„Nechystal som sa na dráhu architekta, ani som nevedel, čo architektúra je. Chodil som na žilinské gymnázium a pripravoval som sa na maliarstvo. Aj som sa zúčastnil na prijímacích pohovoroch na UMPRUM (vysoká škola umeleckopriemyselná) v Prahe, ale asi som sa precenil,“ spomínal Svetko v rozhovore pre prílohu Pravdy Kumšt pred dvoma rokmi. „Stal sa však zázrak: pocítil som očarenie architektúrou. Bol som dedinský chlapec a najväčšie mesto, ktoré som poznal, bola Žilina. V Bratislave som bol iba raz na kratučkej návšteve. Uchvátenie Prahou sa mi stalo osudným – hneď som sa tam zapísal na architektúru,“ pokračoval.
Už počas štúdií pracoval v ateliéri rekonštrukcie pamiatkových stavieb architekta Lorenza. V roku 1950 nastúpil do bratislavského Stavoprojektu a do Prahy chodil len na skúšky. Medzi jeho prvé projekty patrila Materská škola v Plaveckom Štvrtku a areál podniku Karpatia v Novom Meste nad Váhom. Počas vojenskej služby sa spriatelil s architektom Štefanom Ďurkovičom, s ktorým potom spolupracoval celý život.
„Hoci som v Bratislave postavil tisíce bytov, nebol medzi nimi ani jeden panelák. Vždy som hľadal niečo iné a výsledkom bolo napríklad sídlisko na Ulici Februárového víťazstva (dnes Račianska), ktoré sa hodnotilo ako prínos. Tento trend vyústil až do medzinárodnej súťaže na riešenie Petržalky. Ako úradujúci hlavný architekt som ju presadzoval a ako predseda poroty som ju priviedol k výsledkom, ktoré mali zvrátiť vtedajšie pomery. Prišla však okupácia a tá zvrátila nás,“ povedal Svetko.
Z medzinárodnej súťaže na riešenie Petržalky zostali len originálne projekty. Svetkov bratislavský amfiteáter musel nedávno ustúpiť víziám developerov, hotel Bôrik však stojí, rovnako ako obytný súbor Medzi jarkami alebo Slovenský rozhlas v Bratislave.
„Vždy som sa orientoval na hľadanie slobodných podmienok architektonickej tvorby. Aj som na to doplatil – zažil som obdobie vydedenia. Mohol som síce pracovať, ale nesmel som nič podpísať. Trvalo to dvadsať rokov. Vari najväčší pocit slobody a eufórie z toho, že sa mi niečo podarilo pre architektúru urobiť, som pocítil, keď som sa po novembri 1989 pustil do vybojovania práv slobodnej tvorby architektov, teda do obnovenia zákona o komore architektov,“ zhodnotil Štefan Svetko svoje snaženie.
„Myslel som si, že po novembri 1989 nadviažeme na progresívne obdobia vyspelého kapitalizmu, ktoré už trampoty rastu preskákali. Ale vrátili sme sa k najprimitívnejším fázam raného kapitalizmu,“ tvrdil Svetko. „V socializme vládol diktát ideológie, ale tá sa neodvážila vystupovať proti kultúre arogantne. Dnes panuje diktát peňazí a ten je neúprosný. Nehľadí ani na sociálne, ani na historické danosti. Vidí len prosperitu a rýchlu návratnosť,“ skonštatoval s trpkosťou.
Architekt Svetko patril k slovenskej špičke. Pochovajú ho v sobotu.
Povedali o Štefanovi Svetkovi
architekt Pavol Paňák, spoluautor novostavby Slovenského národného divadla
Štefan Svetko bol výrazná osobnosť s výraznou tvorbou. Jeho architektúra má charakter smelého gesta. Musím povedať, že mne sú najbližšie dve jeho diela – začiatok bývalej februárky, ktorú robil v spolupráci s Ďurkovičom, a potom, samozrejme, Slovenský rozhlas, ktorý je architektúrou jedinečnej siluety aj neobyčajných priestorových konceptov. Bol priebojnou osobnosťou s priebojným charakterom a aj jeho architektúra má charakter priebojnosti.
architekt Ivan Matušík, laureát Ceny Emila Belluša
Dodnes mám v pamäti šesťdesiate roky, keď nastal odmäk a boli prvé slobodné voľby aj vo Zväze architektov. Veľkou väčšinou hlasov zvíťazil Štefan Svetko, pretože bol nielen veľkým architektom na slovenské pomery, ale aj bojovníkom za vec. Nikdy sa nebál povedať, čo si myslel a čo jeho odborný stav vyžadoval v tej-ktorej chvíli. Túto svoju vlastnosť si zachoval takmer do poslednej chvíle, pretože tvorivo pracoval aj v posledných rokoch.
Štefan Svetko
19. júna 1926 sa narodil v Mojši pri Žiline
1952 absolvoval Vysokú školu architektúry a pozemného staviteľstva v Prahe
ešte pred skončením štúdií sa zamestnal v Stavoprojekte Bratislava, postupne sa stal vedúcim ateliéru
1962 – 1967 vedúci ateliéru Útvaru hlavného architekta Bratislavy
1964 získal Cenu Dušana Jurkoviča za sídlisko na Ulici Februárového víťazstva (dnes Račianska) v Bratislave
1967 – 1972 pôsobil ako vedúci ateliéru Združenia projektových ateliérov
1967 získal Cenu Dušana Jurkoviča za Smerný územný plán Bratislavy
1972 – 1992 bol vedúcim ateliéru v Štátnom projektovom a typizačnom ústave
1993 odišiel do dôchodku, pracoval ako autorizovaný architekt
1998 dostal Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo
2001 jeho budova Slovenského rozhlasu v Bratislave zvíťazila v ankete Stavba storočia v kategórii občianske stavby
2004 Cenu ministerstva výstavby a životného prostredia za projekt sociálnych bytov v Devínskej Novej Vsi
2006 bol nominovaný na cenu CE.ZA.AR. za bytové domy na Mikulášskej ulici v Bratislave
8. septembra 2009 zomrel
