Kresby, poviete si, to sú najjednoduchšie obrázky, ktoré bez problémov pochopí aj dieťa. Ako je potom možné, že Čorejovej celkom zreteľné obrazy vás začnú pri poctivom skúmaní zneisťovať a po chvíli zistíte, že ničomu nerozumiete? Čo s tým – vo svete súčasného výtvarného umenia, kde kritériá hodnotenia umenia sú rozostrené rovnako ako úsudky kunsthistorikov, sa divák pohybuje niekde medzi neistotou a slobodou konečnej interpretácie diel. Čo robiť, aby sa neistota nezmenila na rezignáciu a aby sloboda vnímania umenia bola radostnou?
Niekedy je dobré vrátiť sa na začiatok. Ak nepestujete vlastnú neomylnosť a ste zvedaví na to, čo chce dielom povedať autorka, choďte smelo do toho – nájdite si Máriu Čorejovú, alebo akéhokoľvek iného autora, napríklad na sociálnej sieti (kde si ľudia tykajú) a začnite sa ich pýtať. Vlezte im pod kožu. Možno na chvíľu zneistíte vy ich.
Chcem sa dostať k podstate tvojich diel, ale skrývaš ju do mnohých vrstiev. Šifruješ ju do takých uhlov, že človek dovidí tak akurát do seba.
To znie ako pocta… Páči sa mi, ak každý vidí moju tvorbu inak, ak je v nej pre každého niečo iné dôležité.
Foto: archív Márie Čorejovej
Čo vidí autorka, keď sa pozerá na svoje diela? Vidí ich vôbec?
Niekedy ani nie. Niekedy vidím to, čo som videla pred tým, čo kresbe predchádzalo. Namiesto samotného diela vidím predlohu.
A povedala by si niekomu inému, čo bolo v tej predlohe?
Povedať by som to mohla, ale neviem, či by to pochopil. Možno by to bolo príliš zjednodušujúce. A niekedy tou predlohou bola úplná banalita.
No tá banalita v tebe vyvolala zrejme niečo podstatné, keď si si dala tú námahu kresliť.
To máš pravdu. Ale napríklad kresba zasneženého kostola s názvom Milióny príbehov vznikala čisto ako báseň. Skladala som dokopy rôzne významy a vyšlo z toho toto dielo. Na to, že si len tak skladala významy, tak si zasiahla dosť citlivú tému cirkvi a viery. Urobila som to vedome. Chcela som niečo spraviť práve k tejto téme.
A čo témy, o ktorých nevieš, či by ich niekto pochopil? Tie sú nevedomé?
Máš na mysli predlohy… Skutočne nie je nutné hovoriť, čo bolo predlohou toho, čo divák vidí.
Ako inak mám pochopiť to, čo vidím, keď vidím niečo iné, ako čo mala autorka na mysli?
Poznáš Escherove kresby? Tam nikdy nie si na konci, ani na začiatku. Táto otázka, čo si položila, je vyslovene escherovská a znie veľmi zaujímavo. Odpoveď je však ťažká. V podstate sa mi zdá, že neexistuje odpoveď, lebo odpoveďou prídeme na začiatok otázky. Alebo ja ju momentálne nepoznám.
Foto: archív Márie Čorejovej
Každému je všetko jasné
Pravda je, že dielom niečo naznačím s tým, že nechám na divákovi, nech tam vidí to, čo vidí. Ale zároveň chcem, aby to chápal. No neprekáža mi, ak chápe niečo iné.
Čiže existujú aj paralelné pohľady, autorky a recipienta, ktoré sa nikdy nepretnú?
Možno ani nie je cieľom, aby sa preťali. A keď sa pretnú, prídu znova k tej otázke, čo si mi položila.
To by bolo večné nepochopenie. Nie je to márnosť?
Je aj nie je. Skôr nie je. Nie je.
Vydýchneš si, že nikto ti do hlavy úplne nevidí, keď už ideš s tou kožou na trh?
Nie, nevydýchnem. Ja chcem, aby to divák chápal, aj keď nemusí tak, ako to chápem ja.
Ale ak ťa má niekto pochopiť, znamená to, že sa musíte zhodnúť, či nie?
Tak ty s tým neprestaneš! Nie, nemusíme. Myslím si, že to treba skôr vnímať ako metaforu – tú tiež môže vnímať každý inak. Aj keď nám v škole vysvetľovali básnický zámer a my sme interpretovali básne, stále som mala pocit – čo ak to básnik myslel úplne inak?
To je práve ono! Ak pochopíš metaforu nejakého básnika alebo umelca inak, ako ju zamýšľal, oberieš sa o ten pôžitok, ktorý pri tom mal, keď ju vymyslel!
Niečo na tom je. Respektíve až toľko, že rozmýšľam, či nemáš úplnú pravdu. Vieš čo, je to také zložité, že ja sa tým niekedy idem utrápiť.
Čím?
Niekedy mám hrozný pocit z toho, že načo hovorím to, čo hovorím. Veď to každý predsa vie! Veď každému je všetko jasné!
Ak by si kreslila farebnými tušmi, akej farby by boli všadeprítomné priesaky v tvojich kresbách?
S farbou už dlhší čas nepracujem, ani v nej nemyslím a nezdá sa mi ani dôležitá v tom, čo hovorím. Základom mojich kresieb je idea, bez farby a vône, preto na toto asi neviem odpovedať. Ak by moje diela divák chcel vidieť vo farbe, má možnosť a priestor vo svojej fantázii, nechávam mu túto možnosť otvorenú. Je to možno taká moja hra na to, ako to kto vidí. Niekto tam môže vidieť červenú krv, niekto priehľadnú hmotu… Ale v mojom výtvarnom svete farba momentálne nemá miesto.
Foto: archív Márie Čorejovej
Márnosť, sny a spoločnosť
Niekedy ma na výstavách prepadne pocit márnosti, keď sa pozerám na diela a neviem, čo je za nimi. Je tam nič, ale nič predsa nevidím. To je podľa mňa márnosť. Možno niekto iný tam niečo vidí, ale ja nie. Chýba mi tam tá rovina, ktorá je vnútorne príbuzná všetkým, archetyp. Chýba mi tam to, čo umenie robí umením, nemôžem si pomôcť.
V ktorej rovine sa nachádza niečo „viac“?
Videla si film Počiatok? Ten film bol v niečom presne o tom, čo je to „viac“. Vrstvy podvedomia, ktoré idú ďalej a ďalej… Poznáš to, keď sa ti sníva o niečom obyčajnom, o čom vieš, že je niečo úplne iné? Že odpadkový kôš vlastne nie je odpadkovým košom. Jung robil výklad snov, ale mne nejde ani tak o konkrétne sny, ako o prežívanie toho, čo sú sny v skutočnosti. A navyše – to všetko, čo som spomínala, musí byť ešte zasadené v spoločenskom kontexte, inak to pre mňa nie je umením.
To všetko sa dá?
Neviem a trápi ma to.
Ako vnímaš spoločenský kontext?
Ak umenie nerieši situáciu, v ktorej žijeme, tak ma nebaví.
V jednom z cyklov kresieb si sa pustila do spomínanej kritiky katolíckej cirkvi, na čo máš ako daňová poplatníčka, prispievajúca tejto inštitúcii, plné právo. Čo konkrétne im vyčítaš?
Pretože mojím vyjadrovacím jazykom je výtvarné umenie, všetky „výčitky“ a konštatovania sa snažím pretlmočiť do jazyka, ktorý nebude priveľmi konkrétny a popisný, ale zároveň bude dostatočne jasný a čitateľný. Je neuveriteľné, čo sa za posledný rok od známeho Pastierskeho listu o „kultúre smrti“ až do nedávneho referenda s našou spoločnosťou udialo. Tá nenávisť, prameniaca z veľkej časti z nevedomosti a viditeľnej neochoty bližšie spoznať objekt nenávisti, za ktorým sú konkrétni ľudia, je tu pravdepodobne zasiata na veľmi dlho. Myslím, že za ňu z veľkej časti môže inštitúcia, ktorá má obrovskú moc a ktorá je manipulatívna a dogmatická vo svojich postojoch a formulovaní pravdy. Moja kritika smeruje nie k viere ako takej, ale k cirkvi ako inštitúcii. Výtvarným jazykom zakódovaným v metaforách pomenúvam to blížiace sa tiché zlo, rozliezajúcu sa nenávisť a strach, ktorými naša spoločnosť momentálne, bohužiaľ, žije.
====== Nedávno ti do tvojej výstavy v River Gallery umiestnili fotografie ruských vojakov v konflikte na Ukrajine. To je situácia! Ako si sa s ňou vyrovnala? ======
Stalo sa to za zvláštnych okolností. Najväčší problém nebol v tom, o aké fotografie išlo, ale v tom, že som na to nebola vopred upozornená a nikto sa ma nespýtal, či súhlasím. Nakoniec, po diskusii s vedením galérie a pri ústretovom prístupe kurátorov, som výstavu predčasne ukončila. Nešlo o to, že sa vôbec nestotožňujem s vyhranenosťou tých fotografií, ale naozaj o neštandardný postup, ktorý je v rámci profesionálneho vzťahu galerista – umelec neprijateľný.
Pobyt pred čistým papierom
Hranice, bariéry, prekážky a ďalšie veselé veci, Kde končia vaše argumenty, začína moja sloboda, Vaše pravdy sú ako moje nálady, Keby som tak vedela, aký môj život bude. Názvy tvojich diel by vystačili aj na samostatné literárne miniútvary. Nie sú k nim tie obrázky navyše?
Názvy sú neoddeliteľnou súčasťou mojich diel. Bez nich sú nekompletné, nedopovedané a nedokončené. Preto mám vždy také výrazné popisky.
Tvoja nová publikácia, ktorá mapuje práce z posledných štyroch rokov, sa volá krátko a jednoznačne – Kresby… a obsahy.
Lebo je to nielen kresba, ale aj obsah. K tomu je dôležité dodať, prečo robím kresby. Je to ten najzákladnejší výtvarný jazyk, spoločný všetkým maliarom. Je to miesto, kde vznikne idea. Všetko ostatné je pre mňa nadstavba. Mnohí umelci skicujú a potom to urobia v inom médiu. A tam to je, v tej skici. Tam je ten obsah, tá najčistejšia myšlienka.
V čom je najväčšia sila minimalizmu v tvojich kresbách?
Zvolila som si úsporný jazyk vyjadrovania napriek tomu, že v umení mám veľmi rada istú opulentnosť, pátos. Možno je to moja číra závisť, že ja to tak zrejme nedokážem. Tak som si vybrala jazyk presne opačný, ktorý mi je vlastný a plne ma uspokojuje. Zdá sa mi, že všetko sa dá povedať jednou vetou. Že viem, prepytujem, všetku pravdu sveta zhrnúť do jednej myšlienky, ak chcem. Svet je taký prepchatý vizuálnym a iným smogom, že pociťujem až neuveriteľný pokoj, keď sa mi podarí jednou líniou dosiahnuť jednotu s okolitým svetom a niečo sformulovať. Kreslenie je pre mňa asi to, čo pre iných meditácia. Ja sama meditovať neviem, ale tie stavy, ktoré sa dajú meditáciou dosiahnuť, si nahrádzam pobytom pred čistým papierom. Poruším ho iba jednoduchou čiarou, obsahujúcou myšlienku, ktorú dlho predtým nosím v hlave.
Foto: archív Márie Čorejovej
Banálne otázky
Jedna banálna otázka – lietajúci balón v tvojich dielach. Čo pre teba znamená?
No a to je ťažká otázka. Konkrétne na to neviem vôbec odpovedať. Je toľko odpovedí, že neviem, ktorú by som mala použiť.
** To som si myslela! Že tento malý banálny prvok vôbec nie je banálny. Tak čo to je?**
Balón je ten Počiatok. Istý archetyp, ktorý keď vidíš, tak máš pocit, že to je niečo, čo si videla v snoch. Videla si to, keď si sa nepozerala. Niečo malé, niekde v tvojej mysli, čo je tam prítomné, vieš o jeho prítomnosti.
A čo ti symbolizuje?
Niečo unikajúce a nedostihnuteľné. Ale zároveň aj niečo zraniteľné – len ho prepichneš a už letí k zemi. Je pre mňa metaforou pre viac vecí. Spoločnosť, ako ju poznáme, je strašne vratká, medziľudské vzťahy sú vratké. V diele Okamih pravdy je kresba balóna uväzneného v katedrále a v oltári – a to je presne pre mňa to obmedzenie.
Obmedzenie čoho a čím?
Že ten rozlet vie tak rýchlo stroskotať ako balón, čo vie vzlietnuť iba do výšky katedrály.
** Nemáš obavy, pri náraste záujmu o maľbu na slovenskej scéne, že o kresby nebude taký záujem?**
Nemám. Kresba tu bola a vždy bude. Oblasti momentálneho záujmu rotujú, raz je „in“ to, raz to. Je to prirodzený jav. Ak by som sa ním mala zaoberať, tak mám problém vôbec niečo vytvoriť. Ja sama som si počas štúdia vyskúšala viaceré médiá, čiže môžem povedať, že túto rozmanitosť v tvorbe poznám. Je potrebné žiť v prítomnosti a hovoriť a myslieť aktuálnym jazykom, ale nemyslím si, že momentálna preferencia by mala nejako zásadne ovplyvňovať tvorbu či vyvolávať obavy.
Mária Čorejová (1975)
maliarka, grafická dizajnérka a kultúrna organizátorka
Absolvovala štúdium maľby u prof. Daniela Fischera na VŠVU v Bratislave a na viacerých študijných a rezidenčných pobytoch v USA, Bruseli, vo Viedni a v Prahe.
V roku 2010 bola finalistkou medzinárodnej súťaže Strabag Artaward International.
Individuálne a kolektívne vystavuje na Slovensku a v zahraničí (napr. Londýn, Viedeň, Sheffield, Chicago, Praha, Varšava, Porto, Benátky, Zlín, Plzeň).
Je spoluzakladateľkou a bývalou členkou kolektívov Burundi a 13 kubikov (www.13m3.sk).
Popri voľnej umeleckej činnosti sa venuje grafickému dizajnu, je autorkou vizuálnej podoby množstva publikácií (napr. katalóg k výstave Krv, SNG), kníh a časopisov (Vertigo).
Vytvorila vizuálnu identitu Platformy dobrovoľníckych centier a organizácií na Slovensku a venuje sa aj knižnej ilustrácii (napr. J. Buzássy: Pláň, T. S. Eliot: Šibalova príručka šikovných mačiek).
Pripravuje výstavu pre bratislavskú galériu Čin Čin (apríl) a výstavu v galérii Schemnitz v Banskej Štiavnici (máj).
