Nie nadarmo sa počas konania prehliadky historickému mestu na brehoch Rýna hovorí aj najkrajšia dočasná galéria sveta. Tento rok tu vystavovalo takmer tristo elitných galérií z 33 krajín sveta – od chýrneho impéria Larryho Gagosiana až po malú, no sebavedomú galériu i8 z islandského Reykjavíku. Giganti vedľa trpaslíkov.
Na ploche 41-tisíc metrov štvorcových v Bazileji predstavili diela štyroch tisícok umelcov. Veľtrh navštívilo rekordných stotisíc ľudí a rovnako rekordný bol aj predaj – podľa prvých odhadov utŕžili galérie za štyri dni trvania prehliadky jednu miliardu eur!
Foto: Ivan Melicherčík
Aj tento dych berúci údaj potvrdzuje, že svetový trh s umením beží na plné obrátky. Vlani sa na svete predali umelecké diela za 51 miliárd dolárov, čo je o 50 percent viac ako pred desiatimi rokmi. Koľko miliárd navyše to však bolo v tzv. sivej zóne? Štyri tohtoročné májové aukcie v New Yorku predložili účet za predané výtvarné diela vo výške 2,6 miliardy dolárov! Cenové rekordy odklepnuté na dražbách už nevydržia pomaly ani mesiac. Na čelo rebríčka najdrahších vydražených diel sa opäť vyšvihol Pablo Picasso – iba nedávno sa jeho plátno Alžírske ženy predalo na aukcii za takmer 180 miliónov dolárov. Pochádza zo série 15 obrazov cyklu Alžírske ženy, ktorú ako komplet kúpil americký zberateľ pred 60 rokmi za 212 500 dolárov. A teraz sa jeden z nich predal za priam iracionálnu sumu. Iba pred pár týždňami vydražili sochu Alberta Giacomettiho za 141 miliónov dolárov, čo je rekordná čiastka vynaložená za sochu. Sila aukčných domov navidomoči rastie, ceny letia strmhlav nahor kríza – nekríza. Bláznivý cenový kolotoč v aukčných domoch začína však ohrozovať klasický predaj, obchod v galériách.
Nezdravý trend komercionalizácie trhu sa nezastavuje. Obchod s umením začína ovládať elita, jeho hviezdami sa stávajú miliardári, peniaze sú dôležitejšie ako krása, hodnota, kvalita umenia. Nepredvídateľné finančné trhy i krehká ekonomická situácia ženú bohatých do alternatívnych investícií, ktorou umenie rozhodne je. Výška kapitálového vkladu do umeleckých diel už nie je rozhodujúca. Pár stoviek miliardárov začalo poľovačku na diela s najslávnejšími podpismi. Ide o päťdesiat, možno sto najväčších ikon dejín svetového – predovšetkým moderného umenia. Fenomén explozívneho rastu cien je relatívne mladý, trvá iba od začiatku tohto storočia. Absurdné ceny, za ktorými cítiť špekulácie, však už stačili čiastočne zdevastovať a zmanipulovať trh. Klasickí zberatelia sú z tejto hry vylúčení, pokiaľ, samozrejme, nie sú miliardári. Jedno je však isté – chladne vykalkulované investície položia na lopatky tých, ktorých výtvarné dielo oslovuje emocionálne. Ale vráťme sa k bazilejskému veľtrhu, kde tradičným zberateľom zaplesá srdce.
Adrenalín a nové objavy
V čom spočíva úspech veľtrhu ART Basel? Videl som jeho dva posledné ročníky a nebolo ťažké zistiť, že toto svetové fórum je viac ako miesto stretnutia špičky galeristov, zberateľov, umelcov, obchodníkov, publicistov či teoretikov výtvarného umenia. Je to dokonalá inštitúcia, v ktorej každý detail má najvyššiu kvalitu. ART Basel aj so svojimi sesterskými veľtrhmi v Miami a v Hongkongu určuje trendy na trhu. Riaditeľ ART Basel Marc Spiegler vedie veľtrh od roku 2007 a jeho vedúcu pozíciu upevnil aj tým, že dáva prednosť zberateľom pred investormi. Reaguje tak na expanziu aukčných cien. Veľtrh totiž ponúka tvorbu štyroch tisícov umelcov, z ktorých mnohí ešte nie sú na medzinárodnom trhu veľmi známi. A to je šanca pre zberateľov – objaviť medzi nimi za prijateľnú sumu budúce veľké osobnosti a erby svojich zbierok. Investori neriskujú, kupujú iba diela hviezdnych mien, garantovaných Cézarov umenia, pretože iba tie sú momentálnou zárukou neskoršieho zhodnotenia. Oceán výtvarných diel od iných autorov týchto kupcov na rozdiel od zberateľov nezaujíma. Naopak, pre zberateľov je práve hľadanie v jeho vodách adrenalínom a dobrodružstvom uspokojujúcim ich vášeň.
Nie je našou úlohou urobiť z niekoľkých zúčastnených galeristov miliardárov, povedal Marc Spiegler. Dodal, že ART Basel si stále udržuje prívlastok zberateľský, pretože investori naň prichádzajú v menšine. Cunami predaja v úvodný deň veľtrhu prekonalo všetky očakávania. Predalo sa aj 13 diel za sedemmiestne sumy – obraz americkej maliarky Joan Mitchell kúpili za šesť miliónov dolárov, Keitha Haringa za päť miliónov, obrazy od Marlene Dumasovej a Sigmara Polkeho zhodne za 3,5 milióna dolárov.
Recept na úspech: veľkorysosť
Švajčiarsko, hoci malá krajina, patrilo vždy medzi veľmoci v oblasti kultúry, obzvlášť vo výtvarnom umení a architektúre. A Bazilej má na tom vari najväčšiu zásluhu. Hrdé a šarmantné mesto ohromuje nevídanou hustotou vynikajúcich galérií a múzeí, množstvom skvelých výstav, je známe veľkými mecenášmi umenia, zberateľmi na čele s charizmatickým Ernstom Beyelerom a napokon aj najväčším veľtrhom umenia na svete. V čom tkvie tajomstvo úspechu? Zrejme v ideálnom skĺbení verejného a privátneho sektora. Z oboch strán prúdia do rezortu kultúry miliardy frankov. K umeniu sa tu nikto nestavia macošsky. Bez tejto veľkorysosti by nebol ani ART Basel ani množstvo jeho sprievodných akcií svetového významu. A bolo ich neúrekom.
V múzeu Beyelerovej nadácie sa konala napríklad výstava Paula Gauguina, považovaná vo Švajčiarsku za kultúrnu udalosť roka. Náklady sa rátali na miliardy frankov. V priestoroch tohto svätostánku umenia postavenom podľa Renza Piana visel medzi 50 obrazmi veľkého Francúza aj najdrahší obraz na svete. Za plátno Kedy sa vydáš? zaplatila rodina katarského emira bazilejskému zberateľovi Rudolfovi Staechelinovi 300 miliónov dolárov (ten istý kupec získal nedávno Cézannov obraz Hráči kariet za štvrť miliardy dolárov). Oba obrazy vedú (dokedy?) aktuálny rebríček najdrahších obrazov vo voľnom predaji. V tom istom múzeu na bazilejskom predmestí Riehen vystavovala aj figuralistka Marlene Dumasová jeden z najzaujímavejších zjavov súčasného svetového maliarstva. Narodila sa v Kapskom meste a žije v Amsterdame. Výstava jej urobila na ART Basel zrejme dobrú reklamu – jej obraz sa za sedemmiestnu sumu predal medzi prvými.
Návšteva v ďalšom chráme umenia, architektonického skvostu Schaulager, bola rovnako nevyhnutná. Famózna budova mamutej kocky z dielne svetoznámej bazilejskej dvojice architektov Herzog & de Meuron hostila jednu z najbohatších a najkrajších švajčiarskych zbierok – kolekciu Nadácie Emanuel Hoffmann. Expozícia v impozantnom priestore podáva takmer encyklopedický prehľad o vývojových líniách svetového maliarstva a sochárstva.
V Múzeu súčasného umenia bola rozprávková výstava Od Cézanna po Richtera a aj vysokokarátová expozícia malieb a kresieb Američana Franka Stellu. V Múzeu kultúr ste mohli vidieť výstavu Holbein.Cranach.Gru:newald. V Kunsthalle sa predstavovala známa maliarka s kórejskými koreňmi Anicka Yi, v Múzeu Tinguely zasa Brit Haroon Mirza so svojimi inštaláciami, vo Vitra Design Museum mali na programe výstavu Making Africa s novým pohľadom na dizajn čierneho kontinentu… To je len zopár príkladov ponuky veľtržného Bazileja. Desiatky výstav v menších galériách ani nespomínam. Bazilej sa zmenil na pravú svetovú metropolu umenia.
Užovky medzi kobrami
Samotný komplex veľtrhu ART Basel bol rozdelený do ôsmich samostatných sektorov. Určite najväčší a najpôsobivejší bol obrovský výstavný projekt Unlimited s dielami veľkosti XXXL. Niektoré z nich mali dĺžku aj dvadsať metrov, ale gigantická hala s plochou 17-tisíc metrov štvorcových si s nimi hravo poradila.
Vystavovalo tam 78 ambicióznych autorov. Unikátny galerijný koncept s exponátmi experimentálnej povahy nemal žiadny tematický spínací špendlík, každý objekt, inštalácia, nástenná maľba, video či socha mali diametrálne rozdielny obsah i materiál. Výstrelky vedľa diel otcov moderny. Mexická galéria v tomto príťažlivom priestore vystavila súbor objektov Romana Ondáka, ale nemala pri výbere diel práve najšťastnejšiu ruku. Ondák má určite na viac, než to, čo ho tu reprezentuje, povedal mi jeden švajčiarsky zberateľ. Najdôležitejšie však bolo, že sa na zozname aktérov tejto olympiády umenia vôbec objavil.
Aspoň dva príklady, ktoré viditeľne priťahovali pozornosť návštevníkov – niekedy len pre údiv nad tým, čo všetko sa považuje za umelecké dielo. Julius von Bismarck si v hale nainštaloval točňu s tanierom s priemerom päť metrov. Tá sa neprestajne otáčala rýchlosťou jeden okruh za štyri sekundy. Mal na nej stôl, na ktorom písal, pracoval na laptope, telefonoval, posteľ, na ktorej spal – od rána do večera počas celého veľtrhu. Predstavenie, ktoré nazval Egocentrický systém, malo upozorniť na ľudský egoizmus, zahľadenie sa do seba. Napriek tomu, že sa naňho dívali tisícky ľudí, on ich nevnímal, jeho svet bol malý priestor točne a nič iné preňho neexistovalo.
Francúz Kader Attia s arabskými koreňmi nechal pre ART Basel vyhotoviť 32 zasklených vitrín, verných kópií tých z Egyptského múzea v Káhire. Postavil ich do radov a nazval Arabská jar. Na vernisáži kameňmi porozbíjal sklá na polovičke z nich, aby aj takto upozornil na túto formu pľundrovania a násilia počas „arabskej jari“. Sklo ostalo na zemi a rinčalo pod nohami. Bol to smutný objekt.
V hlavnej sekcii, kde sa prezentovali galérie, bolo vždy najrušnejšie. Hotová džungľa, aj orientovať sa v nej dalo dosť ťažko. Obrovská ponuka nemala vopred avizovaných favoritov, aj Picassove diela boli demokraticky zavesené vedľa málo známych autorov, vizuálny smog striedal diela najväčších apoštolov umenia, viaceré exponáty bolo ťažké zaradiť do kategórie výtvarného umenia… Veľké kontrasty, rozdielna ponuka, encyklopedické diela vedľa rozpačitých prác možno budúcich koryfejov výtvarného sveta, jednoducho užovky medzi kobrami. Výber bol iba na vkuse, záujme a rozhodnutí zberateľa. A oči boli večer už také presýtené umením, že z toho bolela hlava. A nohy ešte viac.
Najdrahším dielom veľtrhu bol Rothkov obraz – čierne plátno stálo 50 miliónov dolárov a strážil ho neustále policajt. Z peknej série Picassových olejov, väčšinou neznámych, bol najdrahší akt z roku 1965 – galéria Landau ho predávala za 30 miliónov dolárov.
Naproti hlavnému vchodu v areáli veľtrhu v nádhernej obrej dvojposchodovej budove sa už desiaty rok predstavuje Design Miami Basel, globálne fórum dizajnu. Päťdesiat galérií z 13 štátov tu ponúkalo to najlepšie, čo je dnes k dispozícii v dizajne. Návrhy špičkových dizajnérov zaujali aj cenou. Stôl za 600-tisíc eur, fotel za 450-tisíc eur atď.
Štyridsiaty piaty ročník ART Basel sa skončil a podľa odborníkov bol tým najlepším. Veľtrh svojím rozsahom, kvalitou, programom, sprievodnými výstavnými i odbornými akciami, ponukou, predajom, imidžom i návštevnosťou potvrdil, že je to inštitúcia s obdivuhodným charakterom a štruktúrou, že je jednotkou medzi dvoma stovkami medzinárodných veľtrhov umeleckej branže. A dôležitým kompasom toho, kam sa uberá mašinéria globálneho trhu s umením, s čím zápasí a aké sú jeho výzvy.
