Čím je tvorba Graciely Iturbide, ktorú predstavuje výstava Slávnosť a smrť, výnimočná?
Začínala v sedemdesiatych rokoch po tom, čo jej zomrela dcérka a stále tvorí. Je to fotografka, ktorá je veľmi silne ponorená v osobitej mexickej exotickej kultúre. Vychádzala z dokumentaristických koreňov, ale nie je to dokumentárny záznam, na aký sme zvyknutí od žurnalistických reportérov. Graciela Iturbide dokázala dať obrazu Mexika tajomstvo, bizarnosť a čosi surrealistické. V mexickej realite objavuje dve roviny – jedna je vecná, triezva a druhá ireálna.
Ktoré hviezdy azda trošku menšej veľkosti festival predstaví?
Špičkový fotograf je Poliak Rafal Milach. Je členom zoskupenia Sputnik Photos, v ktorom je zo Slovenska Andrej Balco, a dôsledne fotografuje strednú a východnú Európu. Vystavujeme projekt z Krymu Dnešok pri Čiernom mori, ktorý urobil pred dvoma rokmi. Fotografie sú depresívne, pochmúrne. Obraz života je taký, že človek si povie, tam by som nechcel ísť. Je to však veľmi výstižné pre postkomunistický svet a marazmus, ktorý sa tu stále objavuje. A veľmi zaujímavý je aj Ulrich Seidl.
Čím sú zaujímavé fotografie slávneho filmového režiséra?
Sám som bol prekvapený, že robí aj fotografie. Je to skvelý kontrast k Milachovi a jeho svetu postkomunistickej depresie. Seidlov svet je totálna dezilúzia zo sveta konzumu a úspešného kapitalizmu. Fotografie urobil počas nakrúcania trilógie Raj, nie sú to okienka z filmu. Za hviezdičku by sa dal označiť Youngho Kang z Kórey. Je to komerčný reklamný fotograf, ktorý urobil skvelú sériu 99 autoportrétov. Môžu v nich byť odkazy na ich rozprávky, na ich históriu. Neviem celkom jasne sformulovať, prečo sú také hrôzostrašné i kontroverzné. A hviezdičkou je aj Vadim Guščin, ktorý čerpá z ruskej moderny, konštruktivizmu 20. a 30. rokov. Teraz má výstavu vo Viedni a Albertina kúpila tri jeho fotografie do zbierky.
Výstava Zaujatí krásou zaostruje na slovenskú fotografiu 50. rokov. Podľahla diktátu režimu?
Je zo nezmapované obdobie. Aj preto sa rozhodli kurátori Aurel Hrabušický a Bohunka Koklesová vytiahnuť z tej sivej doby čosi, čo stojí za to ukazovať aj po šesťdesiatich rokoch. Nebola to len propaganda, len tvrdý socialistický realizmus. Chodili po archívoch, hľadali aj v archíve TASR, ale aj v archívoch fotografov a vyberali veci, ktoré nepublikovali. Návštevníci teda uvidia fotografie, ktoré neboli nikdy vystavované alebo len málo. Nechce to byť ideologická kritika 50. rokov. minulého storočia a ich teroru a nebude to ani žiadna veľká obhajoba tých čias. Aj vtedy sa žilo intenzívne, ale súčasne fungovala propaganda komunizmu.
Výstava Zrkadlo s pamäťou predstavuje najstaršie portrétne fotografie na Slovensku, Prečo sa v čase digitálnej fotografie vracia festival k starým technikám?
Ušľachtilé tlače a techniky 19. storočia získavajú v záplave digitálnej produkcie osobitnú príťažlivosť. Zrkadlo s pamäťou je prvá výstava portrétov Slovákov z rokov 1840 až 1850, ktoré sú v zbierkach slovenských múzeí a archívov. To znamená nie daguerotypie z Budapešti, Paríža alebo Berlína, ale tie, o ktorých vieme, že určite vznikli napríklad v Martine, lebo je tam Hodža. Na tému staré fotografické techniky sme nabalili viacero výstav, lebo sme si povedali, že pripomenutie preddigitálnej éry môže byť pre publikum zaujímavé. Je to napríklad výstava Vladimíra Židlického, ktorý robí ferotypiu, čo je špeciálny proces z 19. storočia. Alebo výstava Anny Strickland z USA, ktorá pracuje s gumotlačou.
Po prvý raz predstavuje Mesiac fotografie súťaž Sonny World Photography Awards. V čom je iná ako World Press Photo?
Je to paralela a kvalita je podľa mňa zhruba rovnaká. Sonny World Photography má viac sekcií, špeciálnu aj pre neprofesionálnych fotografov, ale kvalita je zhruba rovnaká. Prezentuje špičku v európskej alebo svetovej tvorbe rovnako ako World Press Photo. Táto má, samozrejme, dlhšiu tradíciu už od 60. rokov a Sonny World Photography sa koná šiesty rok. Sonny má aj fotografickú akadémiu, na ktorú prizvali autority a medzi nimi pôsobí aj Martin Kollár zo Slovenska.
Ktoré výstavy zo zahraničia sú z kategórie tých, ktoré by si diváci nemali nechať ujsť?
Parlament rakúskej umeleckej skupiny G.R.A.M. ukazuje bizarný svet politiky, kde sú tí najmocnejší a správajú sa ako ľudia odtrhnutí z reťaze. Odkrýva fasádu politiky, čo sa mi veľmi páči. Nie sú to dokumentárne, ale inscenované fotografie. Veľmi dobrá výstava je Aftermath o bývalej Juhoslávii o svete už po balkánskej vojne v 90. rokoch a dôsledkoch, ktoré zanechala na krajine, mestách a ľuďoch. Nie je to formalistické cvičenie, ale správa o tom, ak sa mení spoločnosť a ľudia. A výstava Jiná řeč Libuše Jackovjákovej je o utajenom svete gay a lesbických klubov za komunizmu. Nasnímala ho veľmi vecne a triezvo.
Perličkou bude výstava o nahote pod názvom Přirozene – Karel Novák, Jock Sturges.
Je to porovnanie francúzskeho a amerického pohľadu na nudizmus. Pohľad Jocka Sturgesa je veľmi efektný, krásny, div že nie reklamný. Pohľad Karla Nováka je veľmi prirodzený, nefotografuje len krásu tínedžeriek a tínedžerov, ale aj nudistov, ktorí majú päťdesiat, šesťdesiat rokov. Je to konfrontácia Američana, ktorý je elegantný a skvelý, a Čecha, ktorý to robí naozaj autenticky a tiež dobre.
