Sila vôle a odhodlanie sú vzácne, uplatníš ich však, len keď žiješ. Krédo, ktorého sa Andrej Rudavský držal celý život, sa naplnilo. V jeho ateliéri nepribudne ďalšia socha ani nové plátno.
Zvonice, kaplnky, božie muky… Archaické, pohanské a kresťanské motívy boli jeho inšpiračným zdrojom, prostredníctvom ktorého vyjadroval genia loci slovenskej krajiny. Vo svojej tvorbe originálne prepojil modernú sochársku senzibilitu s bohatstvom rustikálnych tradícií. Originálne posolstvá objavoval v kameni, kove, dreve, ale aj takom obyčajnom materiáli akým sú šindle.
„Sústreďujem sa na stavbu sochy, na jej formu, názor na cítenie hmoty, jej tektoniku i deštrukciu. Na právo zvečniť lyrický rast stromu, na jeho rozkvitnutie a drámu chvíle, keď mu vojak samopalom vypáli do kmeňa deravé srdce. Na právo stavať nové v bôli starého, stavať a plakať v sochách, rozochvievať ich, čiže dávať im atmosféru, ktorá bolí, raduje sa z maličkostí, ktorá ohrozuje a je ohrozovaná,“ zaznamenal si vo svojich úvahách.
Sila ľudskej myšlienky
Andrej Rudavský sa narodil 29. novembra 1933 na druhej strane Dukly v poľskej Hornej Posade v rodine diakona. „Predspevoval v kostole, nedá sa zabudnúť na nádherné spevy v staroslovienčine,“ spomínal neskôr. Keď sa po rokoch vracal do rodného kraja, mnohé z drevených kostolíkov a kaplniek boli už zrovnané so zemou. Našiel však malý železný kríž z kostola, okolo ktorého denne chodil, a zabudoval ho do múru svojho ateliéru.
Vyrezávať začal už ako chlapec. Keď jeho práce zasvietili už na školskej výstave, pozval šikovného školáka do svojho ateliéru sochár Vojtech Ihriský. Od neho dostal prvé sochárske lekcie. Štúdiá na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe absolvoval v roku 1960. Aj kovovou sochou Sila ľudskej myšlienky, ktorá sa symbolicky dotýkala hviezd.
Po prvej výstave, ktorú mal v roku 1962 v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka, ho oslovili členovia Skupiny Mikuláša Galandu – aby sa k nim pridal. Od roku 1962 bol jedným z galandovcov. V polovici šesťdesiatych rokov stál pri zrode sochárskeho sympózia vo Vyšných Ružbachoch, ktorého myšlienkou bolo spojenie umenia a prírody. V areáli travertínového kameňolomu a jeho okolí vznikla za dvadsaťšesť rokov unikátna galéria.
Ženy a kaplnky
Spočiatku experimentoval. S materiálmi, medzi ktorými nechýbali ani živica, keramika, cement či zhrdzavená oceľ. Pohrával sa so štruktúrami aj s technologickými postupmi – agresívnymi zásahmi, deštrukciou i pálením vytváral dramatické asambláže. „Chcem, aby moje sochy v sebe niesli všetky pohnútky, aby pole výrazu kulminovalo od lyriky po drámu, lebo toto všetko je schopné sa v človeku stretávať,“ zveril sa svojim poznámkam.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Postupom času podľahol vábeniu archetypálneho prejavu a tvaroslovia ľudovej architektúry. Z mytologicko-pohanských, kresťansko-náboženských a staroslovienskych prvkov si vytvoril individuálnu symboliku a z tradičnej ľudovej kultúry invenčný výtvarný jazyk.
„Všetky moje ,kapličky' vychádzali duchovne alebo obsahovo zo ženy a z kaplnky. Počas štúdia som obdivoval krásne dámy v róbach, keď išli na koncert alebo do divadla. Na potulkách po Slovensku som vnímal ženy s batohmi sena na chrbte a sukne im viali,“ zaspomínal si v rozhlasovom Zrkadlení. Kaplnky, zvoničky a kríže nepatrili vtedy k módnym trendom, naopak. K symbolom tradície a viery pridal aj pastierov pútnikov, bojovníkov…
Sochy na smetisku
„Otrasné, akoby priamo človeka vyhodili na smetisko,“ skonštatoval Andrej Rudavský pri spomienke na február 1976, keď v Bratislave buldozérmi zničili a dynamitom vyhodili do vzduchu 38 sôch – medzi nimi tiež sedem jeho. Aj viac ako trojmetrový Slnovrat. Mohol sa len bezmocne prizerať, tak ako ďalší výtvarníci, ktorých sochy stihol rovnaký osud.
„Môže za to ideológia. Polstoročie vládla jedna – leninská, poznačila celú východnú Európu, možno celý svet. Bolo to asi v mene tej filozofie,“ pokračoval v rozhlasovom Zrkadlení. A zaspomínal si, ako chodil po smetiskách a hľadal trosky, čo z jeho sôch ostali.
Spolu v ostatnými galandovcami a mnohými ďalšími umelcami boli už v tom čase „zakázaní“. Dogmatickí strážcovia socialistického realizmu ich vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, zakázali im vystavovať a galérie nesmeli nakupovať ich diela do svojich zbierok.
„Často sa nadhadzuje otázka súčasnosti: v čom spočíva, v čom si ju uvedomujeme, osvojujeme a cítime. Myslím, že je to v atmosfére dní, ktoré rastieme už od detstva, poznamenané mliaždením, rúcaním, keď človek, jeho krv a zem tvorili jednu desivú a tragickú hmotu a keď fragmenty týchto veličín boli novými,“ zapísal vo svojich úvahách.
Tvoriť je ako sadiť
„Je márnivosťou chcieť dostavať katedrálu snov. Stačí sa tešiť z toho, čo sme začali. Konce bývajú často smutné,“ prízvukoval sochár, ktorého dlane boli drsnejšie než ruky ktoréhokoľvek robotníka či roľníka. Od sedemdesiatych rokov aj maľoval. Najmä expresívne a dynamicky ladené hlavy a figúry, ktoré v rôznej miere abstrahoval. Pod názvom Povedomé formy vystavuje Turčianska galéria v Martine nielen plastiky, ale najmä komplexný prehľad maliarskej tvorby Andreja Rudavského. Výstava potrvá do 1. mája.
Jeho sochy pre verejný priestor v Bratislave skončili na smetisku. V Japonsku, Indii, Nórsku či Taliansku ich však okoloidúci obdivujú. Rozmerná plastika Vierozvestovia, ktorá sa týči pred vstupom do budovy OSN v New Yorku. Súsošie obopína nápis v hlaholike, na ktorom stojí: Či nejde dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnko nesvieti na všetkých? Či nedýchame vzduch rovnako všetci?
„Vytvoriť sochu, obraz, vytvoriť priestor, dožiť sa stromov, ktoré sadíš. Potom ich meriaš zrakom v prelínaní s nebom – oblakmi. Stane sa ti, že začneš kresliť, aby si oddialil čas, ktorý mal byť hranicou naplnenou. Nemyslíš na smrť, chceš zadefinovať, čo si nestihol, keď si staval múry,“ sumarizoval vo svojich úvahách Andrej Rudavský.
Jeho diela vystavovali na Slovensku i v zahraničí, na Bienále v Sao Paolo aj na benátskom bienále. Zastúpené sú vo všetkých významnejších slovenských galériách aj v mnohých súkromných zbierkach.
