala publikácia Mrak. „Ľudia si pod pojmom komiks predstavia väčšinou americké braky typu Superman, to je však len jedna časť tejto scény. To je akoby niekto hodnotil celú kinematografiu len na základe hollywoodskych trhákov. My chceme upozorniť, že existuje aj nezávislý, autorský komiks,“ hovoril vtedy jeden z iniciátorov Andrej Kolenčík.
A hoci odvtedy uplynulo ďalších šesť rokov, osvetu treba robiť stále. Na obsiahlom webe Slovenský komiksový archív sa o ňu už päť rokov snaží Zdeno Bobrík. „Inšpiráciou mi bola česká komiksová databáza www.comicsdb.cz. Snahou je zozbierať čo najviac informácií o komiksových publikáciách vydaných na Slovensku a o slovenskom komikse ako takom a informovať o tom verejnosť,“ opisuje Bobrík, ktorý vydáva aj zborníky slovenských komiksov BB Komiks.
Foto: Martin Plško
Komiksy do mainstreamu?
„O zborník je záujem, ale nie v takej veľkej miere, aby to zaujalo niektoré väčšie vydavateľstvo. Rovnako ako sa autor na Slovensku nemôže živiť komiksovou tvorbou, tak sa nemôže ani vydavateľstvo živiť ich publikáciou. O autorov núdza nie je, dokonca ma oslovujú. Je len škoda, že z finančného hľadiska som schopný vydať iba jedno číslo zborníka do roka,“ dodal Bobrík. Zaujímavým počinom bol aj vlaňajší projekt Okomix, za ktorým stojí Peter Važan. Zahŕňal výstavu i publikáciu s profilmi viacerých súčasných autorov.
„Bol to prvý krok k vytvoreniu otvoreného networku prístupného pre všetkých autorov a priateľov komiksu. V zásade však nič nezmenil. V správach RTVS zarezonovala reportáž z výstavy asi tak ako každoročný príspevok z bojnického festivalu strašidiel,“ vyjadril sa so zveličením Važan. „Skutočný úspech by sa dostavil, keby sa Okomixu podarilo etablovať sa ako komiksový časopis, ktorý by pravidelne prinášal celé príbehy vždy nových autorov. Budúcnosť však závisí od grantov a sponzorov, keďže trh ho neuživí,“ uzavrel Važan.
O tom, že na malom slovenskom trhu sa autorské komiksy vydávať neoplatí, hovorí aj Patrik Pašš. Vlani pritom, paradoxne, jeden vydal. „Živiť sa tým určite nedá. Ja som svoj grafický román "Tri. Nie štyri, nie päť“ kreslil asi dva roky a doteraz som na ňom nezarobil jediné euro. Ohlasy boli pozitívne, kritiky výborné a knižka sa predáva slabo. Myslím si, že odvahu musí mať hlavne vydavateľ. Mojej knižky sa ujal Ján Gregor z Premedie a som mu vďačný, pretože keď vám vydajú grafický román, je to rovnaká radosť, akoby ste nakrútili film," skonštatoval Pašš.
Úspechy na komiksovej scéne má aj Martin Plško, ktorý napríklad participoval na úspešnom českom projekte Ještě jsme ve válce. Spolupracoval však napríklad aj s občianskym združením Odyseus, pre ktoré vytváral komiksové brožúrky. Podľa neho, aby mohol slovenský komiks nejako výraznejšie fungovať, musí najskôr dohnať stratené roky. „Nepomôžu tomu naivné umelecké projekty a jednorazové experimenty. Komiksy sa musia dostať do mainstreamu,“ mieni.
Čo to znamená? „Že keď si ráno kúpite noviny, tak si prikúpite aj nejaký komiks, či už pre seba alebo svoje deti. Na vonkajšie vplyvy a okolnosti by som sa nevyhováral. Komiksy sú hlavne komercia, takže treba počkať až nejakí vydavatelia zariskujú a potom sa v ideálnom prípade pridajú ďalší. Každých pár rokov sa o vydávanie komiksov niekto pokúsi, zatiaľ však nič nevydržalo dlhšie. Ale predpokladám, že už bude treba iba zopár pokusov a ono to vyjde,“ dodal Plško s úsmevom.
Podľa Kolenčíka je zase boľačkou slovenského komiksu malý trh a absencia vydavateľov. „Aj keď sa to zmení časom k lepšiemu, ideálne podmienky tu, žiaľ, nebudú asi nikdy. Uvidíme, ako sa ku komiksu postaví nastupujúca mladá generácia. Ale už to, že sa v každom väčšom kníhkupectve dajú kúpiť komiksy rôzneho druhu a žánru, je dobrý signál, pretože tieto kníhkupectvá idú tvrdo po zisku a v minulosti tam komiksy chýbali. Dnes majú s nimi minimálne regál, občas dokonca celé oddelenie,“ opisuje Kolenčík.
Foto: Facebook.com/historje
Inšpiráciou západné komiksy aj manga
Aký vlastne je slovenský komiks? Podľa Važana u nás prevažujú najmä autorské komiksy. „Slovenský komiks sa nikdy nebránil ani určitej recyklácii (Martin Groch s Večerníčkom, Peter Važan s Barbarom Conanom) a v istej miere má stále rád aj klasický žáner (Daniel Mihálik, Andrej Wsól) s občasnou príchuťou klišé. Sociálny rozmer komiksu mu dáva univerzálny charakter, takže tu nájdeme aj odkazy na slovenské špecifiká ako alkohol (Kolenčík), hrdina (Bajaníkov Shtoor). Súčasnosť rieši najmä Rudo od Majlinga.“
Slováci sa v cudzine inšpirujú, ale snažia sa tam už aj presadiť. Pašš napríklad investoval do anglického prekladu svojej knihy a do ukážok pre zahraničných vydavateľov. Michal Ivan zase robil niekoľko obálok pre americké komiksové vydavateľstvo Image Comics – série Witchblade a The Darkness. Celkovo sa slovenskí komiksoví tvorcovia inšpirujú skôr západnými komiksovými trhmi (anglosaským a frankofónnym), ako japonskou mangou. Existujú však aj výnimky. A zaujímavé.
S japonskými prvkami pracovala napríklad Ivana Šáteková v projekte Alebo ma vydávajte, alebo ma za sklo dajte. Všetko to vzniklo z jej hľadania súčasnej podoby folklóru. „Bavilo ma rúcanie stereotypov, a tak som narušila jeden o cudnosti dievčat z ľudových piesní. Väčšinou v tretej slohe sa dievky vykreslili tak, ako ich z hudobnej výchovy nepoznáme, a tak som si ako formu vyjadrenia týchto dievčat vzala prvky z japonského porno hentai komiksu,“ opisovala Šáteková.
Aj to je dôkazom, že súčasný slovenský komiks je naozaj pestrý. Je to najmä vďaka šikovným výtvarníkom. Podľa viacerých tvorcov komiksu sa však kvalitní scenáristi hľadajú o niečo komplikovanejšie. „Môžem to brať zo svojej skúsenosti, že som ťažko hľadala spoluprácu s človekom, ktorý by písal a zároveň rozmýšľal vizuálne. A tak sa mi stalo, že text fungoval sám a obrázky tiež, ale spojenie sme nevedeli nájsť,“ hovorí Šáteková, no podobnú skúsenosť majú aj ďalší komiksoví výtvarníci.
Na druhej strane je pravda, že sa nemajú kde „vypísať“. „Autorom by pomohlo aj to, ak by ich komiksové stripy začali vydávať hoci aj lokálne noviny, aby mali aspoň nejaký priestor na realizáciu,“ dodal Kolenčík. Priestor sa však dá nájsť aj inde. Spomínaný komiks Rudo od Dana Majlinga vychádza zatiaľ na Facebooku, kde má na slovenské pomery neuveriteľných takmer 8-tisíc fanúšikov. Možno aj vďaka týmto snahám a aktivitám sa obraz komiksu ako detského žánru konečne zmení.
Podľa Važana však stále platí, že na Slovensku komiks oslovuje predovšetkým generáciu medzi 15 a 35 rokmi, starších len výnimočne. „Komiks je naozaj pre všetky generácie. Naučila som sa čítať na komikse Včielka Maja a dúfam, že keď raz budem veľká, tak budem ako pán Kornel Földvári, ktorý sa vo svojom krásnom veku bez problémov orientuje v komiksovej histórii, ale aj v dnešných komiksoch,“ uzavrela optimisticky Šáteková.
