Nestarne ani ona, ani jej fotografie – napríklad bombardovanie továrne Apollo sa nedávno objavilo na stránkach novín ako zaujímavý historický dokument. Takých vzácností má v archíve viac.
Bohatú jubilejnú bilanciu máte zrejme aj vďaka dobrému štartu do života: vaším otcom je známy znalec histórie Bratislavy a autor kníh povestí pre mládež Vladimír Plicka a strýkom slávny fotograf a filmár Karel Plicka. Čo ste si na nich všímali a čo ste od nich prevzali?
Až v dospelosti som pochopila, že som vyrástla medzi veľkými osobnosťami, vo zvláštnom rodinnom kruhu prežiarenom tvorivou duchovnou atmosférou. Všetko dianie tam smerovalo k niečomu nevšednému, peknému, k zmysluplnému cieľu a výsledku. Zvláštne bolo, že to prebiehalo akosi mimovoľne. Až po rokoch sa nám ukáže, čo sme prijali na cestu životom v rodičovskom dome. Mladosť som trávila s najväčšou samozrejmosťou uprostred tvorivej dielne u nás doma, sledovala som veľmi starostlivé prípravy môjho otca na jeho prednášky. Videla som ako niekedy aj zložito vznikajú knihy, alebo som sa prizerala bohatej žatve fotografií, ktoré si strýko Karel rád triedil na našej útulnej verande. A moja mamka milého hosťa často ponúkla páperovo krehkou jablkovou štrúdľou.
Vy ste so strýkom Karlom aj fotografovali – koľko ste mali vtedy rokov?
Osemnásť. Počas prázdnin som sprevádzala strýka pri fotografovaní Bratislavy a jej okolia. Bola to pre mňa ozajstná vysoká škola fotokumštu aj s jeho nevyhnutnými praktickými základmi. Horlivo som pomáhala nosiť ťažké statívy, veľké tašky napratané aparátmi podivuhodnej konštrukcie, vymeniteľnými objektívmi, farebnými filtrami, slnečnými clonami… Merala som a nastavovala expozičné časy, zapisovala všetky údaje, viedla denník. Komplikovaný technický výstroj sme si pokojne a bez obáv rozložili kdekoľvek, aj na zemi na textilnej podložke. Kým sme trpezlivo čakali na najvhodnejšie plastické osvetlenie architektúry, mnohí známi, ktorí išli okolo, nás srdečne zdravili. Bolo to po skončení vojny a profesor Karel Plicka, vtedy prvý dekan novozaloženej Filmovej fakulty Akadémie múzických umení, začal pracovať na veľkoformátovom diele Slovensko vo fotografii.
To ste mali perfektnú školu – čo ste si najmä zapamätali?
Pre mňa bolo objavné, ako veľký majster fotografie hľadá a vyberá motív, ako pristupuje k jeho precítenému premietnutiu na matnicu aparátu. Postupne som vnikala do tajomstva priebehu tvorby fotografického obrazu.
V čom spočívalo to tajomstvo?
Strýko Karel motív ozvláštňoval nevšedným stanoviskom, uhľom pohľadu, voľbou správneho objektívu, neraz aj dlho očakávaným a vytúženým osvetlením. Do popredia či pozadia obrazu komponoval výtvarne pôsobivé prvky. Bola to zámerná estetizácia motívu, pričom však jeho vecná výpoveď zostávala pre prijímateľa úplne zrozumiteľná. Neraz sme sa za týmito nevšednými zábermi štverali na neprístupné miesta, vysoko na povaly alebo do podkrovných bytov, odkiaľ sme uvideli vskutku neznámu tvár mesta. Ak som mala čo aj len chvíľku voľnú, veľmi rada som sa zúčastňovala na fotografických cestách mimo Bratislavy. V mnohých oblastiach vidieka bola ešte v plnom rozkvete tradičná ľudová kultúra a jej javy boli súčasťou každodenného života. Slovensko vo fotografii Karla Plicku s úvodným slovom Laca Novomeského je vizuálne poetizujúcim obrazovým dokumentom týchto jedinečných hodnôt.
Až sa nechce veriť, že tie fotky sú zo skutočného života. Kde sa v ľudovom umení berie tá noblesa?
Každé kultúrne a kultivované spoločenstvo si vytvára svoju záväznú sústavu zvykov, obradov, rituálov, estetických prejavov, ktoré sa počas stáročného vývoja rozmanitými vplyvmi stále zušľachťujú a nadobúdajú črty svojráznej noblesy. Naopak, pre rýchlo kvasené society je často príznačné, že z noblesy preberajú iba to povrchné – byť nóbl. Tu by som najradšej odcitovala básnika Jána Smreka: „Charakter v činoch, noblesa v spôsoboch, je zákon pre ľudskú spoločnosť, ak nechce upadnúť.“
Ste svojím spôsobom kronikárka – obsiahli ste slovenskú keramiku, umelecké stvárnenie baníctva, historickú architektúru (Banská Štiavnica, Bratislava), prírodou (Dunaj, rybárstvo, mlynárstvo, pltníctvo), fascinovalo vás pobrežie Jadranu. Čo je zmyslom tejto vašej kroniky?
Vždy mi ide o človeka a jeho dielo. Zaujímali ma ľudia, ktorí účelne a uvážlivo pretvárali svoje životné a prírodné prostredie, rešpektujúc jeho základné danosti, ktorí stavali veľkolepé aj skromné architektúry, alebo vytáčali na hrnčiarskom kruhu nádhernú keramiku. Títo ľudia zanechávajú po sebe neopakovateľnú stopu. Zaujímala som sa o nich aj preto, lebo mi poskytovali možnosť vyjadriť sa perom aj fotokamerou. Niekde potom prevažovalo slovo, inde obraz.
Cítite sa dostatočne ocenená?
Pocity nie dostatočného ocenenia ma vôbec netrápia. Práve naopak! Čoraz častejšie sa na mňa obracajú redakcie aj rôzne kultúrne inštitúcie s prosbou o znovupoužitie mojich dávnych fotografií a opätovné uverejnenie publikácií z mladších rokov. Úprimne sa teším tomuto záujmu, tomu, že dielo stále ožíva v nových súvislostiach a aktualizuje sa. Napríklad zábery zbombardovanej horiacej rafinérie Apollo, pohľady na Bratislavský hrad medzi bohato kvitnúcimi záhradami, nezastrešenými vežiakmi, vznešené štiavnické architektúry pod pôvabnou šindľovou krytinou, romantické zákutia dunajských ramien. Aj niektoré moje dosiaľ neznáme fotografie – ako prepadlisko Šturec pri Kremnici, stará dobšinská azbestová halda či úhornianske jazero, nachádzajú priaznivý ohlas. Sú to motívy, ktoré v tej podobe, ako ich zachytil hľadáčik môjho fotoaparátu, dnes vôbec nejestvujú. Pohltila ich neúprosná doba. Tieto fotografie majú už jednoznačne hodnotu kultúrnohistorického dokumentov. Rovnako v obmenách sú žiadané texty o maľovaných vianočných salašoch, betlehemských hrách a viem, že čitatelia vítajú články o večnej modranskej či pozdišovskej keramike. Čo viac si môžem želať?
Rozvíjajú sa ešte ľudové tradície, alebo je to už len konzerva?
Tradičné ľudové prostredie nadobúda dnes pod vplyvom závratných spoločenských zmien iný vzhľad, presnejšie povedané – vo svojej mnohovrstevnej autentickej bohatosti ako celistvý útvar ani nejestvuje. To však neznamená ustrnutie v akejsi konzerve. Posolstvo predchádzajúcich generácií sa posúva do nových tvorivých úloh. Zážitkom býva napríklad Etnofilm Čadca, v septembri bol 15. ročník tohto medzinárodného bienále filmov o etnológii a antropológii. Stále sa uskutočňuje množstvo folklórnych festivalov, živé sú remeselnícke trhy v rôznych regiónoch, kde ľudoví umeleckí majstri núkajú, ale aj názorne predvádzajú zhotovovanie svojich výrobkov. Čoraz viac priaznivcov si získavajú skanzeny a múzeá v prírode. Mimoriadne významné sú súťaže a výstavy dizajnu orientovaného na remeslá, ktoré organizuje ÚĽUV. Najmä mladí autori často spájajú prvky tradičného remesla a umenia s moderným dizajnom.
Aké máte teraz plány? Využijete nejako váš vzorný a bohatý archív?
Počas vyše polstoročia etnografických výskumov a fotografického putovania sa mi naozaj tak bohato rozrástol textový aj obrazový archív, že by vystačil na niekoľko ďalších knižných titulov. O nápady núdzu nemám, ťažkosti sa ukazujú inde. Keď prídete s hotovým rukopisom do ktoréhokoľvek vydavateľstva, prvá otázka znie – a máte sponzora? Ja naozaj nemám chuť a energiu behať s buksičkou a prosíkať štedrých a menej štedrých dobrodincov o almužnu. Takže uvidíme. No napriek tomu by som sa rada pustila do písania spomienok. Chcem priblížiť dnešnej verejnosti najmä atmosféru čias mojej mladosti.
Iste by ste sa tam zmienili aj o tom, čo je náš najväčší prehrešok v ochrane kultúrneho dedičstva…
Popri pozitívnych výsledkoch je aj dosť prehreškov. A narastajú geometrickým radom. Sme svedkami toho, ako sa ignorantsky a arogantne búrajú aj objekty mimoriadnej historickej hodnoty, lebo musia ustúpiť budovateľskému ošiaľu megastavieb. Cynický je vzťah k pamiatkam industriálneho dedičstva – brutálne sa ničia unikátne klenoty. Napriek názorom odborníkov aj proti verejnej mienke. A zatiaľ v iných krajinách Európy túto architektúru kreatívne transformujú – napríklad staré plynojemy na moderné areály alebo nefunkčné nádražné haly na atraktívne galérie. My sme zostali niekde na chvoste, dúfajme, že iba zatiaľ.
Keby ste si mali urobiť výlet po Slovensku – kam by ste určite zašli?
Počas niekoľkých desaťročí som prechodila Slovensko krížom-krážom, obrazne povedané – od Dunaja k Tatrám. Prešla som aj tie najodľahlejšie kúty a na každom kroku som objavila niečo zaujímavé, pozoruhodné, svojrázne, zvláštne, mimoriadne malebné, a tým aj cenné. Ani neviem, čomu dať prednosť v hodnotovom rebríčku. Pre hosťa zo zahraničia by som však z tejto nadmiery vybrala ukážkovú trojicu, a to: monumentálne lyrickú Mohylu generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle, Banskú Štiavnicu aj s jej úchvatnými prírodnými scenériami a najnovšie do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO zapísaný súbor drevených karpatských kostolov. Na salašnícke bryndzové halušky by som si návštevníka netrúfla pozvať, lebo nie každý príde takejto lahôdke na chuť.
Ester Plicková
Narodila sa 2. júla 1928 v Bratislave, vyštudovala FiF UK, pracovala v Slovenskom národnom múzeu, potom v Národopisnom ústave SAV (1955 – 1989). Zároveň pôsobila ako umelecká fotografka, vydala niekoľko publikácií (napr. Banská Štiavnica, Maľované salaše, Dunaj v Československu, Pozdišovské hrnčiarstvo, Krása hliny, Jadran) a fotografie aj vystavovala. Pochádza zo známej rodiny Plickovcov – jej otec bol historik Vladimír Plicka a strýkom fotograf a filmár Karel Plicka.
//Citát: Každé kultúrne a kultivované spoločenstvo si vytvára svoju záväznú sústavu zvykov, obradov, rituálov, estetických prejavov, ktoré sa počas stáročného vývoja rozmanitými vplyvmi stále zušľachťujú a nadobúdajú črty svojráznej noblesy. Naopak, pre rýchlo kvasené society je často príznačné, že z noblesy preberajú iba to povrchné – byť nóbl.
//
