Tajomné, neprebádané kúty Zeme. Kedysi dávno si na tieto miesta trúfli pustiť iba ľudskú fantáziu. Rešpektovaný český filmový režisér, scenárista, animátor, bábkar, výtvarník, spisovateľ, zberateľ a muž hojnosti umeleckých profesií Jan Švankmajer má kontakt s takýmito svetmi ustavične. Nazrieť do nich možno v galérii Danubiana v Čunove. Do 28. júna tam potrvá výstava bezmála päťdesiatich Švankmajerových diel zo zbierky Ivana Melicherčíka.
Podstatnú časť expozície tvoria objekty neexistujúcich tvorov v sklenených vitrínach. Pripomínajú prírodopisný kabinet. Zvery, beštie, príšery, draky… Bizarná živočíšna ríša. Švankmajer ich volá do nášho sveta ako stredoveký mág – pokorne ich skladá z fragmentov mŕtvych zvierat a vecí. Ako prejav najhlbšej úcty k prírode. Mušle, ulity, koraly, panciere, kosti, rohy, parohy, pazúry, klepetá, uši, paprčky, perie, vajcia, ale aj celé vypreparované hlavy a chvosty rýb či obojživelníkov trpezlivo vyhľadáva po celej zemeguli. Čoho sa potom doma dotkne, to v jeho rukách znova ožíva. A divák? Tam, kde dospelí zavše krútia nosom a niektorým aj kde-tu zatancujú po tele zimomriavky, deti ako začarované iba mlčky vypliešťajú oči alebo híkajú nadšením. Objavili nový svet. Terra incognita. Terra Nova.
Určite je to aj samotným spôsobom tvorby vraj posledného surrealistu sveta. Zo Švankmajerových diel vyžaruje bezhraničná pocta ľudskej fantázii. Sú oslavou jej nekonečnosti. Známy je jeho výrok: „Imaginácia je najväčší dar, aký ľudstvo dostalo.“
„Moja tvorba je hra,“ dodáva skromne umelec. „Preto mám radosť, že na vernisáž prišlo aj toľko detí. Deťom sa to páči. Veď, povedzme si pravdu, z mojej strany je to troška infantilnosť.“
Švankmajer ako večné dieťa opakovane a tvrdohlavo testuje hranice možného. Ustavične skúša a pokúša. Nenápadný výzorom, úsporný v hovorenom slove, ale vždy nákazlivo inšpiratívny, priam eruptívne prekypujúci šibalskou predstavivosťou. Tam, kde iní vidia prázdnu ulitu, on vidí oko, nos, líce, lakeť, koniec ucha či chvosta… Zároveň však provokuje a dráždi. Zahráva sa s emóciami. Kombinuje skutočnosť a predstavu. Čím realistickejší detail, tým silnejší účinok má mystifikácia.
Ivana Melicherčíka zblížila s Janom Švankmajerom láska k africkému kmeňovému umeniu. Od zbierania jeho trojrozmerných surrealistických beštií ho však kamaráti odrádzali. „Je to filmár, nie výtvarník,“ argumentovali. Lenže známy zberateľ sa zaťal a za niekoľko rokov dal dohromady unikátnu sériu Švankmajerových objektov. „Podľa mňa Švankmajer patrí medzi najosobitejšie postavy súčasného svetového výtvarného umenia,“ vysvetľuje prosto. Čas mu dal za pravdu. Český umelec medzitým stihol vystavovať v galériách od New Yorku, cez Madrid, Moskvu až po Tokio.
O Švankmajerových šokujúcich prototypoch neexistujúcich zoologických druhov si Melicherčík myslí, že ich azda možno považovať i za umelcovu odpoveď na plienenie prírody človekom. Veď ich autor raz napísal: „Ak ekologická katastrofa, ktorú práve prežívame, necháva ročne vyhynúť desiatky živočíšnych druhov, potom neostáva nič iné, ako to, aby ich imaginácia nahradila inými.“ Uznávaný zberateľ hovorí, že Švankmajerovým dielam je ťažké rozumieť, ale to ani netreba, stačí ich obdivovať.
Hic sunt dracones in Danubiana. Terra magnificorum. Oportet videre. Draky sú v Danubiane. Krajina fantázie. Treba vidieť.
