Svoju túžbu sa Jaroslav Rössler snažil premeniť na skutočnosť po celý život. Ako sa mu to darilo, napovedá výstava v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave, prinášajúca výber z tvorby jedného z najvýznamnejších avantgardných českých fotografov.
Foto: SEDF
Z geometrických plôch svetla a tmy vyskladaná nevšedná tvár. Imaginárny portrét tanečníka Ore Tarracca je najstaršou z vystavených fotografií. Vznikla v roku 1922, Jaroslav Rössler mal vtedy dvadsať. Za sebou aj „štúdiá“, vyučil sa u slávneho Františka Drtikola, v ktorého ateliéri pracoval osem rokov ako laborant. „Tam niekde sa začína jeho snaha o hľadanie súčasného výrazu vo fotografii,“ uviedol kurátor výstavy Josef Moucha.
Veď je to lepšie ako Man Ray! Obdivne zvolal Karel Teige – kritik a jedna z hlavných postáv českej medzivojnovej avantgardy, keď videl Rösslerove fotografie. Tak sa mladý fotograf, ktorému učaril experiment, stal členom najradikálnejšej českej umeleckej skupiny dvadsiatych rokov minulého storočia Devětsilu. „Boli to abstraktné svetlokresby. Rössler pohyboval svetelným zdrojom pred objektívom fotoaparátu a zachytával stopy svetla. Mal negatív, z ktorého mohol robiť zväčšeniny koľkokrát chcel. Fotogramy Mana Raya boli originálne tieňohry predmetov, ktoré ukladal priamo na fotografický papier. Nemal negatív, takže každý fotogram bol originál,“ vysvetlil kurátor rozdiely v tvorbe Rösslera a Raya.
V polovici 20. rokov absolvoval Rössler v Paríži študijný pobyt, po návrate sa stal fotografom Osvobozeného divadla Voskovca a Wericha. O dva roky neskôr (1927) odišiel do mekky svetových avantgárd po druhý raz, v Paríži sa chcel aj s manželkou usadiť natrvalo. Aby uživil rodinu, venoval sa najmä komerčným zákazkám a reklame. Voľnú tvorbu však nezavesil na klinec. „V medzivojnovej etape považoval za východisko jednoduché, väčšinou geometrické tvary. Málokedy sa na jeho fotografiách objavilo niečo, čo nemalo presný oblúk, presnú kompozíciu, presný tvar,“ pokračoval Josef Moucha.
Po druhej svetovej vojne sa k voľnej tvorbe vrátil až v polovici 50. rokov. „Jeho fotografie sú abstrahované iným spôsobom. Tvary už nemajú geometrickú, ale skôr organickú štruktúru. Experimentuje s možnosťami fotografického média ako dvojexpozícia či solarizácia,“ povedal kurátor. Napríklad Krajina z roku 1963 je montáž, ktorá zrkadlí jeden motív a vznikla až pod zväčšovacím prístrojom vo fotokomore.
Autori Rösslerových monografií kládli dôraz na jeho medzivojnovú tvorbu, teda obdobie, keď bol objaviteľom a priekopníkom abstraktného myslenia vo fotografii. „Povojnové fotografie sú tiež zaujímavé a navyše nie sú známe. Keď sa pozerám na autorovu pozostalosť, dve tretiny zachovaných negatívov sú práve z tohto obdobia. Snažil som sa ukázať, že ani neskôr nestratil abstraktné myslenie a zostal zaujímavým autorom. Ťažiskom výstavy sú preto exponáty, ktoré vznikli v 50. a 60. rokoch,“ dodal Josef Moucha.
Výstava Jaroslav Rössler (1902 – 1990) bude v Stredoeurópskom dome na Prepoštskej č. 4 v Bratislave do konca mája.
