Svetoznámy český výtvarník a básnik Jiří Kolář už v minulosti v tejto galérii vystavoval, a to aj za osobnej účasti. Bol to veľmi sympatický, kultivovaný a spoločenský človek. Koláže robil s veľkou vášňou, bavilo ho strihať a dávať dovedna nové výjavy. Akoby tvoril svet nanovo. Bolo mu to vlastné aj v skutočnom živote – spájal ľudí, kultúry, pozitívne energie. Bol veľký optimista a svojím dielom dokazoval, že aj z roztriešteného sa dá urobiť nová harmónia, hodnota, že veci sú schopné nadobudnúť krásu a ladnosť aj po deštrukcii. Jeho koláže sú okrem tohto obsahu aj vtipné vizuálne hry, ktoré prekvapia oko a znepokoja dušu svojou zvláštnou tektonikou.
Jiří Kolář je známy aj cez knihu Madly Vaculíkovej Drahý pane Kolář. V deväťdesiatych rokoch, keď spisovateľ Ludvík Vaculík žil s Lenkou Procházkovou, písala si jeho žena s Jiřím Kollářom. Neboli to obyčajné listy – on ju poprosil, aby mu referovala o tom, čo je nové v Prahe, v českom umení, v kultúre a vôbec v spoločnosti. Ukázalo sa, že pani Madla, dovtedy iba postava z Vaculíkových kníh, vie tiež zaujímavo písať. Chodila na výstavy, vernisáže a písala o tom – aj o ľuďoch, ktorých tam stretla, o všetkom, čo cestou videla a zažila. Kolář jej odpovedal z Paríža kolážami a po čase z tohto materiálu vznikla úspešná publikácia.
Foto: Jiří Kolář
Výstava, ktorá je práve v Bratislave, je venovaná umelcovej storočnici (česká verejnosť si ju pripomenula 24. septembra 2014). „Narodil sa v Protivíne, vyrastal v Kladne ako syn pekára a práčky. Mladosť prežil v Kladne, kde sa po ukončení meštianky vyučil za tesára“, píše o ňom kurátor výstavy Jan Kukal a pokračuje, že v roku 1942 sa zaslúžil o založenie významnej Skupiny 42. Okrem Kolářa boli jej členmi aj ďalší dnes významní umelca ako Josef Kainar, Ivan Blatný, Kamil Lhoták a ďalší. Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia sa postupne rozlúčil s verbálnou poéziou, jeho koláže mali obrovský úspech. Po prvej samostatnej výstave v Londýne v roku 1963 úspešne vystavoval v mnohých významných galériách v Európe i v Severnej a Južnej Amerike. Prestížne Guggenheimovo múzeum v New Yorku vystavilo veľké súbory jeho diel dokonca trikrát, v roku 1975, 1979 a 1985. Úspech pokračoval, ale v rokoch 1971 až 1989 sa nesmela v Česku konať žiadna výstava Jiřího Kolářa a nevyšla ani žiadna jeho básnická zbierka. V roku 1977 ako jeden z prvých podpísal Chartu 77. V roku 1979 síce dostal povolenie na ročný študijný pobyt v západnom Berlíne, ale po jeho ukončení sa už nemohol vrátiť. V roku 1980 sa usadil v Paríži, ale jeho dramatické osudy pokračovali. Po desiatich rokoch pobytu v Paríži sa v roku 1990 prvýkrát vrátil do Prahy a založil s Václavom Havlom Cenu Jindřicha Chalupeckého pre mladých umelcov. V roku 1993 sa (skoro osemdesiatročný) dočkal svojej retrospektívnej výstavy v Národnej galérii v Prahe. V roku 1999 sa definitívne vrátil do Prahy, kde sa jeho životná púť uzavrela 11. augusta 2002. Stojí za to priblížiť si výstavou tento talent a život.
