Diagnóza: Delirium collectoris

Pred mesiacom predstavil bohatú monografiu o legendárnom českom surrealistovi svetového mena Janovi Švankmajerovi. V sobotu 14. júna otvára veľkú výstavu diel rešpektovaného českého výtvarníka Jiřího Načeradského.

14.06.2014 07:00
Ivan Melicherčík Foto: ,
Ivan Melicherčík vystavuje v Danubiane 110 diel významného českého maliara Jiřího Načeradského z vlastnej zbierky. Výstava potrvá do konca augusta.
debata

Pripravovať súčasne také rozsiahle akcie človeka poriadne vyžmýka. Ak navyše krátko pred vernisážou výstavy umelec nečakane zomrie, musí si začať klásť otázky o zmysle života. Na čo myslí uznávaný zberateľ, ktorý sa o krásu okolo seba ustavične delí? Ivan Melicherčík.

V sobotu otvárate v Danubiane rozsiahlu expozíciu významného českého maliara Jiřího Načeradského. Pripravovali ste ju niekoľko mesiacov a mala byť vinšom k 75. narodeninám umelca. Pár týždňov pred vernisážou však výtvarník náhle zomrel…
Dodnes tejto smutnej správe nemôžem uveriť. Ešte v októbri sme spolu prechádzali Danubianou a profesor Načeradský neskrýval radosť z toho, že v nej už na jar budú visieť jeho obrazy. A ja som sa tešil, že na vernisáži bude stáť vedľa mňa a ja si opäť vypočujem – ako zakaždým na našich spoločných vernisážach – jeho príhovor plný bujarosti, vtipu a duchaplnosti. Nedočkal som sa… Vidím však jeho tvár v obrazoch, ktoré sú v galérii rozvešané. Jiří Načeradský bude na vernisáži v Danubiane s nami.

Čím pre vás ako pre zberateľa bol?
Jiřího Načeradského považujem za jazdca, ktorý unikol hlavnému pelotónu českých maliarov a náskok si roky bezpečne udržiaval. Jeho maliarsky temperament a kresliarska razancia, výbušnosť, štylistická výnimočnosť, odvaha na plátne aj v živote mi boli vždy blízke. I jeho zjednodušenie, znakovosť, zemitosť… Roky som obdivoval a stále budem obdivovať jeho tvorbu. Dominuje v nej ľudská figúra, často groteskne deformovaná, až sarkastická erotika, ale aj hmyzí upír – samička modlivky, ktorej predátorskú povahu zabudoval maliar vo svojej tvorbe do vzťahov medzi ženou a mužom.

Ako dlho ste sa poznali osobne?
Relatívne krátko, iba necelé tri roky. Na druhej strane ma hreje pocit, že som ho stihol spoznať. Cieľová páska jeho života sa totiž pred ním zjavila nečakane rýchlo.

Čím bol Načeradský jedinečný? Prečo ste ho začali zbierať?
Ako hovoria v Česku: „Dělal na plné pecky“ – neúnavne, spontánne, horúčkovite. Bol závislý od štetca, maľbou doslova posadnutý. Vlk – samotár drzo súperiaci s časom. Treba si vážiť každého okamihu, každej príležitosti spáchať obraz, vravel. Človek by niekedy s istotou povedal, že ten obraz ešte nie je hotový, ale on ho už odkladal a s neochabujúcou nástojčivosťou už myslel na nový… Jeho tvorivá a životná vitalita bola vskutku nevídaná. Z jeho pláten sršia rozhorúčené farby, humor, energia, symbolika, irónia, sebavedomie…

Ako pracoval? Chodili ste do jeho ateliérov?

Bol úžasne pracovitý. Už o piatej ráno odchádzal do ateliéru a ostával tam až do večera. Denne kreslil, experimentoval. Cesta k obrazu viedla cez stovky, ba tisícky kresieb. Jeho príprava trvala týždne, mesiace, roky. Potom si natiahol plátno a olej mal hotový za pár minút. Eruptívny, expresívny, vášnivý. Namaľovaný jedným dychom.

Pristupoval k plátnu a obraz mal už v hlave?

Už nič neriešil. Všetko mal dávno vymyslené. So štetcom narábal radikálne, bez zaváhania. Farby na plátno šľahal ako bičom. Exekúcia s obrazom bola krátka. Bol vlastne katom svojho druhu.

Hovorí sa, že nemal mobil ani internet. Je to pravda?

Áno, ale o to bližšie mal k človeku, k životu. Neobracal sa za sebou, kráčal a hľadel iba dopredu. Zvesela, len zvesela, život musíš brať… – to bolo jeho heslo a tvorba je týmto krédom naskrze presiaknutá.

Ako vidíte Načeradského tvorbu v čase? Ako sa vyvíjala a menila?

Jeho rozsiahle dielo prešlo za vyše polstoročie zložitým, ale plynulým vývojom, hoci v ňom nechýbali zvraty či premeny. Od svojej tvorivej doktríny sa nikdy neodklonil. Všetky práce sú bez výnimky zvarené do jedného celku nezameniteľným výtvarným názorom a obdivuhodnou silou výrazu. To je Načeradský, povie si každý, kto sa pozrie na hociktoré jeho dielo, a je jedno či je z roku 1957 alebo spred niekoľkých mesiacov. Šifra jeho tvorby zrejme nemá komplikovaný kľúč. Či už sa to týka témy strojov, prác s dotykom s lettrizmom alebo so stopami piktografu, antropogeometrie, etapy disneyovských panáčkov, sveta modliviek, ušatiek alebo bacuľatých Venuší, bežiacich či ako svieca stoporených mužov alebo diel doslova napitých erotikou…

Čo v Načeradského obrazoch vystavených v Danubiane možno objaviť?

Načeradského opus je veľké nekompromisné zrkadlo, ktoré výnimočne odvážny a dynamický maliar plný noblesy, dôvtipu a zveličenia nastavuje svetu. Je to zámer otvorený, drsný, znepokojivý, bezohľadný, ba až agresívny. Je v ňom zakódovaná elementárna podstata života bez cukru, bez dekorácie a kozmetických prísad. Brutalita a veľkoleposť oslavy života v jednom. Načeradského obrazy jednoducho voňajú človečinou.

Spomeňte si na svojho prvého Načeradského.

Prvý obraz Špirála z roku 1985 som si kúpil pred dvadsiatimi rokmi, ale tvorbu autora som s obdivom a rešpektom sledoval už dávno predtým. Keď sme sa neskôr zoznámili, budovanie zbierky nabralo čertovské obrátky. Aby bola kvalitná, musel som oželieť iné diela z mojej zbierky. Obetoval som obrazy od Bazovského, Benku, galandovcov, Gudernu, Hložníkov, Sokola a iných. Za toto bolestné som získaval nových Načeradských.

Čo zo zbierky predstavíte v Danubiane?

Diela z každého obdobia Načeradského tvorby. Dovedna 110 obrazov. Už čakám iba na jediný olej. Mali by ho priviezť rovno na vernisáž. Nachystali sme preň aj miesto na stene. Voľný háčik. Obraz už stačí iba zavesiť. Je to vlastne výstava „na doraz“.

Vystavované diela Jiřího Načeradského

Ivan Melicherčík vystavuje v Danubiane 110 diel významného českého výtvarníka Jiřího Načeradského do konca augusta.

Fotogaléria
jiří Načeradský: Kopulácia
jiří Načeradský: Venuša Kráľovská
+2Jiří Načeradský: Žltý chlapec

Prišli ste nielen o obdivovaného maliara, ale aj o priateľa. Čo vás spojilo po ľudskej stránke?

Vari so žiadnym maliarom som sa počas mojej, bezmála štyri desaťročia trvajúcej zberateľskej anabázy, nestotožnil s tvorbou, štýlom, naturelom i nazeraním na svet natoľko ako práve s Jiřím Načeradským. Osobné stretnutie a následné priateľstvo s týmto charizmatickým, veľkorysým a priamym mužom považujem za jeden z osobitne šťastných okamihov môjho života. Veď obrazy tohto maliara európskeho významu sú dnes pýchou mojej zbierky. Maľba bola jeho životom a drogou súčasne. Vážim si tohto dílera, pretože Načeradský je pre zberateľa vskutku ozajstnou drogou.

Tvrdíte, že ozajstný zberateľ je vlastne ako narkoman. Jeho vášeň sa mení na posadnutosť vysiľujúcu telesne, duševne aj finančne. Čo je vlastne zberateľstvo?

Je to zmluva s čertom! Celoživotný údel. Diagnóza. Zberateľstvo mi však prinieslo viac radosť ako trápenia. Ale je pravda, že sem-tam premýšľam, či ma tá vášeň vlastne posilňuje alebo oslabuje. Či je to bajpas alebo metastáza.

Stojí to za to?

Určite. Nič neľutujem. Je to neodmysliteľná súčasť môjho života. Napokon už Goethe povedal, že zberatelia sú šťastní ľudia.

Dá sa zberateľstvu naučiť?

Nedá. Je v krvi, v génoch. Je dané ako farba očí, vlasov či pehy na tvári. V podstate je to ošiaľ, stály pocit neznesiteľného smädu. Choroba, ktorá sa ihneď po vypuknutí dostáva do akútneho stavu a toto štádium potom trvá stále. Delirium collectoris.

Ako na večne neukojenú túžbu zberateľa reaguje rodina? Nežiarli na zbierku, nové prírastky?

Klobúk dole nad tým, že to so mnou manželka Olivera a dcéra Katarína vydržali. Ďakujem im za to a zároveň sa im ospravedlňujem – veď som sa skoro celý život zaoberal niečím, čo je navidomoči bezohľadné, sebecké a egoistické.

Dobrá zbierka môže vzniknúť iba na úkor rodiny?

U nás zbierka jednoducho nebola našou spoločnou miskou s jedlom, z ktorej nám chutilo všetkým rovnako. Bez poriadne hrubej kože, mnohých zahryznutí do jazyka a okamžitého zabúdania na výčitky a šomrania by tu nebola. Nezriedka proti sebe stáli nepochopenie a pocit opojenia nad novým prírastkom. Nie je to ľahké, veď arzenál výhovoriek, zahmlievacích argumentov a zľahčovacích manévrov sa postupne vyčerpá.

Dá sa vášeň ospravedlňovať budúcnosťou – že ide o investíciu? Patria vôbec zberateľstvo a investovanie k sebe?

Rozhodne nie! Investor a zberateľ sú dva rozdielne póly. Investor vidí v ráme výpis z banky. Zberateľ takto neuvažuje. Pre zberateľa je prvoradá radosť z obrazu či sochy a nie jeho nevyhnutné budúce finančné zhodnotenie. Mne bolo zbieranie ako investícia vždy cudzie, rovnako ako pachtenie sa za niečím, čo diktuje móda.

Možno vlastne vyjadriť hodnotu zbierky v peniazoch?

Nazdávam sa, že ani nie. Rovnako jej hodnota automaticky nevyplýva ani z veľkého množstva zozbieraných diel či pompéznosti.

Aké sú najväčšie nástrahy zberateľstva? Falzifikáty?

Na trhu je v posledných rokoch náramne mnoho špekulantov, podvodníkov a falzifikátov. Je to ako rakovina. Mínovým poľom napodobenín často nemá šancu prejsť ani odborník. Tešíte sa, čo máte doma, lenže poklad sa zo dňa na deň môže zmeniť na odpad.

Ako sa dá sklamaniu predísť?

Intuíciou a štúdiom. Znalosťami súvislostí. Všeobecným rozhľadom, účasťou na výstavách a aukciách, komunikáciou s autormi. Nesmiete chýbať v teréne.

Kto si môže dovoliť zbierať umenie. Iba bohatí?

Teraz už áno. Tie najzásadnejšie diela si môže na Slovensku dovoliť kúpiť asi desiatka ľudí.

A čo právnici, lekári či učitelia? Kedysi predsa patrilo k bontónu podporovať umenie, dokonca aj na miestnej úrovni. Veď aj obrazom na stene mohli a chceli ľudia ukázať akí sú patrioti či lokálpatrioti. Kam sa podela takzvaná zberateľská stredná trieda?

Takmer vymizla. Pritom to boli kedysi tí hlavní, ozajstní zberatelia.

Prečo ich niet?

Štrajkujú na uliciach a majú skôr iné problémy, finančné starosti… Ich záujem o umenie ustúpil celkom do úzadia.

Tvrdíte, že zberatelia sú egoisti. Na druhej strane sa však o vaše zbierky delíte. Verejne o nich nielen hovoríte, ešte ich aj pravidelne predstavujte – či na výstavách alebo prostredníctvom monografií. Neprotirečíte si? A nebojíte sa?

Nemyslím na to. Bolo by mi skôr ľúto, keby moje obrazy a sochy nik iný nevidel. Deväťdesiat percent zberateľov svoje kolekcie úzkostlivo chráni a neukazuje nikomu. Ja svoje výstavy a knihy beriem aj ako formu obrany. Ak sa vie, čo je moje, riziko je menšie. Aj som sa k niektorým dielam, ktoré mi ukradli, vďaka tomu opäť dostal.

Pýtať sa zberateľa na najmilší obraz je to isté, ako žiadať od matky odpoveď, ktoré dieťa má najradšej. Ale predsa, čo je vášmu srdcu najbližšie a prečo?

Mám rád kubizmus, z africkej zbierky súbor relikviárnych figúr kmeňa Kota z Gabonu, Dominguéza, Švankmajerove objekty, Galandu, Vincenta Hložníka, Načeradského modlivky, Jozefa Jankoviča, Jozefa Vachálka, vlastne všetko, čo mám v zbierke…

Môžete vybrať iba jediného slovenského autora? Nadšene hovoríte napríklad o Hložníkovi…

Vincenta Hložníka považujem za jedného z najvýznamnejších slovenských umelcov.

Prečo?

Vincent Hložník mal nesmiernu charizmu. Duchovná hĺbka jeho diel je fascinujúca. Jeho dielo sa úplne vymyká zo všetkého, čo u nás vzniklo. Jeho témy, ale aj výtvarné spracovanie majú svetový rozmer. Osobne tento prívlastok nemám rád, pretože dnes je na Slovensku schopný privlastniť si ho skoro každý. Svetovým predsa nie je ten, kto raz vystavoval v cudzine a sám sa potom naduto pasuje do úlohy svetovej hviezdy. Slová a skutky mnohých mladých výtvarníkov sú dnes v neskutočnom rozpore. Je to úbohé nadrapovanie sa. Vincent Hložník namaľoval niekoľkotisíc obrazov, urobil tisícky grafík, ilustroval tri stovky kníh. Čo urobili oni? Možno o ňom ani nevedia. Takí sú zahľadení do seba.

Aká je šanca, že povedzme Hložníka objaví svet?

Slovenský umelec má šancu stať sa svetovo uznávaným iba vtedy, ak včas emigruje, alebo sa v zahraničí už rovno narodí.

Akých chýb by sa mal zberateľ vystríhať?

Zberateľ je nedočkavý a netrpezlivý živel. Hádam by sa mal najviac vyhýbať váhavosti. Ak prepasie príležitosť, bude ho to škrieť do konca života.

Obráťme list. Azda najpozoruhodnejšia je vaša zbierka afrického kmeňového umenia. Už len fakt, že najväčšia africká zbierka v týchto zemepisných končinách sa tlačí v niekoľkých garážach a skladoch v Bratislave je bizarný. Podarilo sa už nájsť pre vyše 500 exponátov dôstojné sídlo?

Žiaľ, ešte stále nie a trápi ma to. Pritom zbierku oceňujú aj v medzinárodnom meradle. V Bratislave už kvôli nej boli odborníci zo Švajčiarska, Francúzska, Holandska, Chorvátska a ďalších krajín.

Čím vás kmeňové umenie Afriky očarilo?

Africké umenie je magické a očarujúce. Neponúka iba krásu, ktorú vidíte. Najkrajšie a najvzrušujúcejšie je to, čo nevidno. Je to sakrálna záležitosť. Anonymným autorom nešlo o estetiku, ale o dušu. Európan to nepochopí, neprecíti. Iba Afričan. Zrejme zbieram čosi, čo na Slovensko, do Európy, ale ani do Ameriky či Ázie nepatrí.

Unikátnu zbierku ponúkate tomu, kto poskytne adekvátny priestor a sprístupní ju verejnosti…

A po čase, keď uvidím, že o zbierku je dobre postarané, som ochotný ju darovať.

Čím si vysvetľujete, že o ňu na Slovensku nie je záujem?

Na nezáujem sa nesťažujem. Ponúk bolo veľa, ale zakaždým to na čomsi stroskotalo. Najnovšie prejavila záujem Slovenská akadémia vied. Radi by ju nielen vystavili, ale aj vedecky skúmali odborníci z Ústavu orientalistiky.

Africkú zbierku ste verejne ponúkli pred vyše ôsmimi rokmi. Dôstojnú strechu nad hlavou však stále nemá. Nepovedali ste si, že už stačilo? Veď, ak o kolekciu mali vážny záujem v Záhrebe, Belehrade, Lisabone či Opave, netreba sa trápiť.

Najradšej by som ju mal na Slovensku. Aj keď sa už topím v mori nereálnych sľubov a planých ponúk. Ani minister kultúry neuspel. Pomaly vo mne dozrieva presvedčenie, že Slovensko si takúto zbierku azda ani nezaslúži.

Musí to stáť veľa energie. O zberateľstve tvrdíte, že je to vyčerpávajúca choroba, ale vám to nestačí. Píšete, vydávate výpravné knihy, organizujete rozsiahle výstavy, cestujete. Kde beriete energiu?

Nikdy som nemal menej času ako na dôchodku. Za osem rokov v penzii som vydal osem kníh a usporiadal 14 výstav. Ako zberateľ som si na seba uplietol bič. Dostávam sa do veku, keď sa začínam pýtať sám seba, čo bude zo zbierkou, keď tu nebudem. To ma znepokojuje. Nemám komu podať štafetový kolík. Možno to bude dcéra, možno jej deti.

Čoskoro budete mať 70. Neuvažujete, že treba zvoľniť?

Je to moja prvá sedemdesiatka. (Smiech) A teším sa na ďalšiu. Ale vážne – je to iba číslo. Sú ľudia, ktorí majú 50, a žijú ako starci. Keď sa išiel 101-ročný otec Jiřího Načerdského rozlúčiť so synom do nemocnice, vyšiel po schodoch bez pomoci.

Nepoľavíte teda?

Neuvažujem nad tým. Usilujem sa žiť na doraz. Len aby zdravie vydržalo…

Určite už nosíte v hlave nové výstavy a prinajmenšom dve ďalšie knihy. Prezraďte o nich niečo?

Začal som s prípravou knihy o Emerikovi Feješovi. Patrí medzi neprehliadnuteľné postavy svetového naivného maliarstva. Jeden jeho obraz mal vo svojej zbierke aj samotný Pablo Picasso. Feješ si ma získal nielen tvorbou, ale aj životným príbehom. Bol chudobný, vážne chorý, od štyridsiatky invalid. Bolesť zo svojho tela vyháňal maľovaním. Sníval. Vo svojej hlave, zavretý v izbe s výhľadom na cintorín, cestoval po celom svete. Bol globetrotterom za pecou. Zbieral čiernobiele pohľadnice, ktoré mu slúžili ako predlohy na jeho obrazy – farebné ohňostroje.

Sú pestré, hravé a veselé. Ponášajú sa na sklené vitráže v gotických kostoloch.

Feješ maľoval architektúru, ktorú si vysníval. Robil ju krajšou, veselšou a ľudskejšou, ako v skutočnosti bola. Nectil si perspektívu. Nemal na štetce, a tak maľoval opačnou stranou zápaliek. Aj farby si robil sám. Bol Le Corbusierom farieb, architektom snov, ktorý so zápalkou vo vetchej ruke maľoval katedrály. Dnes si Feješa prisvojujú tri štáty. Narodil sa v Chorvátsku v srbsko-maďarskej rodine. Nuž a ja by som bol rád, aby sa o ňom vedelo aj na Slovensku. Svoju zbierku plánujem aj vystaviť.

Čo príde na rad po Feješovi?

Možno Jadrany Martina Benku. Taký je pracovný názov budúcej knihy. Túto Benkovu tvorivú etapu zatiaľ nik nezmapoval. Z Benkových ciest k Jadranu vzniklo okolo 30 olejov a ja z nich mám 12. Je to síce útla, ale vrúcna zbierka. V Chorvátsku som vyhľadal a nafotografoval tie miesta, ktoré tam Benka pred vyše osemdesiatimi rokmi preniesol na plátno. V Múzeu Martina Benku v Martine ležia v škatuliach archívne dokumenty z tohto obdobia, poznámky, skice, kresby… Teším sa, že ich čoskoro oprášim.

Ivan Melicherčík (69)

zväčšiť Ivan Melicherčík Foto: Jakub Prokeš
vizitka 2x Ivan Melicherčík

publicista a zberateľ umenia

  • Zberateľstvu sa intenzívne venuje od roku 1977.
  • Je autorom viacerých katalógov a kníh o výtvarnom umení a zberateľstve, bol kurátorom mnohých výstav.
  • Svoje zbierky moderného, naivného a afrického umenia vystavoval na Slovensku i v zahraničí.
  • Za publicistické a zberateľské aktivity mu v roku 1999 udelili Cenu Martina Benku.
  • Bol novinárom, zahraničným spravodajcom ČTK v Belehrade a vo Viedni, neskôr generálnym riaditeľom TASR.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Jiří Načeradský #Ivan Melicherčík