„Niektorí českí kurátori ma už považujú za francúzskeho fotografa, čo ma nesmierne pobavilo,“ usmial sa Peter Župník. Z Paríža priletel do Bratislavy na vernisáž Slovenskej novej vlny. Aj výstava, ktorá patrí k vrcholom tohtoročného Mesiaca fotografie, dokazuje, že je najpoetickejším zo slovenských autorov, ktorí v polovici osemdesiatych rokov výrazne vstúpili na scénu vtedajšej československej fotografie.
Nekladie si otázku, či je slovenský, český, alebo francúzsky fotograf. „Narodil som sa v Levoči, vyrastal som na Spiši, moja mama je z Plzne, otec z Ukrajiny. ŠUP-ku som vyštudoval v Košiciach, v Prahe som strávil dvanásť rokov života, teraz žijem v Paríži. Považujem sa za fotografa. Stačí!“ Vysvetlil päťdesiattriročný fotograf, ktorý od polovice deväťdesiatych rokov žije v Paríži.
V októbri vystavoval v parížskej Galerie Arcturus. Pri príležitosti pätnásteho výročia jej existencie v nej vystavovali umelci, ktorých zastupuje. „Vedľa mňa visel Marc Riboud, čo ma potešilo. Pre mňa je to fotografický guru. V päťdesiatych rokoch urobil slávnu fotografiu muža, ktorý natiera konštrukciu eiffelovky so zdvihnutou nohou, čím tak trochu pripomína tanečníka,“ spomenul Peter Župník.
Obyčajné veci mení na príbehy
Fotografuje v podstate banálne veci: orechy, banány, melóny,, kamene, slimáky… A premieňa ich na krehké metafory. Básne. O živote, o vzťahoch, o dravosti či erotike. Ale fotografuje aj Levoču, Prahu, Bretónsko, krajinu, ktorá ho zaujme a v ktorej sa cíti dobre. Vo všetkom dokáže objaviť príbeh plný imaginácie.
„Nesnažím sa ho hľadať. Niekedy mám však momenty, keď ho vidím. Dostávam sa do polohy užasnutého diváka, ktorý objavuje niečo, čo už existuje. A máličko tomu pomôžem tým, že nájdem správny pohľad, ako sa na vec pozrieť. Je to rituál, ktorý vychádza z pocitu. Možno mám dar, že vidím zaujímavé až neskutočné veci,“ zdôraznil fotograf.
Po desaťročiach, keď sa venoval výlučne čiernobielej fotografii, začal pracovať aj s farbou. Vytvoril viacero súborov: Volume sú detaily masívnych plodov, objemy. Až do grafiky či abstrakcie sa mu rozbehli steblá, trávy, haluze, riasy… Všetko je línia, hovorí tomu čáry-máry. Veľký súbor Magický les vznikol na prechádzkach s deťmi v parížskom Fontainebleau. „Kedysi tam bolo more, sú v ňom neuveriteľné kamene, piesok, borovice, rozprávková scenéria. Zrazu sme objavili: Aha, toto vyzerá ako korytnačka, to zas ako veľryba či jašter a už to išlo,“ pokračoval.
Keď v parku rodného mesta vystavil veľkoformátové fotografie cyklu Moje oči v Levoči, ľudia sa čudovali: to je u nás? Netušili, okolo čoho bez povšimnutia dennodenne chodia. V jeho prípade vraj neplatí, že umelec musí trpieť, aby tvoril. Keď trpí, fotoaparát ani nevezme do rúk. Hoci sa napríklad v lete snažil obohatiť novými fotografiami cyklus Moje oči v Levoči, nešlo to. „Nevidel som nič, riešil som úplne iné existenčné veci,“ vysvetlil.
Domaľbou dotvára predstavy
Rád pripomína, že jeho výtvarná fotografia vychádza z dokumentu. Pozerá sa okolo seba a zaznamenáva rôzne veci a situácie. Projekt Trochu iný príbeh, ktorý v septembri vystavoval v bratislavskej K Gallery, bol čistý dokument. Vyrozprával v ňom príbehy zdravotne postihnutých detí a ich rodičov.
„Fotografovať hendikepovaných ľudí, navyše deti, je iné, ako fotografovať nehendikepovaných. Tam som nemohol nič meniť alebo aranžovať. Snažil som sa vybrať pozitívne fotografie, na ktorých sú deti prirodzené. Nechcel som však robiť happy príbeh, len poukázať na problém, ktorý sa momentálne nedá vyriešiť,“ povedal Peter Župník.
Vo voľnej tvorbe dotvára svoje fotografie cez desaťročia domaľbami. Zasahuje do negatívu aj do digitálnej fotografie. „Domaľby vznikli preto, lebo keď som vyvolal fotografiu, nebol som s ňou spokojný. Už pri fotografovaní som mal určitú predstavu. Časť mozgu vymyslela vec, ktorá bola nereálna, a preto som roky hľadal spôsob, ako ju do fotografie dostať. Ide o rôzne polohy: buď zmeniť obsah obrazu, alebo sa vyslovene pohrať s jeho nuansami, ktoré nemenia obsah, ale len obraz,“ vysvetlil autor.
Pri fotografiách uvádza vždy dva roky. Prvý znamená, kedy vznikol negatív alebo digitálny záznam, druhý vznik finálneho domaľovaného obrazu. Niekedy je medzi nimi naozaj veľká časová vzdialenosť. Závisí od toho, kedy znova prelistuje šanóny s negatívmi či preberie fotografie v počítači a vyberie tie, ktoré chce dotvoriť. „Vznik domaľby je veľmi spontánna záležitosť,“ vysvetlil. Pripravuje výstavy, ktoré bude mať na budúci rok v Antverpách a Chantilly. Fotografiami dotvoril jedenásť kníh, napríklad aj Tatarkove Písačky, Kainarovu zbierku Bledej gentleman, Hvoreckého Spamäti či Pukovej Parížske kaviarne.
Do sveta reklamy neprenikol. „Nepatrím tam,“ skonštatoval. „Od zabehnutého komerčného fotografa, ktorý zarába úžasné prachy reklamou, mám ďaleko. Hoci aj v komercii existujú špičky, ktoré si vážim. Ale vo voľnej tvorbe mám účet, ktorý mi dáva energiu aj zmysel mojej tvorbe. Stále hľadám dokonalú fotografiu, v ktorej je aj spomienka, aj kompozícia, aj posolstvo a ktorá dokáže osloviť iných,“ dodal Peter Župník.
