Sladké témy nechám dekoratérom obývačiek

Temné tóny a znepokojujúce výjavy jeho dekadentných obrazov patria k jedným zo svetlých príkladov toho, že slovenské výtvarné umenie dokáže osloviť aj za hranicami a dosahuje ohlas v medzinárodnom kontexte.

16.04.2015 14:00
maliar, Martin Gerboc Foto: ,
Tvorbu Martina Gerboca možno od 27. apríla vidieť v Galérii Francúzsleho inštitútu.
debata

Martin Gerboc svojou tvorbou na seba upozornil už začiatkom 90. rokov a jeho diela ste mohli vidieť na mnohých výstavách doma a v zahraničí vedľa takých mien ako H. R. Giger, Jeff Koons, Damien Hirst či bratia Chapmanovci. Momentálne možno jeho tvorbu vidieť do 27. apríla v Galérii Francúzskeho inštitútu, kde vystavuje s maliarom Youcefom Korichim a od budúceho týždňa aj na výstave Ornament masy v Nitrianskej galérii. Koncom roka bude spoločne s českým výtvarníkom Josefom Bolfom vystavovať v Galérii mesta Bratislavy.

Tvorbu Martina Gerboca možno od 27. apríla... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
32 greboc 3x Tvorbu Martina Gerboca možno od 27. apríla vidieť v Galérii Francúzsleho inštitútu.

Čo považujete za najhoršie umenie?

Je celkom ťažké odpovedať na túto otázku. Veľa „umenia“ sa u nás preceňuje. Rovnako ako v iných oblastiach, kde na post superstar dosadzujeme televízne moderátorky s peknými tváričkami namiesto skutočných spevákov, ktorí účinkujú v La Scale alebo v Metropolitnej opere, tak aj v umení je situácia skôr o osobných sympatiách alebo animozitách, ako o charaktere práce. Za najhoršie považujem to, že demokracia a pluralizmus u nás vytvárajú akúsi novú normalizáciu. Obávam sa, že je to jedno zo slovenských špecifík. Pod zástavou demokracie a pluralizmu sa predsa každý iný názor odmieta pohodlnejšie.

Výtvarné umenie je vďaka svojej vizuálnej priamočiarosti vo výhode oproti ostatným formám umenia. Ako sa môžu brániť?

Už dlho žijeme na vzdúvajúcej sa vlne tisícok všelijakých vizualít, neraz protirečivých, a len málo ľudí ma schopnosť očistnej selekcie. Teoretik Pierre Restany mi raz povedal, že táto skutočnosť zapríčiňuje nebezpečnú narkotizáciu zmyslov. To je presné. Vizualita dokáže na city a emócie útočiť najpriamočiarejšie. Ak sú iné formy umenia dostatočne presvedčivé, nemusia sa brániť. Stačí im využívať a napĺňať svoje scenáre. Alebo čakať, až sa v zjednocujúcom záchveve nejakého unikátneho "gesamtkunstwerku“ zlúčia všetky formy umenia kvôli dokonalejšiemu ataku na city diváka. Bez potreby triediť alebo opisovať ich jednotlivé formy. Samému mi na dákom purizme nezáleží. Skôr sa usilujem nájsť trhlinu v samotnej narácii, ktorej ekvivalentom by bola v hmotnej podobe špina, niečo nečisté, dokonca mimovýtvarné, niečo, čo by sa už na území maľby nedalo opísať pojmami umenia.

Literatúra a filozofia sú priamo prítomné vo vašich obrazoch. Okrem výtvarnej tvorby sa venujete aj literatúre, vaše úvahy vyšli v knihách esejí, externe ste učili maľbu a filozofiu aj na Vysokej škole múzických umení. Čo majú všetky tieto aktivity a disciplíny okrem Martina Gerboca spoločné?

Asi potrebu pretvoriť malátnosť alebo priveľkú uniformitu prostredia. Alebo obhájiť paralelnú existenciu iného názoru. Všetko to však spája bizarné presvedčenie, že tu stále zostáva množstvo ľudí, s ktorými sa oplatí komunikovať.

Vo svojich dielach odkazujete, polemizujete a komunikujete s viacerými súčasnými umelcami aj klasickými majstrami (Goya, Balthus, Munch…). Vystavovali ste spolu s mnohými svetovými umelcami. S ktorými zo svojich vzorov či kolegov si rozumiete najviac po ľudskej a umeleckej stránke?

Mal som možnosť zoznámiť sa a stráviť nejaký čas rozhovorom napríklad s Joel-Petrom Witkinom alebo Jakom a Dinosom Chapmanovcami. Pri týchto osobných skúsenostiach bolo príjemné uvedomiť si, že čím väčšími hviezdami sú, tým sú priateľskejší a komunikatívnejší. Zo slovenskej a českej scény nechcem robiť konkrétny zoznam. Mám niekoľko blízkych priateľov, ktorých tvorbu navyše rešpektujem a považujem za výbornú. Sadli sme si spolu, sme naladení na spoločnú vlnu, vystavujeme spolu už dlhšie. Bez sentimentu, sú mi blízki a mám ich rád. Som však veľmi selektívny, myslím si, že nie je čas zapodievať sa maľbami, teda naráciami, ktoré nás nezaujímajú. V tomto smere je absolútna selekcia dokonca očistná. To však neznamená, že netreba akceptovať a spracovať aj iný názor. Ako maliar si takúto selekciu dovoliť môžem. Ak selektuje niekto, od koho sa očakáva objektívny a vyčerpávajúci popis prostredia, je to skôr tragické.

Vaše umenie jasne inklinuje k temnejším farbám i výpovediam, ktoré narážajú na háklivé historické a politické témy. Prečo nie ružové poníky, ale dekadentné kankánové tanečnice? Prečo nie sladké reklamné slogany na limonádu, ale sarkazmus a citácie iných autorov?

Sladké témy nech spracúvajú dekoratéri obývačiek, takých maliarov je aj u nás dosť. Mne, možno práve preto, že akúkoľvek ideologicky odôvodnenú šťastnú prítomnosť či budúcnosť považujem za blud a ilúziu, sú takéto témy vzdialené. Od obrazu očakávam silnú naráciu, ktorú nie je možné maskovať vatou nejakej neuspokojujúcej formy. Rád pracujem s pojmom istého totalitného obrazu – priestoru, a občasné interpretácie iných autorov, napr. Goyu alebo iných, dosadzujú príbeh v tomto kontexte do nových scenárov. Kunsthistória na to vymyslela pojem apropriácie. Je mi jasné, že prijatie mojich tém si žiada špecifické publikum, ktoré je schopné syntetizovať rôzne epiky, odkazy, správy a tak ďalej. Čo nie je dovolené každému, to je jasné. Takmer by som povedal chvalabohu, keďže tvoriť pre každého asi predsa len nie je zmysel. Vrátim sa k slovenskému prostrediu a vzťahom v oblasti umenia všeobecne: v mojej hlave sú pre ich opis bližšie skôr termíny skepsy a dezilúzie. Zobrazovať bezpohlavných svätcov a macdonaldovskú realitu nepovažujem za zaujímavé.

Po monografii s vašou tvorbou z roku 2013 s názvom Une Saison En Enfer (Sezóna v pekle) vyšla minulý rok kniha Martin Gerboc aneb šílený portrét umělce svého věku. Obe publikácie boli vydané v susednom Česku. Prečo?

Vydať monografiu mi po výstave Decadence Now! v pražskom Rudolfíne ponúklo pražské vydavateľstvo Arbor vitae. Kniha vtedy vyšla v edícií po monografiách Joel-Petra Witkina a Davida LaChapella, odmietnuť takú ponuku by bol hriech. O maľbách v nej písali Otto M. Urban a Petr Vaňous, a o niekoľkých knihách esejí, ktoré mi v minulosti vyšli, pán Miroslav Marcelli. Spracúvala sa viac ako dva roky, medzitým prebehla druhá výstava v Rudolfíne – Motýlí efekt, a ďalšie dôležité výstavy, väčšinou v Česku a v zahraničí, vznikli nové obrazy, ktoré sme do knihy chceli zahrnúť. Koncepciu ďalšej knihy Šílený portrét… vytvoril Otto M. Urban. Asi dvadsať maliarov, sochárov, spisovateľov a hudobníkov v nej nejakým spôsobom interpretuje alebo reaguje na moje obrazy. Vydanie oboch kníh v Prahe bolo asi reakciou na moje tamojšie výstavy a na moje pôsobenie v Česku, kde sa vďaka mojim aktivitám cítim byť súčasťou aj tamojšej scény.

A čo súčasná slovenská scéna? Necítite sa byť vďaka svojmu znepokojujúcemu a kontroverznému dielu tak trochu osamotený či dokonca izolovaný medzi svojimi súčasníkmi?

V mnohom sme izolovaní. Asi najizolovanejší sme vo svojej nechuti prijímať a rešpektovať iný názor. Pokiaľ ide o niekoho, kto pôsobí v rovnakom odbore ako my, sme závistliví, neprajní, väčšinou ani nepozdravíme nikoho, kto s nami nesúhlasí alebo s kým nechodíme na pivo. Nie je vo mne zatrpknutosť, od podobných pocitov som sa oslobodil. Som len sklamaný z toho, že ľudia, ktorí by na svojich miestach mali preukázať nadhľad, sú ponorení do predsudkov v myslení alebo do svojich priateľských privátnych vzťahov. Chápanie toho, čo robím, prirodzene môže narážať na predsudky. Sám napĺňať vlastný scenár môže byť ťažké. Ale je to jediná možná cesta, ako so sebou vydržať a nespreneveriť sa zásadám… Slovenská maľba je silná, hoci len v porovnaní so susedným Českom je úplne iná. Neviem to exaktne opísať, ale cítim veľký rozdiel. Aj v slovenskej maľbe je pár maliarov, ktorých prácu si vážim a ktorí znesú porovnania aj mimo nášho malého územia.

Martin Gerboc (1971)

Jeho diela ste mohli vidieť na mnohých výstavách doma a v zahraničí vedľa takých svetoznámych mien ako H. R. Giger, Jeff Koons, Damien Hirst, bratia Chapmanovcami či Joel-Peter Witkin. Okrem výtvarného umenia sa venuje aj filmu, nakrútil niekoľko videoklipov pre známu gotickú skupinu The Last Days Of Jesus a vydal niekoľko kníh esejí ako napr. Myslením ku kríze (Nihilizmus je pragmatizmus), Dôverovať unavuje, Maľba ako politický akt neototalizmu, Kvapky krvi (Štruktúry sadomasochizmu) alebo Saatchiho předsíň (Texty o současnosti v malbě, spolu s Petrom Vaňousom). Absolvoval množstvo samostatných a kolektívnych výstav, naposledy sa viackrát predstavil v Prahe, v Slovenskej národnej galérii a Dome umenia v rodnej Bratislave či na prehliadke SCOPE vo švajčiarskom Bazileji.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Martin Gerboc #Galéria Francúzskeho inštitútu