Fotografie vojny v Iraku, utečeneckých táborov v Afganistane, genocídy v Rwande či obetí AIDS v Zimbabwe nezachytávajú svet ako najpríjemnejšie miesto pre život. Ani snímky z Kuby, Rumunska, Poľska, Maďarska, Ruska či zo Spojených štátov nehovoria o planéte ako rajskej záhrade. Hrôzostrašné však rozhodne nie sú, len zachytávajú odvrátenú tvár každodennosti v rôznych kútoch planéty.
Kolekciu dvadsiatich troch veľkoformátových fotografií, ktoré vznikali v priebehu takmer päťdesiatročnej kariéry, vytvoril kurátor Scott Thode ako prierez tvorbou špičkového dokumentaristu pre výstavu v USA. A podarilo sa mu preklenúť oblúk medzi zdanlivo nespojiteľným – spojil fotografie vytrhnuté z rozsiahlych cyklov od vojnových reportáží cez portréty hviezdnych hercov a spevákov, miesta ekologických katastrof až po večierky moskovskej zlatej mládeže. Do názvu výstavy síce dal slovo domovina, ale nemyslel ho doslovne. Priznal, že ho zaujal najmä kontrast medzi domovom ako konkrétnym miestom a hľadaním zmyslu života vytrhnutého z koreňov.
„Miesto pre mňa nič neznamená,“ povedal Antonín Kratochvíl, ktorý svoju tvorbu predstavuje v Bratislave po prvý raz. „Domovinu nevnímam ako záležitosť geografie. Ide skôr o pocit. Na tých fotografiách vidím kus seba, aj keď na nich nie som. Ľudia, ktorých som fotografoval, sa stali súčasťou mojich vlastných skúsenosti,“ pokračoval fotograf.
Československo opustil, keď mal sedemnásť, v túžbe po slobode. Na vlastnej koži spoznal život v utečeneckom tábore, väzenie, aj život vo francúzskej cudzineckej légii. Odtiaľ ušiel za slobodou do Holandska, kde vyštudoval fotografiu. Ako fotograf sa napokon vybral za oceán, v USA začal pracovať pre prestížne americké noviny a časopisy ako Vogue, Rolling Stone, Los Angeles Times Manazine či Newsweek. „Už dávno som si to zaslúžil,“ povedal si, keď ho časopis American Photo zaradil medzi sto najvýznamnejších osobností svetovej fotografie.
Desaťročia, počas ktorých prešiel s fotoaparátom všetky kontinenty, ho naučili, že fotografia svet zmeniť nedokáže. „Dokáže však zmeniť názor, vyvolať empatiu, priblížiť problém, ak treba o niečom rozhodnúť. Dôležitá je fotografia ako dokument. Väčšina ľudí sa totiž nevyberie do Rwandy na miesta genocídy alebo do vojny v Iraku, vy im však odtiaľ dokumenty prinášate,“ vysvetlil Antonín Kratochvíl. „Často používam ako príklad analógiu: Prečo sa nehovorí o gulagoch v Rusku? Nie sú fotografie. Fotografií z holokaustu je hromada, takže téma rezonuje,“ dodal fotograf, ktorý tri razy zvíťazil v prestížnej súťaži World Press Photo – vždy v inej kategórii.
Výstava Domovina je posolstvom o strate a znovunachádzaní domova. O ľudskej dôstojnosti, skúsenostiach utečenca aj o ceste, ktorou Antonín Kratochvíl prešiel. Putovať s ním cez zážitky, zatavené do veľkoformátových fotografi, možno v Stredoeurópskom dome fotografie do nedele 2. novembra.
