Andrej a Martin Augustínovci: Maľovať sme začali v detskej izbe

Andrej a Martin Augustínovci sú synovia známej výtvarníčky Boženy Augustínovej. Aj oni sú maliari, hoci každý má celkom iný štýl.

05.02.2015 09:00
Martin, Andrej  Augustinovci Foto: ,
Andrej (vľavo) a Martin Augustínovci.
debata

Obrazy staršieho Andreja hýria farbami, diela mladšieho Martina sú nežné a zasnené a dobre pasujú k básňam Kamila Peteraja. Súrodenci na mamin odkaz nadviazali nielen vlastnou tvorbou, ale aj organizovaním medzinárodnej výstavy Textile Art of Today, na ktorej sa udeľuje Grand prix Boženy Augustínovej. Tento ročník bude inštalovaná v septembri na Bratislavskom hrade. Na obálke tohto čísla magazínu stoja synovia pred maminým artprotisom Sága rodu R. A. 1998.

Kreslili ste sa navzájom ako malí chlapci? Zachovali sa nejaké skice?

Martin: Navzájom sme sa nekreslili, ale modely sme potrebovali, takže rodinu sme určite kreslili.

Andrej: Ja som kreslil veľa rodinných príslušníkov. Keď som sa pripravoval na vysokú školu, potrebovali sme veľa obrázkov, a tak som kreslil hlavne babičky a deda. To boli vďačné modely, mali čas a trpezlivosť sedieť. S mamou to bolo horšie, tá čas nemala, ale tiež som si ju pár ráz nakreslil, otca dokonca často. Kreslil som príbuzných z rôznych vetiev rodiny a dnes sú tie skice dosť vzácne, lebo niektorí portrétovaní už nie sú medzi nami. Keď dám teraz portrét príbuzným, sú dojatí.

A prečo ste sa nekreslili aj vy navzájom?

Andrej: My sme sa vlastne míňali. Medzi nami je vekový rozdiel štyri a pol roka, keď som odchádzal zo strednej umeleckej školy, tak Martin tam prichádzal. Na vysokej škole sme sa tiež minuli. Chodili sme však na tie isté školy a do tých istých ateliérov, len brat mal šťastie, že prišla revolúcia a na škole sa celkom zmenili pomery.

Takže na rovnakej škole ste mali rôznych učiteľov? Koho ste uznávali?

Andrej: Áno, učitelia sa po revolúcii zmenili. Ateliér propagačnej grafiky a plagátu na pražskej UMPRUM viedol profesor Weidlich, žiaľ, pár mesiacov po tom, čo som na škole začal študovať, zomrel.

Martin: Po revolúcii boli nové výberové konania na profesorské pozície a na miesto vedúceho ateliéru nastúpil vtedy profesor Zdeněk Ziegler, veľká osobnosť a legenda svetového dizajnu. Bol napríklad zastúpený v kolekcii putovnej výstavy Výber sto najlepších plagátov sveta. Myslím, že tam bol ako jediný československý autor. Dal nám veľmi veľa, a to aj ľudsky. Želám mu zdravie!

Andrej: Predtým, keď som tam študoval, a ešte aj za Martina, malo štúdium iný charakter. Malo zvláštne čaro – plagáty sa robili totiž ručne. Dnes sa robí plagátov výrazne menej, plagáty stratili svoje spoločenské poslanie, nahradili ich bilbordy, rôzne iné pútače, ktoré s umením nemajú vôbec nič spoločné.

Martin: Stratil sa najmä fortieľ! My sme každé písmenko kreslili, ručne sme písali, vlastne sme plagát maľovali. Dnes je iná technológia, „rukodielnosť“ celkom zmizla.

Vráťme sa k detstvu. Mali ste spoločnú detskú izbu? Ako to tam vyzeralo? Dva stolíky, dvojo pasteliek?

Andrej: Mali sme bratskú detskú izbičku! Každý mal pod oknom svoj stolík. V tej izbe bol aj tlačiarenský lis, ktorý používala mama. Naši rodičia nepochádzali z Bratislavy – mama bola z Moravy, otec od Revúcej, spoznali sa v Bratislave. Keď sa vzali, dostali štandardný dvaapolizbový byt na Štrkovci a tam sme prežili celé detstvo. S nástupom do strednej školy sme sa presunuli do centra mesta. Ale kým sme boli malí, vzhľadom na rozmery bytu ani nebolo možné, aby sme nebývali v jednej izbe.

Mama tiež pracovala v tom byte? Viedla vás ku kresleniu a maľovaniu, alebo vás odrádzala?

Andrej: Mama tvorila v kuchyni, boli to ťažšie podmienky – ale išlo to.

Martin: Účelovo nás ku kresleniu neviedla, ale vyrastali sme v inšpirujúcom prostredí. Dennodenne sme boli v kontakte s výtvarným svetom a bolo nám prirodzené kresliť si.

Andrej: Chodili sme na výstavy, vernisáže, raz sme sa dostali dokonca aj na výlet do Španielska, čo bolo v tom čase veľmi výnimočné! Chodili sme po galériách, boli sme v Picassovom múzeu…

Martin: Neskôr sme boli aj v Louvri, čo bolo vtedy niečo fantastické! Dnes je to bežné, ale vtedy to bolo unikátne. Doteraz si pamätám, čo to pre mňa znamenalo. Aj všetky ostatné zážitky.

Andrej: Vyrastali sme jednoducho vo výtvarníckej komunite, chodili k nám mamini kolegovia výtvarníci a tí sú bezprostrední, uvoľnení, bohémski, bolo u nás veľa smiechu, zábavy… Skrátka, bolo to asi trocha iné ako v klasickej domácnosti.

Chodievali ste aj do Moravian, kde výtvarníci tvorili podobne ako spisovatelia v Budmericiach?

Andrej: Samozrejme, tam sme strávili veľa času, Vianoce, sviatky, prázdniny. Bol to zámoček pri Piešťanoch a patril umeleckej komúne. Bol tam aj veľký park, kde sme sa hrali.

Martin: Mama sa kamarátila s výtvarníčkou Blankou Votavovou a my s jej synmi – scénografom Alešom aj Tomášom. Park v Moravanoch bol krásny a my sme tam hrali, bojovali sme spolu, spúšťali sme polená, stavali hradby a podobne. Bolo to výborné.

Andrej Augustín: Tak trochu rozcítená Foto: Ivan Karlík
Andrej Augustín: Tak trochu rozcítená Andrej Augustín: Tak trochu rozcítená

Teraz máte medzi výtvarníkmi kamarátov? Ako žije dnes výtvarnícka komunita?

Andrej: Najčastejšie sa stretávame na vernisážach. Chodíme podporiť kolegov, ale je to aj spoločenská príležitosť. Už sa nechodí toľko po kaviarňach a do krčiem ako za študentských čias, radšej sa stretneme na vernisáži, porozprávame sa s kolegami. Ja chodievam hrať aj tenis, mám tenisovú partiu – maliar Marek Ormandík a Igor Piačka, reštaurátor Mário Flaugnatti, kunsthistorik Ľudo Petránsky. Časté sú aj sympóziá, pracovné stretnutia, kde výtvarníci spolu tvoria, ale aj debatujú a spoznávajú sa. Na medzinárodné sympóziá idem niekedy aj dva razy do roka. V kolektívnom prostredí sa mi dobre tvorí.

Kde ste boli vlani a kam sa chystáte tento rok?

Andrej: Boli sme spolu s Martinom na česko-slovenskom sympóziu v krásnom prostredí hôr a bolo to veľmi fajn. Pobudli sme týždeň v Tatranskej Lomnici, nádhera! V hoteli nám absolútne vyšli v ústrety, také luxusné sympózium som ešte nezažil! Majitelia toho hotela majú radi umenie a urobili pre umelcov neštandardnú vec.

Martin: Témou bola Marína! Predstavte si, že sme vonku v prírode tvorili na takúto krásnu tému! Turisti sa pri nás zastavovali, obzerali si, čo robíme, prihovárali sa. Bolo nás desať zo Slovenska a z Čiech.

Andrej: Rozmaznávali nás: Maľujeme si medzi stromami, prichádza čašník v bielych rukavičkách, má podnos a na ňom šampanské. S pohárikmi… Potom príde kávička, neskôr obed – všetko vonku, v záhrade. Neuveriteľné.

To nie je asi celkom bežné?

Andrej: No to nie. Raz som bol napríklad v Slovinsku, v mestečku Slovenské Konice. V horách bol kartuziánsky kláštor. Prišli sme tam s kolegom Romanom Baloghom na týždeň. Dorazili sme navečer, uvítali nás a previedli po areáli. Ukázali nám, kde budeme spať, a keď som to videl, mal som dosť! Malo sa spať spoločne na drevených pričniach. Bolo nás asi päťdesiat a bola tam jedna toaleta a jedna hadica na umývanie! Povedal som si, že si tu dáme víno, ráno sadnem do auta a idem domov.

Oľutovali ste, že ste odišli?

Andrej: Zostal som a aké fantastické sympózium to nakoniec bolo! Odrazu sme zistili, že tie veci, ktoré nám na začiatku chýbali, nie sú vôbec podstatné. A práve bez nich to bolo úžasné. Nebol tam napríklad telefónny signál, ale zato lesy boli plné húb. Jedna dievčina robila kuchárku, varila pre všetkých v jednom kotle. Miesto malo veľmi silné genius loci.

Zmení sa maliarovi po pohári šampanského paleta?

Andrej: Po jednom nie, ale pri normálnej práci nepijem. Víno si dám až po práci.

Martin: Ja nosím okuliare, po pohári by som už aj zle videl. Viem, nezapadá to do predstavy bohémskeho vnímania, ale ani ja pri práci nepijem.

Maľovali ste od detstva každý inak alebo ste sa navzájom inšpirovali?

Andrej: Hlavné bolo, že tam bola s nami mama. Tým, že sme sa stále tmolili okolo jej práce, jej maľovania a kreslenia, vnímali sme to a ovplyvňovalo nás to. Nemyslím si, že by sme sa my dvaja ovplyvňovali, išli sme si svojou cestou, ale mama bola tá, ktorá nás nevedomky inšpirovala. Možno nás aj k tomu viedla, ale tak som to nikdy nevnímal. Nikdy nepovedala: Tu máš ceruzky, choď kresliť, tu máš paletu, choď maľovať. Bolo to absolútne nenútené, muselo to byť teda v každom z nás trošku dané, lebo inak by sme na to asi nereagovali. Máme to asi v génoch, lebo mama pochádzala z Moravy a v jej rodine je aj profesor na umeleckej škole v Brne Jan Ambruz. Bratrancova dcéra Lenka Rochovanská je na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Pri našich deťoch sa to však asi trocha zastavilo, majú iné záujmy.

A aký je váš otec? Vraj aj on je kreatívny – vyšla mu kniha o káve a čaji.

Martin: Otec sa tejto téme venuje celý život. On je chemik potravinár a aj on má v sebe veľa kreativity ako celé jeho odvetvie. Cíti chute, vône, to je tiež veľmi príjemné. Aj on vie vykúzliť dobré a zvláštne veci. Sú to tiež umelci. Svojho času však otec aj skutočne maľoval…

Andrej: Nechal sa strhnúť rodinnou atmosférou. Už je na dôchodku, ale k maľovaniu sa nevrátil, nestalo sa to ani jeho koníčkom. Baví ho stále iba tá káva.

Martin: Rodinné prostredie bolo pre nás dôležité, rodičia nás podporovali v tom, čo robíme. Boli sme však aj v Prahe a pre rodičov asi nebolo jednoduché mať dve decká na štúdiách, ale zvládli sme to. Mama zostala verná maľovaniu a otec káve.

Martin Augustín, Kamil Peteraj: Skutočný smútok Foto: Ivan Karlík
Martin Augustín, Kamil Peteraj: Skutočný smútok Martin Augustín, Kamil Peteraj: Skutočný smútok

Ranná káva môže byť inšpirujúca…

Andrej: Pochutiny sú vôbec veľmi inšpirujúce – káva, likéry, čaje, to všetko je úžasné. Otec aj dobre varí a dobré jedlo inšpiruje aj k ďalším umeleckým aktivitám. Pretrváva názor, že umelec má byť hladný, má trpieť, lebo vtedy vraj najlepšie tvorí, ale ja si to nemyslím. Keď ma skrúca od hladu, tak nič neurobím.

Navzájom sa dopĺňate – viete sa vôbec aj pohádať?

Obaja: Nie.

Andrej: Rôznosť názorov je pre nás samozrejmá vec, vieme si veci rýchlo vydiskutovať a nájsť spoločnú reč. Na to, že sme spolu skoro denne, sa vadíme naozaj málo.

Čo všetko spolu robíte?

Martin: Spolu napríklad vystavujeme, máme spoločné výtvarné aktivity.

Budete mať aj tento rok spoločnú výstavu?

Andrej: Výstavu nie, ale projekt áno. Bude to štvrtý ročník najväčšej medzinárodnej európskej prehliadky textilného umenia s názvom Textile Art of Today. Začne sa v septembri v piatich historických sálach Bratislavského hra­du.

Túto akciu zasväcujete mame?

Andrej: Áno, my dvaja sme organizátori a presne s tým zámerom to vzniklo. Keď mama v roku 2005 zomrela, v Klube textilných výtvarníkov Arttex vznikla myšlienka vzdať jej poctu (bola jeho spoluzakladateľka). Vtedy sme si mysleli, že spravíme len výstavu, ale nabralo to rozmer veľkého medzinárodne rešpektovaného projektu – na minulom ročníku sa zúčastnilo 208 umelcov z celého sveta. Z nich porota vybrala 92 vystavujúcich. Bola tam profesionálna aj študentská sekcia, umelci zo štyroch kontinentov a tá výstava putovala po šiestich galériách v štyroch štátoch strednej Európy. Teraz bude v piatich sálach na Bratislavskom hrade, v nádherných priestoroch Tatranskej galérie v Poprade, potom v Bielsku-Bialej v Poľsku, v Györi v Maďarsku a projekt sa končí v Uherskom Hradišti v Slováckom múzeu. Ministri kultúry V4 už nad tým projektom prebrali záštitu. Pracujeme na tomto projekte dennodenne.

Vaša mama robila artprotis, Arttex – na týchto výstavách budú rôzne textilné techniky?

Andrej: Rôzne. Snažíme sa, aby to bolo inovatívne, súčasné, moderné, aby si ľudia, keď počujú slovo textil, nepredstavovali len závesné gobelíny, aby vedeli, že dnes je to už iné. Je to moderná disciplína.

Martin: Vo svete sa robia už úžasné veci! Napríklad Japonci. To je niekde inde, než to, čo sa deje tu! V Kanade mala napríklad textilná výtvarníčka Janet Echelman exponát a spôsob inštalácie, v ktorej využila nové technológie a aplikácie: Veľkú monumentálnu sieť natiahla nad celým námestím v exteriéri mesta. Ľudia večer prichádzajú pod tú sieť a na vlastný mobil si stiahnu aplikáciu, ktorou si potom na mobile kreslia prstíkom čokoľvek, a to sa v tom momente laserom prenáša na tú sieť, ktorá sa vo vetre hýbe, rôzne obrazce sa prelínajú, rôzne situácie sa miešajú, viac ľudí vysiela svoje nákresy… Táto výtvarníčka to inštaluje po celom svete, tam, kde sú schopní jej to zaplatiť, lebo je to drahé. Je to textil, ale na najvyššej úrovni – nie koberček alebo dečka, nie vyšívané veci, ale nové aplikácie. Nie sme však proti klasike, veď všetko vychádza z tradície.

Kto bude hodnotiť diela?

Andrej: Umelecká komisia bude vyberať a udeľovať ceny. Hlavná cena je pomenovaná podľa našej mamy Cena Boženy Augustínovej.

Nadväzujete najmä kontakty?

Andrej: Projekt pripravujeme od roku 2006 a pracujeme priebežne. Kontakty áno, ale najzložitejšie je zháňanie prostriedkov a veľa iných vecí. Ide nám o to, aby kvalita bola čo najvyššia. Boli sme v Paríži na osobnom stretnutí s hlavnou kurátorkou v parížskom Centre Pompidou pani Christine Van Assche. Chceli sme ju pozvať do poroty a dvere sú už pootvorené, možno sa to podarí. Takisto je pozvaná kurátorka Pamela Golbin, ktorá má v Louvri na starosti textil a dekoratívne umenie.

Na výstavách inštalujete aj niektorú maminu vec?

Andrej: Po minulé roky sme dávali na výstavu mamino dielo, ale pre tento ročník to ešte nie je rozhodnuté. Mama bude mať sólovú výstavu v Muzeu historycznom v poľskom meste Bielsko-Biała. Je tam prenádherné múzeum a je tam veľmi príjemne. Spája nás podobná história, spoločná pre celú strednú Európu. Spolupracujeme aj s Českým centrom, s Poľským inštitútom a Maďarským kultúrnym inštitútom. Tešíme sa, že prinášame do tohto prostredia – aj pre okolité krajiny – to najšpičkovejšie textilné umenie, čo vo svete existuje. Sú tam presahy k inštaláciám, k videu, k moderným technikám, sú tam aj modernejšie umelecké disciplíny, ale k nim môže byť zavesený kvalitný klasický gobelín a ladí to.

Andrej Augustín: Selfie jej veličenstva Foto: Ivan Karlík
Andrej Augustín: Selfie jej veličenstva Andrej Augustín: Selfie jej veličenstva

Baví zahraničných autorov vystavovať na Slovensku?

Martin: V minulom ročníku pricestovala delegácia asi dvadsiatich Japoncov. Medzi nimi bola aj víťazka ceny Grand Prix Nobuko Koizumi. Priletela z Tokia, mala cestu po Európe. Delegácia si na Viedeň vyhradila iba jeden deň, kým na Bratislavu tri.

Vysvetlili ten záujem?

Andrej: Oni to tak zlato povedali, vraj vnímajú strednú Európu, konkrétne Bratislavu, ako dynamické miesto, kde vývoj ide veľmi dopredu. Slováci to tak nevnímajú, ale Japoncom sa zdá, že tu to vrie pod pokrievkou. Že sa tu dejú veci…

Mama sa špecializovala na textilné techniky – robíte ich aj vy?

Andrej: Áno, bol som i členom v Klube textilných výtvarníkov Arttex. Vlani som mal päťdesiatku, pri tejto príležitosti som si vydal knihu a usporiadal výstavu, takže som si svoju doterajšiu prácu zosumarizoval. Vystavoval som v Dolnom Kubíne v Oravskej galérii. To bola najväčšia exhibícia, mal som tam 120 vecí. Nasledovala reinštalácia na Bratislavskom hrade a na pražskom Vyšehrade.

Môže dnes výtvarník žiť iba z toho, že sa venuje vlastnej tvorbe, alebo musí byť zamestnaný? Martin, vy ste pracovali v reklamnej agentúre?

Martin: Od skončenia školy robím v malej reklamnej agentúre. Vyštudoval som grafický dizajn, baví ma to a to som mohol uplatniť. Stále prechádzam z grafického dizajnu do voľného umenia a naopak. Teraz k tomu pribudol projekt Textile Art of Today, takže sa nenudím a môžem preskakovať z jednej veci do druhej

Máte tam tvorivú voľnosť?

Martin: Čím ďalej, tým je to horšie, poviem otvorene. Ale nesťažujem sa.

Vy ste pozitívni, netrápi vás teda pribúdajúca konkurencia, ale predsa – majú všetci výtvarníci čo robiť?

Andrej: Slovensko je veľmi malá krajina, každý rok tu končí umelecké školy asi sto výtvarníkov – vysoké školy sú v Bratislave, Banskej Bystrici, v Košiciach, pár študentov končí v Prahe alebo inde vo svete. Veľa výtvarníkov sa živí učením na výtvarných školách rôzneho typu. Ja som robil aj pri filme, v jednej americkej produkcii som maľoval filmové pozadia. Rád na to spomínam. Človek asi musí byť trošku rôznorodý, nebáť sa, ísť do všetkého.

Martin: Obaja robíme veľa výstav a tam majú ľudia možnosť dostať sa k našim obrázkom. To je dobrá cesta. Nemáme tie istoty z pravidelného mesačného príjmu, ale nemenili by sme a nesťažujeme sa.

… ale to má málokto!

Martin: Iste. My však máme stále nejaké plány. Ja budem mať najbližšie v Dome zahraničných Slovákov v Prahe výstavu s Kamilom Peterajom. Dávno som chcel v Prahe vystavovať, teraz sa to teda udeje a veľmi sa na to teším. Ja kreslím obrázky a Kamil do nich vpisuje svoje texty básní.

V tom vlastne pokračujete, vyšla kniha s vašimi ilustráciami s názvom Bosá v priesvitných šatách… Kto to vymyslel, vy či Peteraj?

Martin: Nápad vzniká pri debatách, kde sa ťažko zisťuje, kto to prvý vyslovil. Kamil hovorí, že som zbytočne skromný človek – ale to sa zas mýli. Táto výstava bude koncom apríla v Prahe v Dome zahraničných Slovákov, čo je nová budova, krásny priestor. A ešte chystám jednu akciu, ale tú nechcem zakríknuť.

Kamil Peteraj hovorí, že sa mu na obrazy z japonského papiera písalo ťažko ako na záclonu…

Martin: Papier je perforovaný, sú v ňom oká ako na záclone, je priehľadný a písať sa naň dá len zhora dole. Nie je to jednoduché, robí to ceruzkou a pastelom. Spolupracujeme spolu od roku 2008, dovedna nás dalo vydavateľstvo Ikar knižkami Toto je moja reč, Bosá v priesvitných šatách. Kamilovi tam naposledy vyšla knižka Milujme sa s láskou, tú mu však ilustroval a graficky upravil český výtvarník Luboš Šedivý, náš bývalý spolužiak z vysokej školy v Prahe.

Vraciate sa radi do Prahy?

Andrej: Ja som tam žil s manželkou a s deťmi asi sedem rokov, mali sme galériu Enyky benyky. Potom však prišlo volanie po domove. Tri roky po návrate do Bratislavy som bol s mamou často, pracovali sme v jednom ateliéri. Človek si až spätne uvedomuje určité osudové veci.

Martin Augustín: Osudová Foto: Ivan Karlík
Martin Augustín: Osudová Martin Augustín: Osudová

Čo vám mama dala mama okrem výtvarných rád či inšpirácií?

Andrej: Ľudskosť. Ľudia na ňu spomínajú veľmi pozitívne ako na slnečného človeka. Mama bola milá, srdečná a obetavá. Bola mimoriadne pracovitá a rada sa smiala.

Vyjadrovala sa k vašim veciam? Kritizovala, že toto je dobré, toto nie?

Andrej: Nie. Ona nás dokonca ani nepripravovala na vysoké školy. Vždy poverila nejakého kolegu, ku ktorému sme cítili rešpekt. Pripravovali nás Milan Veselý a Paľo Bley. U mamy človek mohol povedať, že sa mu nechce, ale títo boli prísni – za pár dní sme museli mať päťdesiat skíc.

Martin: Ja som o inej profesii ani neuvažoval. Išiel som na ŠUP-ku, to bola šťastná voľba, bol to underground v tej dobe. Cítil som sa ako ryba vo vode.

Martin, vy ste dostali cenu v Teheráne – za ilustrácie knižky Mačací kráľ. Boli ste v Iráne?

Martin: Nie. Dušan Roll mi odtiaľ ten diplom doniesol. Ja som študoval ešte v tom čase vo Švajčiarsku na škole, odtiaľ som posielal súťažnú prácu do Teheránu.

Čo ste zistili? Majú ľudia aj vo vzdialených krajinách rovnaký výtvarný vkus?

Andrej: Každá krajina má svoje vnímanie, aj na Bienále ilustrácií Bratislava to vidno. Špecifiká sú vidieť – napríklad Japonci pracujú úplne inak.

Sme pre nich my exotickí?

Martin: Vlani sa na našu textilnú výstavu prihlásila autorka z Indonézie, profesorka, ktorá vyučuje textil na vysokej výtvarnej škole. Našla si na internete slovenský ľudový kroj a na túto tému urobila svoju variáciu, ktorú sme vybrali a vystavili. Globalizácia sveta prináša aj takéto milé veci. Človek z Ázie môže spracovať niečo o Slovensku zo svojho pohľadu.

Chodievate na vašu chalupu na myjavských kopaniciach?

Martin: Chodí tam už tretia generácia. Napríklad Andrejova dcéra Nikolka, ktorá študuje filmovú produkciu v Zlíne, tam už chodí so svojou školskou partiou. Mama pochádzala z Moravy, hľadala miesto, ktoré by bolo blízke českej aj slovenskej vetve rodiny. Našla ho na kopaniciach, tam sa rodina stretávala. Teraz sa o to staráme my, ako stíhame. Je to úžasné miesto, polosamota, končí sa tam cesta lesom. Svet sa však zmenšuje, dnes sú všelijaké príležitosti na cestovanie. Andrej sa nedávno vrátil z Hongkongu, ale na chalupe sa vždy stále veľmi radi stretávame.

Andrej Augustín

Narodil sa 16. apríla 1964 v Bratislave. V rokoch 1979–1983 študoval grafický odbor na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, potom pokračoval na pražskej UMPRUM v oddelení propagačnej grafiky a plagátu. V súčasnosti sa venuje maľbe, pastelu, grafike, ilustrovaniu kníh, tvorbe textilných tapisérií a maľbe na keramiku a sklo. Za svoju tvorbu získal v roku 1991 v Japonsku Cenu ministerstva telekomunikácií a pôšt a o rok neskôr Cenu bienále na Medzinárodnej výstave voľnej grafiky v Havířove. Počas dlhšieho tvorivého pobytu v Prahe (1994 – 2001) bol spolumajiteľom umeleckej galérie Enyky-Benyky. Žije a tvorí v Bratislave, momentálne v má v kežmarskej Galérii u anjela až do 12. marca výstavu Anjelsky nežná.

Martin Augustín

Narodil sa 25. novembra 1968 v Bratislave. Venuje sa maľbe, grafike, kresbe a knižnej ilustrácii. V roku 1995 absolvoval Vysokú školu umelecko-priemyslovú v Prahe. V priebehu štúdia absolvoval stáž na Vysokej škole tvarovania vo švajčiarskom Luzerne a v roku 1995 získal prvé veľké medzinárodné uznanie – špeciálnu cenu na Bienále ilustrácií v Teheráne za ilustrácie ku knihe Pavla Šruta Mačací kráľ. Jeho diela vlastní aj somálska modelka a autorka knihy Púštny kvet Waris Dirie, kanadská spisovateľka Joy Fieldingová, generálny riaditeľ Tour de France Christian Prudhomme. V roku 2014 prevzal sklenenú plastiku, ktorú vytvoril Martin Augustín, od vydavateľstva Ikar bestsellerový autor Dan Brown. Martin Augustín spolupracuje aj s básnikom a textárom Kamilom Peterajom. Za ilustrácie a grafickú úpravu knihy básní Kamila Peteraja s názvom Toto je moja reč získal v roku 2009 Cenu Ministerstva kultúry SR v súťaži Najkrajšia kniha Slovenska. V roku 2012 vyšla ďalšia ich spoločná kniha Obrazy, texty, sentencie a v roku 2013 vyšla ich spoločná kniha básní, Bosá v priesvitných šatách. V bratislavskej Rivers Gallery vystavoval s Andrejom Augustínom a s legendárnym maliarom Pablom Picassom. S manželkou Danielou žije a tvorí v ateliéri v Bratislave.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #maliari #bratia Augustínovci