Prvá výstava Ilony Németh v koncepcii novej riaditeľky, rumunsko-maďarskej historičky umenia Judit Angel, ktorá donedávna pôsobila ako kurátorka budapeštianskej Kunsthalle (Mücsárnok), ukázala určitú zmenu prístupu. Výstavám predošlého Tranzitu dominovala značná otvorenosť koncepcií, nesúca sa tak trochu na vlnách módnych kurátorských trendov, napríklad keď sa v pozícií kurátorov prezentovali umelci. Nevnímam to zvlášť kriticky – spoločensky ide o veľmi inšpiratívny model, ideálny pre nezávislú iniciatívu. Oproti tomu môže aktuálny prístup pôsobiť až konzervatívne.
Judit Angel stavila na klasickú „jednoaktovku“ našej poprednej výtvarníčky, opatrila ju solídnym kurátorským textom, čím galériu zaradila medzi seriózne inštitúcie so zaužívanými štandardmi a rituálmi. Tranzit tak stratil určitý experimentálny nádych, no podľa môjho názoru sa pohol správnym smerom.
Inštalácia Ilony Németh s názvom Opravená verzia pozostáva z viacerých vzájomne sa podporujúcich častí, ktoré spolu presvedčivo súznejú. Dominantnou časťou je videorozhovor autorky so svojim strýkom – dialóg odhaľuje jej rodinné pozadie, poznačené príznačnými turbulenciami v súvislosti s udalosťami v roku 1968 – no z rôznych strán a v inej, povedzme, binárnosti, ako sme pri tejto téme zvyknutí. Cieľom diela nie je relativizácia „veľkej“ histórie cez rodinné anabázy a peripetie – politickou pointou je širšie vnímanie roly a názorov osobností, ako klasické porovnanie komunista (eštebák) verzus disident.
Divák sa, metaforicky, pohybuje v kruhu – cesta k dlhometrážnemu rozhovoru vedie okolo cartoonovo „oživeného“ objektu automaticky sa rozkladajúceho a skladajúceho jedálenského stola, symbolicky zvyšujúceho a znižujúceho možný počet prísediacich.
Podstatná je však krátka filmová sekvencia, ktorou sa výstava začína a tiež končí. Ide o náučný film zo 60. rokov 20. storočia, ktorý v autorkinom zostrihaní doslovne ilustruje jeden z kľúčových výrokov, ktoré odzneli v spomínanom rozhovore. (Zámerne neprezrádzam pointu.) Takýto spôsob vystavania diela, forma odvádzania pozornosti a zároveň nenápadnej aj tajomnej gradácie privátnej témy dokladajú nielen pevnú kontrolu nad prácou v rámci intermédií, ale tiež príhodné načasovanie tohto výstavného projektu, schopného vysokou latkou inaugurovať novú galériu témou, ktorá má medzinárodný presah, je provokatívna a zároveň vôbec nie je prvoplánová či nebodaj bulvárna.
Umelecká generácia, do ktorej patrí aj Ilona Németh, býva obvykle značne vyťažená, niektorí dokonca sériovo produkujú diela na báze svojich starších úspešných postulátov. O to viac poteší vidieť dramaturgicky vyváženú výstavu, ukazujúcu autorkine umelecké stratégie z úplne novej strany. Dielo má potenciál stať sa klasickým v zmysle aktuálnej dekády, a to je rozhodne veľkým prísľubom.
