Výtvarníci tam tvorili a oddychovali. Aj Andrea je z výtvarníckej rodiny, a tak kaštieľ poznala od detstva. Teraz je jej ho ľúto. Nafotila jeho umieranie, svoj smútok i rozhorčenie. Aj spomienky, o ktorých nám porozprávala.
Foto: Andrea Juneková
„Už od detstva bolo pre mňa prirodzené niečo vytvárať. Vyrastala som v ateliéri dvoch výtvarníkov, čo samo osebe posunie vnímanie kamsi inam. Ako dieťa som mala extrémne veľký vnútorný svet, neskôr som si uvedomila, že vlastne žijem v akejsi bubline. Vždy som veľa kreslila a niečo vyrábala. Knižky a pokreslené haldy papierov, to je detstvo na ktoré si pamätám,“ začína rozprávať Andrea Juneková.
K fotografii sa dostala postupne. Začalo ju vraj hnevať, že niektoré momenty sa nedajú uchovať. „Kdesi na ulici som napríklad zažila okamih, ktorý sa mi zdal byť čímsi výnimočný. Napadlo mi, aké skvelé by bolo ten výjav zmraziť a niekomu ďalej ukázať. A takých momentov bolo čoraz viac! Alebo: v izbe som porozkladala predmety, kresby, výstrižky, z ktorých postupne vznikali rôzne priestorové koláže. Ich meniace sa zoskupenia ma fascinovali. Chcela som ten proces zaznamenať. Ako trinásťročná som napríklad s maminou pomocou ušila dlhú sukňu, ktorú som farbila v starom hrnci na čierno. Hrniec som nechala odstáť na balkóne – farba časom vyschla a mňa fascinoval mikrosvet, ktorý v ňom farba vytvorila. Zaschýnala postupne, vo vrstvách. Výsledkom bol akýsi miniatúrny kráter sopky. Hovorila som si, toto vyzerá vážne super, chcem to niekomu ukázať, ale – predsa nepôjdem ráno do školy s hrncom!“
Hoci v čase, keď mala 12–13 rokov, neboli smartfóny ani digitálne fotoaparáty, z ktorých snímky možno hneď zverejniť na instagrame, Andrea sa vynašla: „Prvé, čo som doma objavila, bolo umelohmotné dovolenkové ,mydlo', teda automatický plastový fotoaparát so vstavaným fixným objektívom. Ním som odfotila niekoľko svojich vzácnych zátiší. Veľmi som sa tešila na chvíľu, keď uvidím prvé fotografie. Nasledovalo samozrejme sklamanie. Výsledný obraz vôbec nezodpovedal nafotenej realite. A už vonkoncom nie mojej predstave. Čiže, fotografia pre mňa začala ako akési záznamové médium.“
Prázdniny v kaštieli
Na moraviansky kaštieľ spomínajú deti mnohých výtvarníkov. Chodili tam s celými rodinami. Dospelí tvorili, deti sa hrali, ale vnímali tajomné procesy vzniku umeleckého diela. A všetky tie debaty okolo. Bolo to magické prostredie. Ako si naň spomína Andrea?
„Kaštieľ v Moravanoch bol čarovným miestom, s nezameniteľným géniom loci, vôňou a ľuďmi. Pravidelne sa tam schádzali spriatelené skupinky výtvarníkov a architektov s rodinami. To obdobie sa dá zhrnúť pod pojem bezstarostnosť. Dnes je to už vzácnosť. Patrím ku generácii, ktorá prežila detstvo bez mobilov, iPadov, počítačov. A bez strachu, že ak ma mama pustí na detské ihrisko alebo do parku bez dozoru, tak sa z neho možno nevrátim. Ak sú vašimi jedinými virtuálnymi kamarátmi Slniečko na rukavičke a Raťafák Plachta, musíte si logicky hľadať kamarátov skutočných. Rôzne hry alebo stavanie bunkrov boli dobrá cesta, ako sa socializovať. A v kaštieli bola vždy kopa deciek rôzneho veku. Pamätám si na stavanie bunkrov zo snehu na svahu pod kaštieľom, ako sa chodíme kúpať na Striebornicu, hráme opac opac, „dostihy a sázky“, skáčeme gumu. V kaštieli som ako dieťa trávila nejedny prázdniny, od čias útleho detstva, tesne pred revolúciou. Neskôr som tam chodievala so svojimi kamarátmi, už bez rodičov. Čo nejaké miesto robí dôležitým, je práve tá návratnosť, to, že sa niekam dlhodobo vraciate a hromadíte spomienky a zážitky s určitou skupinou ľudí. Ale aj to, že vám tam je skrátka dobre. Kaštieľ bol hlboko spätý s mojou osobnou históriou, rovnako tak s históriou množstva ďalších ľudí. Kaštieľ v Moravanoch a jeho súčasný stav, to nie je len osobný smútok. Došlo k znehodnoteniu kolektívnej pamäti,“ konštatuje Andrea Juneková.
Má svätú pravdu. Zlikvidovať miesto, ktoré bolo symbolom kultúrnosti a zdrojom kvalitnej umeleckej tvorby a nechať ho zruinovať, je barbarský a primitívny čin. Dnes sa všetko ospravedlňuje nedostatkom peňazí, na to niet protiargument. Ešte, že máme dosť citu a takú Andreu, čo kaštieľ aspoň nafotila. Ale ona má na celú vec jednoznačnejší názor. „Prečo moraviansky kaštieľ stihol takýto osud? Evidentne sa chcel niekto obohatiť a pramálo mu záležalo na dôsledku. Je to síce smutné a krátkozraké, v našich končinách však vôbec nie ojedinelé.“
Nebojí sa vydávať takéto neblahé fotosvedectvo? Hnevá sa niekto pre tieto usvedčujúce fotky? „Pre mňa bol projekt No man's land (Zem nikoho) v prvom rade osobnou potrebou konfrontovať sa s čímsi pre mňa dôležitým, je tam kus mojej osobnej histórie. Projekt má hneď niekoľko obsahových línií. Cez problematiku chátrajúceho kaštieľa sa dotýkam i závažných obsahových rovín, akými sú čas, prchavosť, no zároveň i smrť, krehkosť istôt, o ktorých sme presvedčení, že nás musia zákonite prežiť, a že tu budú naveky. Nemusí to tak byť. Neblahé zvesti o stave kaštieľa spolu s fotodokumentáciou rôznej kvality kolujú internetom už niekoľko rokov. To, že kaštieľ chátra, som na svetlo nevyniesla ja. Je to už známy fakt. Sú omnoho väčšie, v médiách dokola premieľané kauzy, ktoré beztrestne vyprchali do stratena. Keď sa aj nejaká absurdita v médiách prevalí, pár dní síce ľudia srdnato zatínajú päste spoza svojich monitorov, ale tým sa to obvykle končí. Nerobím si ilúzie, že by môj projekt rozčeril pokojnú hladinku celospoločenskej letargie. Reakcie ľudí v tomto ohľade nepresiahli konštatovanie: Aké smutné! Žijeme v spoločnosti, ktorú len tak niečo nevykoľají. A ak predsa, je tu stále virtuálny priestor na vybitie sa anonymným mudrovaním na sociálnych sieťach. Ja radšej hľadám pre svoje emócie kreatívnejšie cesty.“
Zaujíma ma pointa
Je rozdiel medzi fotením človeka a krajiny či stavby? Čo považuje Andrea za svoj – doteraz – najlepší tvorivý nápad? Čo by chcela urobiť? O čom sníva?
„Neuvažujem nad vecami takto. Pri každom fotení je pre mňa dôležité niečo iné. Podstatný je zámer. To, čo chcem fotografiou vyjadriť. Nikdy som sa však nepovažovala myslením a vnímaním sveta za čistokrvného fotografa. Keď sa ma na prijímačkách na VŠVU pýtali na päť obľúbených fotografov, ktorých diela ma inšpirovali, celkom spontánne som začala hovoriť o divadelných dramatikoch, ktorých tvorba zasiahla moje myslenie. Zaujíma ma to, čo je skryté, spodné vrstvy príbehu. Podstata, jadro, ktoré presakuje na povrch. Mám rada fotografie, ktoré majú istú rafinovanosť, ale nevidím ju v komplikovanosti. Často je to práve naopak. Pekné obrázky – bez obsahu – ma nikdy nebavili. Snažím sa o nové pohľady,“ vysvetľuje.
Foto: Andrea Juneková
Zabité génius loci
Myslí si Andrea, že ešte bude niekedy tráviť leto v obnovenom Moravianskom kaštieli? „Nemyslím si. To čaro je podľa mňa už preč. Vyrovnala som sa s tým. Aj keby ho v najlepšom prípade niekto odkúpil a zrekonštruoval, myslím, že ono povestné génius loci ostane minulosťou. Moju skepsu možno umocňuje aj poznanie, ako sa dnes zvyknú architektonické monumenty rekonštruovať. Veľmi často bez vkusu a súdnosti. Je to taký náš smutný folklór. Ale nechám sa prekvapiť. Do kaštieľa som sa po rokoch išla pozrieť už s fotoaparátom na krku. Kamaráti ma varovali, nech tam nechodím. Všetci, ktorí tam predo mnou šli na obhliadku, odchádzali totiž s depresiou. Chvíľu som váhala. Celý priestor som mala v spomienkach uchovaný ako bezpečnú a nemennú oázu. Bolo mi jasné, že ak tam vkročím, táto ilúzia sa definitívne zrúti. Potrebovala som sa však konfrontovať s realitou. A tá sa spoza hľadáčika fotoaparátu prežíva o čosi ľahšie ako bez neho. Mám silnú priestorovú pamäť. Keď som sa do už spustnutého kaštieľa po rokoch vrátila, vybavili sa mi ihneď konkrétne udalosti, dojmy, útržky situácií, ktoré sa odohrali v tej-ktorej časti. Miestami som si pripadala, akoby som sa ocitla v pomyselnom ďalšom živote, a vraciam sa pospiatky po stopách toho predošlého, ktorý sa odohral pred pár storočiami. Je celkom ťažké vstrebať fakt, že odkedy som tam naposledy bola, neprešlo sto, ale len osem či desať rokov. Pamiatke zo 16. storočia, ktorá pretrvala v neporušenom stave niekoľko desaťročí, dve svetové vojny aj bývalý režim, k zániku evidentne stačila ľudská arogancia a laxnosť. Lebo aj napriek snahe pamiatkarov o obnovu sa až na množstvo byrokratických úkonov nedeje nič. Pritom každý ďalší deň je pre kaštieľ kritický.“
Foto: Andrea Juneková
Takže prevládli negatívne dojmy? „Nie celkom. Návšteva spustnutého kaštieľa mala aj akúsi transcendentálnu rovinu. Keď som prvýkrát zavítala s fotoaparátom do moravianskeho anglického parku, pomaly tlmene snežilo. Celé to rozľahlé, vyľudnené priestranstvo pôsobilo vo svojej tichej majestátnosti podmanivo i mrazivo zároveň. Zem nikoho. Len ruiny storočných stromov a kdesi v diaľke kaštieľ, ako memento dávno zabudnutého sveta. Meditatívny, mýtický priestor. Tam niekde začal vo mne ticho tlieť pocit, že toto celé potrebujem nejako spracovať a pretlmočiť. Poslať ďalej.“
Foto: Andrea Juneková
Andrea Juneková
Narodila sa 11. septembra 1983 v Bratislave. V roku 2010 absolvovala magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na katedre fotografie a nových médií. Svoju tvorbu predstavila na niekoľkých individuálnych a mnohých skupinových výstavách na Slovensku a v zahraničí. Počas svojej tvorivej činnosti bola finalistkou, ako aj víťazkou niekoľkých prestížnych domácich a zahraničných fotografických súťaží (Foto roka 2010 a 2012 Nadácie VÚB, ESSL Award CEE 2009, výber diplomovej práce na NEU/NOW festival v Talline). V rokoch 2011 – 2014 bola spoluorganizátorkou OFF festivalu Bratislava. Len nedávno sa vrátila z medzinárodnej stáže Aroundless, ktorá sa konala v ČR a v Poľsku, a na ktorej sa zišli umelci z jedenástich krajín. Žije a tvorí v Bratislave.
