Michal Sirik sa narodil v roku 1925 v obci Sterkovce – dnes je to súčasť obce Čabalovce pri Medzilaborciach. Rodina bola chudobná, a tak odmalička musel doma pomáhať. Pásol dobytok, pracoval na poli, chodil s drevorubačmi do lesa a asistoval pri výrobe drevného uhlia. Toto zvláštne remeslo sa už dnes vyskytuje len zriedkavo, ale v tom čase bolo veľmi rozšírené. Drevorubačom, ktorí „pálili“ v lese drevné uhlie, sa hovorilo miliari.
Na základe spomienok na túto prácu vytvoril Michal Sirik v roku 1987 cyklus šiestich olejomalieb s názvom Miliari. Chronologicky zobrazujú nielen celý postup výroby drevného uhlia, ale aj zaujímavý a náročný spôsob života uhliarov – miliarov. Zimu trávili v lesoch a aj v najväčších mrazoch dorábali drevné uhlie. Na prelome 19. a 20 storočia bolo uhliarstvo na území severovýchodného Slovenska pravidelným doplnkovým zdrojom obživy tunajšieho obyvateľstva, do práce zapájali už štrnásťročných chlapcov.
Miliari žili v kolibách uprostred bukového alebo dubového lesa, každý deň rúbali stromy, pílili ich a polená ukladali do vysokého ihlanu, čo najtesnejšie k sebe. Pyramídu potom obložili lístím so zeminou a vnútri podpálili. Drevo v milieri tlelo pomaly, jeho premena na drevné uhlie trvala asi dvanásť dní. Oheň bolo treba udržiavať vo dne, v noci, a to aj v treskúcich mrazoch. Hotové uhlie naložili do vriec a odvážali zo Sterkoviec a ďalších obcí na vozoch do Medzilaboriec, odkiaľ vlakmi putovalo do blízkych i vzdialenejších miest. Napríklad kováči v tom kraji vo svojich vyhniach vtedy používali výhradne drevné uhlie od miliarov. Michal Sirik toto všetko namaľoval a podľa rusínskych etnológov Nadeždy a Jozefa Varcholovcov patrí im venovaný cyklus k tomu najzaujímavejšiemu a najcennejšiemu, čo vytvoril.
Zo života Rusínov
<A>Je teda len prirodzené, že práca je častým námetom Sirikových diel. Bol to jeho svet, poznal ho, a tak sa stal vlastne aj dokumentaristom. Presvedčivo zaznamenal mnohé témy z neľahkého života vtedajších Rusínov. Svedčia o tom už názvy niektorých olejomalieb: Kosba pšenice, Zvoz obilia, Mlatba, Nakladanie kapusty, Zber lieskových orechov, Zvoz dreva, Zabíjačka… A nemaľoval len situácie, zaznamenával postupy. Ukázal napríklad, ako ľudia spracovávali úrodu či lesné plody, aké remeslá vykonávali, ako žili.
Maľoval rôzne domácke zvyky a spôsoby, ktoré sa používali v kuchyni a vo dvoroch a ktoré už dávno odniesol čas. Maľoval aj, ako sa na dedine tkalo, ako sa mlela múka v žarnove, ako sa piekol chlieb, šklbala hus a podobne. Podľa Varcholovcov má táto časť Sirikovej tvorby práve nedoceniteľnú historicko-dokumentárnu hodnotu. A to aj v duchovnej kultúre: často zobrazoval ľudové zvyky Rusínov, ich sviatky a obrady, zvečnil svadbu, narodenie dieťaťa a viacero plátien venoval Vianociam a Veľkej noci.
Nevesty z jarmoku
Michal Sirik pracoval celý život prevažne ako stolár, ale keď v osemdesiatych rokoch odišiel do dôchodku, už len maľoval. Jeho obrazy teda majú síce novšie dátumy (zomrel v roku 2012), ale obsah je starodávny, zobrazuje svet, ktorý sa dávno pominul. Sirik mal fenomenálnu pamäť a bol výborný rozprávač, mohol teda maľovať „spätne“. Etnológovia sa až čudujú, ako dôkladne dokázal sprítomniť zabudnuté okamihy, napríklad dievčenské veľkonočné hry.
Zaujímala ho však aj architektúra a krajina. V jeho tvorbe má zvláštne miesto Krásnobrodský kláštor, pri ktorom kedysi bývali jarmoky, povestné v širokom-ďalekom okolí. Ešte v pohanských časoch si tam vraj mládenci vyberali manželky. Dievčatá sa postavili do radu a mládenci medzi nimi hľadali tú svoju so slovami: "Poď do popa, keď ti treba chlopa!“ Neskôr na tom mieste postavili baziliánsky kláštor, Sirik však vyobrazil ruiny pôvodnej stavby zo 14. storočia. Dnes už tam stojí aj nová budova kláštora, postavená po roku 1990, ale žiadne vyberanie nevesty sa už, pravdaže, nekoná. Vtedy sa páry mohli totiž hneď z jarmoku vybrať za rehoľným kňazom, aby ich zosobášil. Tieto „sobáše narýchlo“ však často robili zlú krv – príbuzní neboli spokojní s výberom partnerov a rodiny sa rozvadili. Práve z tohto dôvodu boli jarmoky v Krásnom Brode v roku 1720 zakázané.
Súčasné témy Sirik často nemaľoval, ale zachovali sa obrazy, na ktorých sú zvečnené rekonštrukčné práce na miestnej ceste, ktorá prechádza nádhernou krajinou, a vtedajšie Medzilaborce – námestie s rušnou dopravou a chodcami. Charakteristickejšie sú však obrazy z príbytkov a hospodárstiev. Sú prívetivé, dobre sa na ne pozerá, lebo obsahujú veľa postáv, príbehov, je v nich poriadok a sú komponované so zvláštnym pokojom, ktorý je v dnešných časoch vzácnosťou. Majú až terapeutický účinok.
Žili tam aj Židia
Obrazy so židovskou tematikou predstavujú osobitnú kapitolu Sirikovej tvorby. Pred druhou svetovou vojnou žila v Medzilaborciach, Humennom a ich okolí početná a dobre etablovaná židovská komunita, ktorá sa aktívne zúčastňovala na hospodárskom a spoločenskom živote tohto regiónu. Sirik namaľoval spomienky na ulice, vtedy ešte zastavané židovskými obchodíkmi a krčmami. Na olejomaľbe Predávajúci Žid (1997) zobrazil napríklad jarmok aj s postavami dedinčanov a mešťanov, krásne namaľoval aj židovskú svadbu a tiež synagógu na Rybnom námestí v Bratislave a Staronovú synagógu v Prahe. Kým predvojnový židovský svet zobrazil maliar v pokojnej atmosfére, holokaust stvárnil dramaticky. Na plátnach Deportácie Židov – maľoval ich v roku 1991 – priblížil tragédiu židovskej komunity v okrese Medzilaborce. Odborníci konštatujú, že pre insitných umelcov je holokaust netypická téma, o to viac prekvapí jej naliehavosť u Sirika.
Krst orechmi
Ešte čerstvú Sirikovu monografiu pripravil kolektív autorov – Katarína Čierna, ktorá je v SNG kurátorkou insitného umenia, etnológovia Jozef Varchol, Nadežda Varcholová a Mária Mišková, znalkyňa Sirikovho diela z Vihorlatského múzea. Milé je, že aj „krst“ knihy bol neobyčajný – knihu vytiahli spod orechov! Mária Mišková prirovnala tvorbu insitného maliara totiž práve k týmto plodom: až keď orechy dozrejú, spadnú na zem, rozlúskneme ich a pocítime ich sladkosť. Tak je to aj s dielom Michala Sirika, ktoré sa dostáva zo škrupinky a ide do sveta. V monografii je 85 reprodukcií, texty v slovenskom, rusínskom a anglickom jazyku. Grafický dizajn vytvoril rektor VŠVU Stanislav Stankóczy, ktorý tiež pochádza z východu Slovenska. A na záver dobrá správa – knihu aj výstavu Sirikovej tvorby v lete uvedú v Galérii insitného umenia SNG v Pezinku.
