Dve krajiny. Obraz Slovenska: 19. storočie x súčasnosť. Kryptický názov je lepšie hneď preložiť. Ide o muzeálno-galerijnú výstavu, ktorej jadrom je krajinárstvo svojho vrcholu – 19. storočia – doplnené intervenciami "súčasného” umenia. Miešajú sa tak dva radikálne odlišné prístupy: v prvom je to téma zobrazenia "slovenskej“ krajiny, a to v rôznych rezoch a vrstvách a v druhom, súčasnom, je krajina len prostriedkom alebo formou pre iné umelecké ciele.
Členenie výstavy určuje zvolená morfológia jedenástich krajinkárskych tém (Povolanie krajinár, Putovanie, Mesto v krajine, Tatranská krajina atď.). S rozdelením a zaraďovaním sa dá síce polemizovať, ale to nie je podstatné. Zaujímavejšie je, že v storočí pretrvávajúcej silnej vertikálnej, ale aj horizontálnej spoločenskej stability a hlavne v čase, keď krajina "živila“ úplnú väčšinu obyvateľstva, chýba napríklad téma krajiny živiteľky.
Dôsledkom koncepcie je zas absencia témy premeny krajiny v priebehu dvoch storočí nielen tým, že bola vynechaná výtvarná moderna, a teda čas veľkej premeny krajiny (industrializácia), ale aj téma radikálnej zmeny vizuálnu krajiny v čase budovania komunizmu (združstevňovanie, panelová výstavba a pod.). Projekt vychádza z predpokladu, že krajinárstvo bolo už neskôr mŕtve (Plicka, Martinček, ale aj množstvo súčasných maliarov mladšej a strednej generácie, ktorí ku krajine pristupujú viac "maliarsky“ ako konceptuálne, o dokumentaristoch nevraviac, môže mať iný názor).
Zároveň je tu snaha "neopakovať sa“ vo svojich výstavných projektoch (Medňanský je tuším stabilná výnimka). Diskusiu môže vzbudiť aj zaradenie viacerých diel súčasného umenia viac ako sporného umeleckého prínosu (napríklad mimoriadne banálnych fotografických tém), či ich relevantnosť v rámci daného projektu (reinštalácia Emöke Vargovej v kontexte výstavy skôr evokuje niečo medzi materskou škôlkou a golfovým greenom) alebo nadužívanie (Peter Bartoš). Zvlášť pri zvolenej forme prehustenej inštalácie.
Katalóg k výstave dôsledne kopíruje jej koncept. Jadrom sú texty venované zobrazovaniam krajiny a krajinárom v devätnástom storočí s kurátorskými textovými intervenciami venovanými jednotlivým dielam súčasného umenia.
Začnem dobrými správami: katalóg je skutočne pekný (grafická úprava Ján Šicko), navyše z niektorých fotografických diel má človek viac pri jeho listovaní ako z výstavnej siene, kde kvalita "originálov“ mierne povedané, nie je najlepšia. Na druhej strane, reč inštalácie sa v ňom nutne úplne stráca. Nebýva ani samozrejmosťou, že katalóg majú návštevníci k dispozícií už pri otvorení výstavy, a tak sa môžu bližšie zoznámiť nielen s vystavujúcimi umelcami, ich dielami, ale aj s koncepciou výstavy. Jej zostavenie iste nebolo jednoduché, projekt dlho hľadal svoju tvár a podieľalo sa na ňom osem kurátorov. Oboje však, žiaľ, v katalógu cítiť.
Chýba pevná ruka editora, ktorý by presvedčivejšie zdôvodnil základný koncept, členenie na jednotlivé témy aj samotné intervencie, „zjednotil“ jednotlivé texty, ale aj vychytal chyby či nepresnosti (vážne pochybujem, že by "krajinári patrili k prvým pútnikom“; neviem aká optická chyba objektívu by mohla spôsobiť, že by nezachytil kopcovité pozadie; na fotografii Jána Kekeliho nie je žiadna diaľnica, ale prečerpávacia Vodná elektráreň Čierny Váh atď.). Nájdu sa aj úplne úlety – napríklad v súvislosti so Svätoplukom pred Bratislavským hradom, ktorý vraj ako keby hrozil obyvateľom Petržalky, sa uvádza: "Nie je to spravodlivé, sú už dosť postihnutí.“ Ale ako píšem, katalóg je pekný, ak si ho však niekto aj prečíta, tak sotva bude menej stratený v krajine, teda vraj v dvoch, ktoré vidieť v SNG. Ale to asi nebude len chyba bedekra.
