Moje obrazy sa nemusia každému páčiť

Lucia Dovičáková celé leto, až do konca augusta, vystavuje v Galérii mesta Bratislavy. Mladá uznávaná výtvarníčka z Košíc maľuje osobné témy – napríklad materstvo. Nerobí to však konvenčne, jej mamičky nie sú žiadne odovzdané madony, ale ženy, ktoré sú niekedy aj unavené či nespokojné. Lucia Dovičáková svojou úprimnosťou a zvláštnym humorom vyvoláva rôzne ohlasy, v každom prípade sa jej tvorba nedá brať ľahostajne.

19.08.2014 15:02
Lucia Dovičáková: Universe Foto:
Lucia Dovičáková: Universe
debata (3)

Zmenili sa Košice po tom, čo boli vlani Európskym hlavným mestom kultúry? Zo starých objektov sa urobili nové výstavné priestory – páčia sa vám?

Veľmi. Keď idete napríklad okolo Kasární – to je jeden z vynovených objektov – na chvíľu máte pocit, že ste sa ocitli v Berlíne, ktorý je dnes centrom umenia. Myslím, že aj Košičania si zvykli viac chodiť do mesta, a to aj s iným cieľom, než je návšteva nákupného centra. To je výborné! V tunajšej kunsthalle som ešte, žiaľ, nebola – paradoxne bratislavskú som už navštívila – musím to napraviť. Som niekedy totiž trochu ignorant – niet sa čím pýšiť. Dosť mi však prekážajú tie vybetónované parky, čo vznikali práve minulý rok – to je veľká hlúposť! Myslím, že sa to nepáči nikomu, a napriek tomu ich tu máme. Takéto veci sú veľmi smutné.

Myslíte si, že ľudia dnes potrebujú krásu v meste? Potrebujú vôbec umenie?

Podľa mňa ľudia umenie potrebujú, a to veľmi, nie som si však istá, či ho chcú. Postupne sa snažím analyzovať, ako ľudia vlastne fungujú. Všímam si to a prekvapuje ma, ako militantne nenávidia veci, ktorým nerozumejú – alebo skôr nechcú rozumieť. Ak sa dozvedia o novom spôsobe operovania šliach na nohách, budú dôverovať odborníkovi, no napríklad vo výtvarnom umení, vo webdizajne či v akomkoľvek inom vizuálnom riešení má každý pocit odbornosti a často – čím je vkus horší, tým je ten človek agresívnejší. To ma dosť trápi, lebo potom naša vizuálna kultúra vyzerá tak, ako vyzerá. Je dosť nevkusu.   Na výstavy však chodia ľudia, ktorí chcú diela pochopiť… Akí sú to ľudia? Skôr mladší?

Áno, na druhej strane ma veľa ľudí prekvapuje svojou otvorenosťou a snahou vnímať. Ani nezáleží, či sú mladší, alebo starší. Myslím, že je to vec nastavenia človeka, niektorí ľudia sú ochotní prijímať nové veci len v období štúdia. Potom sa zaseknú a nakoniec už nič nové neprijmú, všetko je zlé! Človek by sa nemal uzatvárať pred novým! Druhá skupina ľudí (ku ktorej, dúfam, patrím) berie život ako celoživotnú školu a nové prístupy ho obohacujú. Spestrujú mu život. Keď narazím na niečo také, úplne ma obleje láska k ľuďom a k životu. Viem sa sama tešiť z toho, ako krásne si títo ľudia spríjemňujú svoje živôtiky.

Máte úspech - neťahá vás do Bratislavy? Je v Košiciach dosť inšpirujúce prostredie?

Podľa toho, čo je pre koho inšpiratívne – ak je to pre niekoho príroda, tu je veľmi blízko. Ja mám hneď za naším blokom rieku, takže zaspávam pri jej šume. Milujem to. A hneď poblíž sú jazerá. Pre mňa sú Košice ideálne veľkosťou, je tu aj istý kultúrny život, ale aj určitá anonymita a hlavne – žije tu moja rodina. To, že som tu tak trošku „odprdená“, mi veľmi vyhovuje. Aspoň sa prirodzene vyhnem rôznym kuloárnym klebetám z výtvarného sveta – tie ma troška zaťažujú. Lepšie mi je, keď nič neviem. Pikošky na občerstvenie, keď mám na ne chuť, sa ku mne dostanú, takže sa môžem počudovať, pousmiať a – zabudnúť. Tiež nie som veľký "lev vernisáží“, takže mi menšie množstvo akcií neprekáža, dokonca mám problém sledovať aj to, čo sa v Košiciach udeje.

Ku Košiciam patrí spisovateľ Sándor Márai – čítali ste niečo od neho?

Akurát nedávno som si povedala, že už fakt si musím prečítať niečo od Máraia, lebo je to hanba, že som tak zatiaľ neurobila. Pustila som sa teda do Máraia a začala som čítať Sviece zhoria do tla. Som teraz asi v polovici. Páči sa mi to, no zatiaľ neviem prehryznúť jednu vetu, ktorá sa ma ako ženy dotkla a – teraz nejako tú knihu obchádzam.

Čo takého tam napísal?

Napísal, že: "… žiadna láska, tento cit poznajú iba muži – volá sa priateľstvo.“ Toto ma tak urazilo! Viem, že je to smiešne, ale neznášam, keď ma zdegradujú na nejaké polozvieratko, čo je schopné iba sexuálnej lásky. Iba sa zamilovať a nič iné, priateľstvo je nad schopnosti  ženy! Ale predtým je tam vyrozprávaný dlhý príbeh až vesmírneho prepojenia s dojkou hlavného hrdinu – tak tomu nerozumiem. Musím sa nad to povzniesť, dočítať knihu, potom si ujasním názor.

Ani autority neberiete nekriticky. Akú osobnosť ste kedy uznávali? Kto na vás zapôsobil povedzme v detstve?

Asi moji rodičia. Moja babka (teda krstná mojej mamy, nebola to pokrvná babka). Nemám žiadne idoly – ja nie som veľmi na „osobnosti“, lebo ľudia sú len ľudskí" a ak k nim nemám priamo citový vzťah, neviem ich nejako zbožňovať alebo niečo podobné. Veľmi si však vážim, ak sa niekto niečomu zapálene venuje.

Myslite niekedy na vojnu? Nenutká vás vyjadriť sa ako maliarka aj k týmto veciam? Ste blízko Ukrajiny… Zaujímate sa o politiku?

Počas tehotenstva som prečítala deväťstostranovú knižisko Láskavé bohyne od Jonathana Littella. Je napísaná z pohľadu fiktívneho nacistického dôstojníka, dosť naturalisticky, bolo mi z nej chvíľami veľmi ťažko. Ťažko sa mi zmieruje s tým, čoho sú ľudia schopní. Desí ma to. A tá kniha tvrdí, že by sme dokázali zverstvá robiť my všetci bez rozdielu. Nevieme, ako by sme sa v danej situácii zachovali. Ako maliarka sa nechcem vyjadrovať k týmto veciam. Neprežila som ich, nedokážem ich pochopiť.

Lucia Dovičáková: Diane
Lucia Dovičáková: Diane Lucia Dovičáková: Diane

  Na umelca vplýva aj to, čo počuje…

Jedna moja prababka mala v tele zablúdené projektily, ktoré schytala ešte v prvej svetovej. Zapôsobilo na mňa aj rozprávanie mojej babky, ktorá každé ráno plávala vo Vltave a jedného dňa zakopla o mŕtvolu, alebo inokedy niesla vojakom polievku v hrnci na hlave, a keď k nim prišla, bola polievka vytečená, pretože prestrelili hrniec. Takisto ma dojali spomienky môjho profesora Juraja Bartuzsa, ktorý videl, ako zastrelili za dedinou ľudí, bol vtedy malé dieťa… Tieto  vecí počúvam, prežívam, ale nemám pocit, že mám právo sa vyjadrovať ku skutočnostiam, ktorých zložitosť – pocitovo – nemôžem pochopiť. A čo sa týka politiky, kedysi som musela vidieť každú nedeľnú debatu a každý večer správy. Odkedy som porodila, úplne ich ignorujem. Je to pravdepodobne prirodzená reakcia s cieľom nepridávať si problémy, ktoré aj tak nevyriešim. Tiež som od určitého momentu sklamaná a dosť apatická k politike, takže uvidím, ako sa to vyvinie. Samozrejme, nechcem byť ignorant, čo nejde voliť, to v žiadnom prípade!

Zamiloval sa váš muž do vás aj pre váš talent?

Hádam áno. Veď aj u mňa to tak bolo, čo sa jeho týka. Myslím, že u nás išlo o veľmi prirodzenú súhru pováh a typu osobností. Od začiatku som sa práve s ním najviac nasmiala. Cítila som sa s ním celkom uvoľnene a prirodzene, mohla som byť sama sebou, nič mu nikdy nepripadalo divné, čo sa mi predtým stalo neraz.

Ste náročná na partnera? Musí sa zaujímať o kultúru?

Áno, asi som trochu náročná, ako každá žena, chcem, aby mi trocha pomohol, keď treba, aby mi bol oporou, keď to potrebujem. Tiež neznášam, keď na sebe niekto vôbec nepracuje, takže v tomto zmysle som asi náročná. Asi to máme tak všetci – neznášam, keď ma niekto do niečoho tlačí. Takže toto nerobím ani ja. My sa poznáme zo školy, obaja sa zaujímame o kultúru, a to celkom prirodzene. Môj manžel vyštudoval grafiku, teraz sa venuje najmä grafickému dizajnu, hlavne plagátom. Tiež mi zalamoval katalóg – vybrala som si ho, pretože je najlepší, hoci  – naša spolupráca je vždy veľmi divoká, „na pokraji rozvodu“. On robil napríklad grafiku na knižku známeho sarkastického sprievodcu po Košiciach KSC kód/code, ktorá sa začína slovami: „Vitajte v hlavnom meste všetkých gadžov, vitajte v stroji času, vitajte v centre neustáleho premrhávania potenciálu." Robil aj plagáty na košickú Pecha kucha night, obaly na hudobné nosiče atď. Venuje sa aj hudbe.

Ste intelektuálna dvojica – kto varí? Viete to?

Pravdaže. Varím každý deň, ja som v podstate taká panička zo svojich obrazov, bojujúca sama v sebe, či dnes večer budem variť, alebo maľovať. Nevarievam však zložité jedlá – pre nedostatok času. Sú to stále rýchlovky zo zásob „čo dom dal“. Ale – viem sa vynájsť – varenie veľmi pripomína prácu s farbami – ibaže má chuť. Nikdy nevarím podľa receptov.

Museli ste niektoré svoje „umelecké chute“ potlačiť pre tehotenstvo, pre materstvo?

Och, samozrejme! To je na tom asi to najťažšie, to sebapotláčanie. Niekedy ma to úplne zožiera, a keď maličký zaspí, často už večer nevládzem – tak si vyčítam, že som lenivá krava. Keď je to najhoršie, stále si opakujem, že je to len dočasné a že o chvíľu si to zas naplno užijem. Rodičia aj svokra sa mi stále ponúkajú, že mi malého pokojne vezmú aj na pár dní, takže keď bude samostatnejší a nebude mu prekážať, že nie sme spolu, doprajem si maľovacie orgie. Zatiaľ maľujem po troškách – keď spí. Teraz väčšinou počas predpoludňajšieho spánku, kým ešte nie som príliš ohučaná plačom.

Počas materskej sa nedá veľmi sústrediť na niečo iné, človek nedokáže byť sebecký, aj keď je neviem ako ambiciózny. Ako ste to riešili a riešite vy?

Ako som už povedala, pracujem, keď on spí. Chce to sebazaprenie a disciplínu, prísnosť voči sebe. Celkovo ma materstvo trénuje k obrovskej trpezlivosti, ktorou som nikdy neoplývala. Ale hovorím si, že len splácam dar, ktorý mi bol daný. O mňa sa tiež pekne postarali, vychovali ma s láskou a určite to nebolo ľahké, takže to musím prosto poslať ďalej, dlhujem to vesmíru.

Viaže sa talent na telo alebo na dušu? Máte rada svoje telo, keď maľuje to, čo chcete? Maľujete aj to, čo nechcete?

Nemyslím si, že telo a duša sú oddeliteľné. Svoje telo mám najradšej, keď ho nemusím vnímať, keď funguje tak, že ani neviem, že ho mám. Moje telo si tvorbu veľmi užíva, vtedy na všetko zabúdam, je to taká „duševná masturbácia“ – najmä keď sa darí. Keď sa nedarí – čo sa stáva, samozrejme, tiež často – vtedy telo "potrestám“. Hryziem si zádery okolo prstov alebo sa ich snažím upravovať nožničkami, čo sa vždy končí bolestivými minirankami. Neviem to ovládať. Fajčiť sa mi podarilo prestať, no s týmto si neviem rady. Takže – telo si naozaj niekedy robí, čo chce.

Dlho ste sa rozhodovali, či budete maliarkou? Po kom ste zdedili talent?

Po otcovi. On maľoval, no v poslednom čase už nemaľuje. Nejako extra som sa pre maľovanie nerozhodovala – vždy som chcela maľovať alebo kresliť. Akurát o strednej  škole sme sa dohodli s rodičmi, že si ju urobím  „praktickú“, a keď ma maľovanie bude aj potom  baviť, môžem ísť študovať umenie. A tak sa stalo.

Ako sa na vaše obrazy pozerá rodina? Máte odvahu ukázať ich každému? Mali ste niekedy obavu, čo povie napríklad mama?

No pravdupovediac, nie je každý úplne nadšený. Otec ma podporuje bez výhrad, mamke sa páči tak polovica, sestra má moje veci rada. Horšie to bolo s manželovou rodinou, ale aj to sa postupne zlepšuje, hádam to bude fajn. Odvahu ukázať ich mám, no nemám pri tom vždy príjemný pocit, aj keď viem, že sa nemám vôbec za čo hanbiť, obrazy nikdy nie sú provokujúce, samoúčelné. Mne osobne ani provokačné nepripadajú, skôr zábavné. Ak však moja práca niekomu jednoducho nie je po chuti, nič sa nedeje, pokojne sa môžeme kamarátiť aj napriek tomu. Ja neriešim v reálnom živote svoje vesmíry. Pravdepodobne presakujú, ale to je tak: ako sme sa bavili inak s rodičmi a inak s kamošmi na strednej – a pokojne sme mohli byť k obom úprimní – tak takto fungujem v realite. O umení v 98 percentách môjho života vôbec nerozprávam. Je to moja súkromná záležitosť, a tak to aj chcem. Ťažko sa mi o tom hovorí.

Maľujete dialóg s ľudským telom aj s vlastným telom, súboj s ním, osamostatnenie sa od neho, závislosť od neho – to je veľmi vzrušujúca téma. Kedy ste si uvedomili vlastné telo a kedy vás začalo provokovať ako maliarku?

Myslím, že odkedy som si začala uvedomovať smrteľnosť a to, že rastiem a mením sa. Letné prázdniny som trávievala u babky na dedine. Často hovorievala, že čoskoro umrie – veľmi som sa o ňu bála. Babkine ruky i telo boli veľmi členité a zvláštne. Fascinovali ma jej vrásky, póry, opálený krk, ruky a belosť tela. Moje telo bolo úplne iné a stále som premýšľala, ako budem vyzerať, keď "budem veľká“. Celé sa to znásobilo, samozrejme, v puberte. Moje telo nikdy nebolo také, aké som si ho priala mať. Často som si ho prezerala a nenávidela ho, inokedy som ho zasa obdivovala. Ako maliarka som sa však k téme vlastného tela dopracovávala veľmi dlho – vlastne až po skončení štúdia som si uvedomila, že práve táto téma ma zaujíma najviac. Počas školy som mala pocit, že ako výtvarníčka by som sa mala vyjadrovať k dôležitejším témam, než sú "moje vlastné halušky“, ale už vtedy sa u mňa táto tendencia objavovala často.

Hovoríte, že váš otec tiež maľoval a prestal. Prečo? Viete si predstaviť, že by ste prestali maľovať?

Myslím, že mu chýbal ohlas. Je náročné vytrvať bez ohlasu – u mňa prišiel našťastie v správnom čase. Po škole som šla na rok do zahraničia a tam som si ujasnila, že je pre mňa dôležitejšie maľovať, ako zarábať. Vrátila som sa a začala opäť maľovať. Našťastie ma aj kamaráti povzbudili, aby som vystavovala najprv v Košiciach, potom v Bratislave. To ma dosť nakoplo. To, že by som prestala maľovať, si viem predstaviť iba v prípade, keby som robila niečo podobné – kreslila alebo fotila. Keby som nerobila vôbec nič, asi by som skončila pri alkohole alebo drogách. Fakt neviem, čo by som robila so svojím životom a s časom.

A iné povolanie?

Iné povolania som skúšala, veď pracujem už siedmy rok ako grafička hier do telefónov (teraz som na materskej), predtým som robila kadečo, takže viem aj pripraviť hamburger, aj sedieť jedenásť hodín za kasou, ale najviac ma baví maľovanie.

Vaša rodina celá pochádza z východu? Máte rada aj Bratislavu?

Jedna polovica rodiny je rusínskeho pôvodu z okolia Bardejova, druhá babka bola spolovice Nemka, ale žila v Prahe, takže – je to divoká zmeska. Ja som sa narodila v Košiciach, kde vyrastal už aj môj otec. Mamka prišla do Košíc žiť v dospelosti – pochádza z dedinky Kazimír, kde bola babka dlhé roky starostkou – z Prahy ju tam doviedla láska. Mám veľmi rada Bratislavu, som šťastná, keď tam môžem raz za čas prísť a nadýchať sa „väčšo-mestskej“ atmosféry. Mám tam veľa kamarátov, ktorých mám veľmi rada, ale aj tak dúfam, že budem môcť ostať žiť v Košiciach. Bratislava je pre mňa príliš rušná na život, všade sa treba dlho presúvať. Žila som tam rok, keď som bola na stáži. Nejako som si nevedela zvyknúť. Doma je doma.

Poznáte aj svet?

Moje obrazy spoznali viac sveta ako ja, dúfam, že ich dobehnem. Dúfam, že sa mi podarí pozrieť, ako sa žije inde. Rada spoznávam kuchyne. Pracovala som tri mesiace v Nemecku, v Írsku skoro rok, potom to boli rôzne dovolenky, radi sme chodievali na roadtripy, ale – nebola som ešte na inom kontinente. Takže to ma ešte čaká.

Lucia Dovičáková

Lucia Dovičáková Foto: archív L.D.
ja Lucia Dovičáková

Výtvarníčka sa narodila 15. júna 1981 v Košiciach. Vyštudovala strednú školu strojnícku a roku 2006 skončila Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach (Ateliér súčasného obrazu). Ocenenia: Cena nadácie Tatra banky Mladý tvorca za výtvarné umenie, finalistka Ceny Oskára Čepana, dva razy finalistka Ceny VÚB. Zo samostatných výstav: Moje malé, Galéria Cypriána Majerníka v Bratislave (2008), Márnosť desivá, Krokus Galéria v Bratislava (2010), Dievčatá na jeden večer, Galerie Kytka v Prahe (2012). Výber zo skupinových výstav: Slovenská maľba od roku 1960 po súčasnosť, GHMP Praha (2009), Krv, SNG, Bratislava (2012), Zero Years, Freies Museum Berlin (2013), Žena, Brick Lane gallery, Londýn (2013). Ilustrovala knihu Krasojazdkyňa od Uršuly Kovalyk (je aktuálne vo finále Anasoft litera). Žije v Košiciach, je vydatá a má syna. Jej výstava Mamama v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy potrvá do 31. augusta. Patrí k nej aj obsiahly súborný katalóg od Richarda Gregora.

 

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #Lucia Dovičáková #Galéria mesta Bratislava #výtvarníčka