Hoci ju vážna choroba trápila od polovice deväťdesiatych rokov, nesťažovala sa. „Lekári povedali, že sklerosis multiplex je strašná choroba,“ skonštatovala Iva Mojžišová. Napriek všetkým obmedzeniam ďalej písala a publikovala. Stihla ešte dokončiť knihu Škola moderného umenia (Bratislavská ŠUR 1928 – 1939), na krste svojho diela však v júni minulého roku chýbala. Aj na vernisáži rovnomennej výstavy v Múzeu mesta Bratislavy.
„Keď som prišla do Slovenskej akadémie vied, tému Školy umeleckých remesiel začal robiť kolega dvakrát tak starý ako ja ako kandidátsku prácu. Po čase to vzdal, že nie sú materiály. Keď som počula, že sa niečo nedá, hneď som to chcela dokázať. Keď sa niečo nedá, je to biele miesto našej histórie, ktoré treba vyplniť. Tak som sa do toho pustila,“ vysvetlila svoje zaujatie prvou verejnou výtvarnou školou na Slovensku. A biele miesto vyplnila.
„Máme dokázané, že keď prišiel do Bratislavy na Školu umeleckých remesiel Moholy-Nagy, povedal, že zakladateľ Bauhausu Gropius odkazuje riaditeľovi "šurky“, ak chce urobiť modernú školu, musí sa držať dielenskej práce. Práca rúk je dôležitá tak ako práca umelecká alebo mentálna. Na čo riaditeľ Vydra povedal: Sám to viem dávno a robím to viac ako oni na Bauhause," spomenula perličku autorka. Absolventka štúdií dejín umenia a histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Maliar Rudolf Fila ju charakterizoval slovami „alchymistka a čarodejnica“. Výtvarník Milan Bočkay ju ozdobil prívlastkom „guru slovenskej umenovedy“. „Od roku 1969 som nebola nič. Bola som síce na vyhodenie, zo zvláštnych dôvodov som tam ale v akadémii zostala pracovať,“ s úsmevom odmietla poklony umelcov Iva Mojžišová.
„Mala som šťastie, že sa začali robiť encyklopédie. Najprv Encyklopédia Slovenska, potom Encyklopédia dramatických umení. Bola to faktografia, žiadna ideológia. To som zo svojho vlastného svedomia mohla robiť, lebo to, čo chceli – kritizovať šesťdesiate roky – to som robiť nemohla. Bolo mi to proste cudzie,“ vysvetlila vynikajúca teoretička a historička umenia. Navyše s Katarínou Závadovou našli v Čaplovičovej knižnici v Dolnom Kubíne takmer päť stoviek starých scénických návrhov z konca 18. a zo začiatku 19. storočia. „Bola to úžasná vzácnosť. Zbierka scénografa Maurera obsahovala sčasti jeho návrhy a sčasti tie, ktoré zbieral,“ zaspomínala po rokoch na nález, ktorý obe „objaviteľky“ dôkladne zinventarizovali. Výstupom bola výstava aj kniha Čaplovičova knižnica. Návrhy divadelných dekorácií a grafika.
„Prišli 90. roky, peniaze ma nezaujímali, kariéra ma nezaujímala, ale prišla som na to, že texty, ktoré som napísala od roku 1963, si tu nikto nevšimol. Tak som si povedala, že ich spojím,“ opísala kunsthistorička rozhodnutie vydať knihu Giacomettiho oko a neskôr pokračovanie s názvom Giacomettiho smiech? – za ňu získala Cenu Dominika Tatarku.
„Iva Mojžišová bola absolútne výnimočná. Skvele písala dobrým štýlom, mala výborný vkus a bola neuveriteľne rozhľadená. Keď niečo napísala, mala to trikrát overené. A povedzme si, kto kedy na Slovensku získal Cenu Nadácie Dagmar a Václava Havlovcov VIZE 97? Ľudia ocenení touto cenou – to je svetová intelektuálna špička a medzi nimi je Iva Mojžišová jediná zo Slovenska,“ dodal teoretik a historik fotografie a filmu Václav Macek. Spolu s Ivou Mojžišovou a Dušanom Škvarnom sa podpísali pod monografiu Irena Blühová.
