Nikam sa neponáhľajú. Pozorujú dianie z nadhľadu. Dalo by sa povedať, že je to meditatívna, upokojujúca maľba, ale ona je aj plná vášne. Prebúdza cit. Autorka práve vystavuje v bratislavskej Galérii Danubiana.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Vyštudovali ste knižnú ilustráciu, ale práve keď ste končili vysokú školu – okolo roku 1990, prestali sa knihy ilustrovať. Ako ste to prijali?
Samozrejme, najskôr som si optimisticky predstavovala, že po skončení školy začne zvoniť telefón a ponuky na knižnú ilustráciu sa budú hrnúť. Ale – nič také sa nedialo. Chcela som ilustrovať, no revolúcia zmenila zaužívané postupy aj vo vydavateľstvách. Pre Mladé letá som vtedy pripravovala moju prvú prácu – ilustrácie k rozprávkovej knihe Grozdany Olujičovej Nebeská rieka. Bola to moja diplomová práca, robila som na nej rok, ale keď bola pripravená do tlače, vydavateľstvo ju už nepotrebovalo. Všetko sa vtedy odrazu preorientovalo na komerčnosť, prevládli rôzne gýčovité pestrofarebné obrázky, komiksy.
Nechceli ste aj celkom zmeniť profesiu?
Nebrala som to urputne, neplakala som, nevzdychala, že sa mi zrútil svet. Situáciu som zvládala, hoci ma zo všetkých konkurzov vyhodili a vyzeralo to beznádejne. Rok predtým som študovala v talianskej Perugii. Boli sme tam očarení architektúrou, umením, atmosférou študentského mestečka a ako mladí ľudia z krajiny, kde bol totalitný režim, aj preplnenými obchodmi. Po príchode domov som si uvedomila, že jediné, čo v tom období bolo u nás lepšie, bola kultúra knižnej tvorby. Zmenou režimu sa stalo hlavnou prioritou vydavateľstiev predať, a len málokto v tom období by išiel do rizika s mladým práve vychádzajúcim autorom. Moja cesta sa začala… no – inde než v knižnej tvorbe.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré – čo ste si z tejto situácie vybrali vy? Alebo sa vám nová cesta ukázala sama?
Našťastie sa mi vtedy narodil syn, mala som celkom iné starosti, ale problémy ku mne doliehali. V tom období ma však už začali vyhľadávať zberatelia, a to veľmi kvalitní. Mnohých poslal za mnou môj profesor Albín Brunovský – hovoril im, že má šikovnú žiačku, ktorá práve skončila školu, a oni sa mi ohlásili. Tak som nadobudla prvé kontakty, napríklad s Anne Miek Hart z Holandska. Ona ma priviedla k exlibrisu, ktorému som sa začala venovať. Knižky som nechala bokom. Hovorila som si – mám robotu, môžem pracovať aj tak. Vyšla úžasná Márquezova kniha Sto rokov samoty? Tak ja si ju zilustrujem a budem si takto robiť voľnú tvorbu. Keď ma zasa vyhodili z jedného vydavateľstva, pri rozlúčke mi sľúbili, že mi zavolajú, ale zároveň povedali o veciach, ktoré mi vrátili – predajte si tie obrázky! No dobre! Výborný nápad!
Uvedomili ste si, že ste teda celkom slobodná?
Áno, bolo to krásne zistenie, ale až príliš slobody, čo sa týka profesie. Robila som si témy, ktoré som si nachádzala sama, a zistila som, že je úžasné byť nezávislá. Mne sa vlastne dobre stalo, s odstupom času to tak beriem, a už viem, že keď sa vám niečo zlé stane v práci, môže vás to posunúť. Išlo to aj bez ilustrovania. Voľne som si maľovala, venovala som sa grafike a popritom ma začali navštevovať zberatelia, galeristi a veľmi zaujímaví ľudia.
Ale dnes zasa ilustrujete knihy – Marína, Dafnis a Chloé, Štúrovci, vyšla aj Nebeská rieka… Baví vás ešte aj táto práca?
Po rokoch prišla ponuka na ilustrovanie knižky Dafnis a Chloé. Naozaj som dlho váhala, lebo už som bola na inej ceste a odvykla som si od disciplíny, ktorú ilustrácia vyžaduje – treba ísť stránku za stránkou… To je veľmi ťažká práca a ja som na ten vlak už ani nenaskočila. Vo vydavateľstve Perfekt mi však vyšli v ústrety a súhlasili, aby som kreslila voľne, podľa toho, čo vo mne text vyvoláva. Nechávajú mi slobodu, je to vzájomný rešpekt.
Vyšla vám napokon aj prvotina Nebeská rieka. Tá je robená ešte disciplinovane?
Áno, profesor Brunovský hovoril, že kým sa človek dostane „do tej ilustrácie“, musí aj pár pokaziť. Dávala som si záležať na všetkom. Je to moja prvotina, ktorá vyšla po 25 rokoch. Objavili sme ju v šuplíku, je to tá diplomová práca. Tam som ešte disciplínu mala. Ale vždy platí, že ilustrácia by mala byť blízka deťom, ale aj výtvarne na úrovni. To vedel Jiří Trnka, Albín Brunovský, to vie Peter Uchnár, Dušan Kállay… Ilustrácia môže ľahko skĺznuť – buď jej deti nerozumejú, alebo je veľmi „ľúbivá“. Nájsť správnu cestu je veľmi zložité.
Knihy s vašimi obrázkami sú zväčša vypredané – ľudia ich berú ako „malú obrazáreň do knižnice“, môžu cez ne pobudnúť v čarovnom svete. Napríklad Sládkovičova Marína vraj vyvolala ten ruch, po ktorom ste kedysi túžili. Ešte stále vám zvonia telefóny?
Najprv som dostala ponuku urobiť len obálku Maríny, ale čím viac som si v nej čítala, tým viac som sa do námetu ponárala. Spolupracovala som s manželom, ktorý robil grafickú úpravu – on je reštaurátor papiera a má cit pre tieto veci, vie, čo sa mi páči, čo mám rada, čiže – spoločne, aj s vydavateľstvom, sme sa dopracovali k tomu, že vznikla takáto veľká kniha. Chceli sme urobiť formát, čo mala Dafnis a Chloé a čo by bol šperk na počesť Andreja Sládkoviča. Všetci boli totiž zvyknutí na maličkú knižočku – tak Marína väčšinou vychádzala – a my sme chceli urobiť niečo výpravnejšie. Marína vyšla na konci roka 2015 a odvtedy naozaj dostávam veľa ponúk na rôznu spoluprácu. Ja však idem ďalej, táto práca sa pre mňa skončila.
Foto: Archív Kataríny Vavrovej
Rešpektovali ste v tomto prípade autora?
Hneď som vedela, že je to knižka, ktorá je neilustrovateľná. Výtvarník musí vytvárať svoju individuálnu predstavu, má k dispozícii pocity, nie popis. Je to voľná fantázia. Urobili sme obálku z fotografie, ktorá sa zachovala, a potom som už pokračovala voľne. Vedela som, že do Sládkovičovej hlavy sa nedostanem, a tak som urobila 31 obrazov výtvarného sprievodu. Sú to vlastne obrazy, v skutočnosti veľké veci – 100 × 70 cm. Je to atypické, ale ja nie som klasický ilustrátor.
Robíte tieto obrazy – ilustrácie teda na maliarskom stojane?
Aj na stole, aj na stojane. Robím kombinácie techník, kreslím aj maľujem, niekedy si potrebujem oprieť ruku. Podstatné ale je, že nerobím na plátno, ale na papier. Je to japonský papier, veľmi špeciálne upravený. Upravuje mi ho manžel Boris Kvasnica, ktorý je na to odborník. S ním sa radím o technikách, materiáloch a technológiách, ktoré používam pri tvorbe.
Vytvorili ste ideálny tandem – zblížilo vás umenie?
Sme s manželom už od pätnástich rokov. Zoznámili sme sa v ľudovej škole umenia, kde mi robil zle – hádzal do mňa gumu. Už vtedy niekto prorokoval – to bude tvoj manžel! Potom sme išli spolu na „šupku“ aj na VŠVU…
V umeleckom prostredí ste vyrastali – ste dcérou výtvarníka Milana Vavra (1933 – 2011), ktorý bol aj známy karikaturista v Roháči, zaoberal sa voľnou tvorbou, satirou, kresleným filmom. Kedysi býval veľmi obľúbeným, v umeleckom prostredí mal veľa kamarátov, uznanie, ale potom mnohí na neho zanevreli kvôli politike. Vy ste mu venovali výstavu Vyznanie môjmu otcovi, ktorá bola v Galérii mesta Bratislavy v roku 2013, čím ste ho pripomenuli ako umelca a milovaného otca.
Bývali sme na Záhradníckej ulici oproti justičnému palácu. Ocko tam pracoval doma a mal ateliér aj v Harmónii. Spomínam, ako robil na presvecovacom stole karikatúry. Bol naozaj všestranný – robil kreslené filmy, karikatúru, satiru, plagáty, maľoval obrazy. On bol veľký extrovert, spoločenský, musel byť stredobodom pozornosti. Bol taká povaha a tá ho doviedla do politiky… Bolo to hrozné obdobie, lebo sme pociťovali útoky, od telefonátov, napádania na ulici, po rôzne urážky.
Hovorili ste mu vtedy niečo? Chceli ste ho ovplyvniť?
V tom období som už mala svoj život, do toho som sa nemiešala, išla som si svojou cestou. Môj svet je skôr rozprávkový, zaujíma ma umenie, literatúra, divadlo, poézia. Po otcovi zostalo množstvo kvalitných malieb, kresieb a karikatúr. Mali sme spolu veľmi vrúcny vzťah a spojenie pretrváva. Výtvarnému umeniu venoval celý svoj život. Bol plodný v umení, urobil silné veci a mne dal veľmi veľa aj ako pedagóg. Bol láskavý, ale aj veľmi prísny.
Foto: Archív Kataríny Vavrovej
Chodili ste spolu na výstavy? Čo bolo vo vašom detstve v Bratislave zaujímavé?
Ocko mal veľmi rád knihy. V tzv. Sovietskej knihe bolo dostať zaujímavé publikácie o umení z každého obdobia a kultúry. Knihy o umení sme si pozerali spolu a on hovoril: Jáj, to je krásne, jáj! Katuška moja, to je nádhera! Mal rád umenie a vážil si ho. Chodili sme radi aj do Poľského kultúrneho centra – tam zasa kupoval plagáty, časopisy, boli tam kvalitné výstavy. Po mojom ockovi mi ostala veľká knižnica, takmer tisíc monografií, ktoré kupoval s takou láskou. Ja som bola introvert, toto ocka vždy trápilo – že len tichučko sedím. Ale – moja práca si vyžaduje samotu. Sedím pri nej aj dvanásť hodín denne. Teraz mám záchranu – zdravotnú stoličku!
Teraz žijete na vidieku, nechýba vám mesto?
Mňa to vždy ťahalo z Bratislavy kdesi von do prírody. Najkrajšie spomienky a zážitky mám z Krahúľ pri Kremnici, kde som trávila so sesternicou každé prázdniny. Tam som behala po kopcoch a kreslila moje prvé skice krajiny a stromov. Túžba po tichšom a pokojnejšom živote ma zaviala najskôr do Pezinka a teraz – azda natrvalo – do Limbachu. Mám pocit, že človek v meste je viac osamotený a stratený, ako na kopci za domom v prírode.
Ľudia poznajú a zháňajú vaše veci, to sa málokomu dnes podarí. Býva to však spojené aj so spochybňovaním – cítite aj také niečo?
Mám už štvrťstoročie stálych zberateľov, galeristov a stále mi pribúdajú noví. Získala som rôzne ocenenia. Niekedy som sama prekvapená, že mám takú neskutočnú spätnú väzbu. S niektorými maľbami sa ale neviem rozlúčiť, veľká časť ich končí v mojom archíve. Záujem zberateľov, galeristov ma, samozrejme, teší. To mi dáva veľkú silu, a tým pádom sa netrápim kritikou závistlivcov.
Vždy sa vám darilo?
Nie vždy som mala, ako sa hovorí, na ružiach ustlané a na Vysokej škole výtvarných umení v prípravke ma jeden pedagóg stále presviedčal, že neviem kresliť, že nič zo mňa nebude. Urobila som čiarku, a už som plakala, lebo som videla, že ide na mňa zasa nakričať. Rozhodla som sa, že niečo urobím, aby som svoju kresbu neodškriepiteľne posunula. Rozhodla som sa chodiť na Páričkovu ulicu do domu dôchodcov a kreslila som starých ľudí na lôžkovom oddelení. Storočná babička na mňa pozerá a hovorí: Vy ste tak krásna babička! Bolo to zvláštne prostredie pre úplne mladého človeka, ale moja kresba sa veľmi zlepšila. Učila som sa aj u rôznych umelcov, lebo s ockom sme začali mať ponorkovú chorobu. Dosiahla som také výsledky, že na konci roku sa ten pedagóg mojim rodičom ospravedlnil, hoci – stále ešte hovoril, že mi to kreslí otec. Čiže toto som skúsila, a keď som prišla k Brunovskému, bolo to, ako keby som prišla do raja. Vynikajúci umelec, dobrý človek. V ateliéri bola tvorivá atmosféra. Učil nás pedagóg, profesor, ktorého sme zaujímali. Štúdiom u profesora Brunovského sa splnil môj veľký sen.
Ste vždy rovnako naladená na maľovanie? Čo vám nesmie chýbať?
Snažím sa vkladať do obrazu dušu, cit a vášeň. Bola som napríklad v divadle, videla som hru Popol a vášeň, úžasného Sándora Máraia v spracovaní Christophera Hamptona, kde vynikajúco stvárnil postavu Henricha výborný umelec Martin Huba. Keď také niečo vidím, je to, ako keby som vzbĺkla. Prídem domov, a musím to namaľovať. Inšpirovala ma aj výtvarná scéna tejto hry. To je tá sloboda, ale okrem takejto úžasnej inšpirácie je veľmi podstatná koncentrácia a pokoj. Toto všetko mi poskytuje moja rodina – je mi veľkou oporou.
Nie náhodou robíte aj divadelné plagáty, vaše diela majú v sebe vždy niečo dramatické a scénické. Kde ste to uplatnili najviac?
Robila som na plagáte Johanky z Arku pre prešovské Divadlo Jonáša Záborského. Zaujímavá bola práca na plagáte pre SND – Buddenbrookovci. To bola výzva: expresívna hra, náročná pre diváka. Vedela som, že sa musím niečoho chytiť, zvolila som páva, symbol márnomyseľnosti. Páv sa potom objavuje v mojich grafikách a maľbách naďalej.
Chcú ľudia od vás exlibrisy?
Urobila som vo svojom živote 126 exlibrisov. Záujemcov som mala aj z Číny, ale zistila som, že by som musela všetko zabaliť a robiť len exlibris, keby som všetkých chcela uspokojiť. Denne mi chodili ponuky. Mnohí si nevedia vysvetliť, prečo sa už tejto disciplíne nevenujem, keď som bola v tejto oblasti taká úspešná a objednávky sa hrnuli. Poniektorí zberatelia začali brať exlibris ako dobrý biznis, získať lacno náklad a potom to predávať na internete. Nie všetci sú takí, ale – stalo sa. Na druhej strane mám oddaných zberateľov, napríklad manželia Kalabusovci mi dali celú zbierku do poriadku, urobili mi zoznamy a exlibris majú len na vymieňanie. Tvorbu exlibrisov som teda uzavrela, ale v júni chystám veľkú výstavu v Poprade a tam budú. Sú totiž srdcová záležitosť kurátorky Danice Loviškovej. Bude to autorská výstava – spolu s mojím otcom – v nádherných výstavných priestoroch.
Foto: Archív Kataríny Vavrovej
Máte cenu aj z rúk thajskej princeznej – vyzerala princezná ako z vašej maľby?
Áno, získala som ocenenie v Thajsku, kde mi Grand prix dávala thajská princezná. Vytvoril sa okolo mňa vtedy mikrosvet slávy. Bola to celkom obyčajná dáma, ale milá a zaujímavá – strážilo ju dvadsať bodygardov, ktorí sledovali každý náš pohyb. Vďaka takýmto oceneniam som sa dostala aj do Japonska, Španielska, Turecka a doniesla som si okrem kníh aj množstvo inšpirácií.
Máte aj maliarske krédo?
Dnes môžeme vidieť rôznorodosť prístupov a štýlov. Pre mňa je najpodstatnejšie do tvorby dávať srdce, dušu a svoju osobitosť. Verím v silu individuality, pričom rešpektujem remeslo a tvorbu starých majstrov. Snaha šokovať lacným a povrchným spôsobom, ako aj gestá v umení ma vôbec neoslovujú. Práca sa nedá „obkecať“, treba si to odsedieť. Mnohí dnes nevedia, že cisár je nahý.
Katarína Vavrová
Narodila sa 23. augusta 1964 v Bratislave. Študovala na ŠUP v Bratislave (1983), potom na VŠVU (1984 – 1990 na oddelení knižnej ilustrácie u prof. A. Brunovského a K. Ondreičku). V roku 1989 absolvovala študijný pobyt na Academia delle Belle Arti v Perugii. Venuje sa maľbe, voľnej grafike a kresbe, kombinuje rôzne techniky. Je známa aj v zahraničí. Momentálne má výstavu Tak ďaleko v múzeu Danubiany. Návštevníci tam môžu vidieť aj jedenásť nových malieb na japonskom papieri (výstava trvá do 29. mája). Z významných ocenení: Grand Prix Thajsko, Grand Prix Tokio, Grand Prix Budapest, 2. cena Gliwice Poľsko, Hlavná cena Guagzhou, cena za grafiku, 3. cena Caixa Ourence Španielsko, 1. cena Toronto za kresbu a množstvo iných.
