Spomínanú prehliadku v Benátkach v roku 2001 kurátorsky pripravil naslovovzatý znalec maliarovho diela Jean Clair. Predstavil na nej vyše 200 majstrových diel a obklopil ich bohatým sprievodom dokumentov, z ktorých vychádzali kurátorove presvedčivé argumenty košatej ikonografie vari každého diela najklasickejšieho z klasických maliarov 20. storočia. Žiaľ, Balthus umrel vo veku 93 rokov, pol roka pred otvorením skvelej retrospektívy jeho výtvarného diela.
Foto: KUNSTFORUMWIEN
Výstava v neďalekej Viedni je pre slovenského diváka mimoriadnou príležitosťou spoznať práce výnimočného umelca, ktorý v časoch enormne rastúceho záujmu o marketing umeleckej prevádzky vytvoril úctyhodné dielo v programovo vyhľadávanom ústraní. Pravda, s Balthusovým malým záujmom o popularitu uprostred hlučného davu musela súvisieť aj stíšená oboznámenosť s príbehmi jeho súkromia i vlastnej tvorby. Hoci v jeho prípade by niekedy išlo aj o celkom atraktívne príbehy vychádzajúce z Balthusovej organizačnej i vskutku prvotriednej umelecko-remeselnej práce.
Niet sa teda čo čudovať, že podstatné monografie, podobne ako jeho – nahrávané – Neskoré spomienky (Éditions du Rocher, 2001, český preklad Pozdní vzpomínky, Barrister & Pincipal, Brno 2010) vychádzajú posmrtne. Zopár kníh, ktoré počas Balthusovho života s nadšením mapovali jeho dielo, pochádzalo výlučne z okruhu jeho najbližších priateľov. Našťastie ich napísali hviezdni autori ako Rainer Maria Rilke, Federico Fellini, Claude Roy, Jean Leymarie, Jean Clair či umelcov syn Stanislas. Môžeme však prirátať aj zopár autorov textov v katalógoch Balthusových rozmernejších výstav ako Alberta Camusa, Antonina Artauda, Octavia Paza, Yvesa Bonnefoya, Jeana Starobinského, Françoise Gilotovú či Pierra Jeana Jouva.
Nie je samouk ako samouk
Balthasar Michel Klossowski sa narodil 29. februára 1908 v Paríži ako druhý syn historika umenia a maliara Ericha Klossowského de Rola (1875–1949) a maliarky Elisabeth Dorothey Spirovej (1886–1969) známej pod menom Baladine, dcéry rabína vroclavskej synagógy. Erich bol potomkom pruskej rodiny, pochádzajúcej zo starej poľskej drobnej šľachty. Po presťahovaní do Paríža roku 1903 napísal monografiu o Daumierovi, ktorá získala značný ohlas, rovnako sa darilo aj jeho druhej knihe o maliaroch z Montmartru. Ich starší syn Pierre (1905–2001) sa stal spisovateľom a filozofom z vplyvného okruhu Georgea Batailla a jeho tri monografické práce o Sadovi (1947), Ovidiovi (1957) a Nietzschem (1969) ovplyvnili Foucaulta aj Deleuza. Mladší syn Balthazar sa preslávil ako maliar Balthus (1908–2001).
Po rozchode rodičov roku 1919 Balthus študoval na Kalvínskom gymnáziu v Ženeve a pre jeho matku sa začali – až do leta 1925 – roky intenzívneho vzťahu s básnikom Rainerom Mariom Rilkem, ktorý si milenku privlastnil pod menom Merlina. Bratia Klossowski ďalej študovali v Paríži vďaka finančným príspevkom spisovateľa Andrého Gidea a Rilkeho zámožného priateľa Richarda Weiningera.
Foto: Balthus 2016 © Foto: MONDADORI PORTFOLIO/Leemage/Paris, Musée Picasso/Photo Joss
O Balthusovom výtvarnom školení v Paríži sa traduje, že navštevoval kurzy kreslenia na Akadémii Grande Chaumière pod vedením Pierra Bonnarda či Mauricea Denisa, a podstatne častejšie Louvre, kde kopíroval Poussinove obrazy. Pravda, pohľad do "spätného zrkadla” maliarových Neskorých spomienok nám objaví dobu dozrievania predsa len trochu inak nasvietenú. Po prvé, tvrdí v nich, že nikdy nechodil do žiadnych kurzov v nejakej škole, že Bonnard mu bol vskutku obrovskou vzpruhou a že vďaka jeho radám a radám Mauricea Denisa pochopil, že maliarstvo je umením trpezlivosti, dlhého príbehu s plátnom a že je záväzkom. Intenzívne návštevy Louvru a niekedy aj celodenné kopírovanie Poussina spresnil rokmi 1925–1926, približne rovnakými rokmi ohraničil čas, kedy namaľoval sériu obrazov z Luxemburských záhrad. Alainovi Vircondeletovi o nich nadiktoval do Neskorých spomienok, že boli obrazmi detí roztrúsených pozdĺž dlhých alejí a veľmi zreteľných stromov, pevných a všadeprítomných, pretože mienil zdôrazniť účinok hmoty, váhu vecí a ich závažnosť. A vo Viedni sa práve o tom môžeme veľa dozvedieť.
Cestovateľská mladosť
Balthusova výstava v Kunstfore prináša početné ukážky z luxemburskej série, kópie Poussina, menovite variácie ležiacich figúr podľa obrazu Echó a Narcis a kópie renesančných fresiek z cesty po Taliansku. Skicovité kópie olejovými farbami na menších i väčších kartónoch vytváral v Arezze podľa cyklu Legendy svätého kríža Piera della Francesca a vo Florencii podľa obdivuhodných výtvorov Masaccia a Pisanella. Veď sa aj o čosi neskôr prihlásil k Pisanellovej metóde: dlho a starostlivo objekt pozorovať a potom namaľovať jeho syntézu a tak objekt znovu objaviť.
Zrejme tu platí konštrukcia, že z toho všetkého Balthus v Paríži už čoskoro dospel ku klasickej strohosti obrazov sčasti vyľudnených kútov námestí a blízkeho okolia fontán i živej narácii detských hier v rozľahlých parkových priestoroch Luxemburských záhrad, ktoré sprevádzali desiatky kresbových štúdií rozpohybovaných detí pri ozaj dynamických hrách. A ešte významnejšie absorboval renesančnú lekciu v prvej variácii obrazu Ulica z roku 1929. Prísnejšia, takrečeno geometrická verzia pochádza z roku 1933 a v rokoch 1952–1954 Balthus vytvoril tretiu, na ktorej spresnil názov na Passage du Commerce Saint-André.
Balthusova Ulica je obraz, ktorý príkladne ozrejmuje niektoré z výberových príbuzenstiev i maliarovu cestu za najklasickejším výrazom, a teda aj – ako sám povedal – za zobrazením sveta, ktorý už dnes nejestvuje. A pomenoval si ho svetom skutočného archeológa duše. Poznáme niekoľko brilantných interpretácií druhej variácie Ulice, rozmerného obrazu (195 × 240 cm), ktorý získal americký zberateľ James Thrall Soby roku 1938 po prvej Balthusovej výstave v newyorskej Galérii Pierra Matissa. Dnes visí v Múzeu moderného umenia, vďaka čomu poznáme aj Clairov uchvacujúci rozbor poetiky kompozície a iných princípov organizácie Balthusovho obrazu. Čiže rozbor postupného nárastu dosť nezvyčajnej "pyramidálnej” výstavby troch skupín chodcov.
Analýza figurálnej štafáže diváka priamo odkazuje na priestorové čará Piera della Francesca, rovnako aj na ikonografické odkazy majstrov včasnej renesancie. Napríklad na pôsobivú citáciu detailu s výjavom Vztyčovania kríža, teda na nápadnú podobnosť postavy robotníka nesúceho opracovanú dosku a tesára s krížom na ramenách z renesančnej fresky. A ešte na čosi. Na Rilkeho uvažovanie o Cézannovi, ktoré pred Balthusom určite neskrýval, ba s nadšením mu rozprával, že maliarstvo je predovšetkým farba, a hoci je Cézannov obraz nepreniknuteľný, aspoň je uchopiteľný.
O čom sníval Kráľ mačiek
O význame výberových príbuzenstiev a o tom, ako zo snov vyrástli hlboké priateľstvá naplnené rešpektom voči dielu priateľov i spolupracovníkov. Betty a Pierra Leyrisovcov, sprostredkovateľov objednávky na súbor 14 tušových kresieb pre exkluzívne vydanie Búrlivých výšin Emily Brontëovej. Antonina Artauda, šéfa avantgardného Divadla krutosti, pre ktorého vytvoril návrhy na scénické a kostýmové riešenie šéfovej úpravy Cenciovcov podľa Shelleyho a Stendhala. Alberta Camusa a Jean-Louisa Barraulta, ktorí ho privolali k výtvarnej spolupráci pri prvom uvedení Camusovej hry Stav obliehania v parížskom Théâtre Marigny. Alberta Giacomettiho, najpozoruhodnejšieho a najstálejšieho z Balthusových priateľov výtvarníkov, medzi ktorých rátal predovšetkým Pabla Picassa, André Massona a Henriho Cartiera-Bressona.
K osobnostiam hviezdneho výberu nepochybne treba prirátať aj André Malrauxa, spisovateľa a de Gaullovho ministra kultúry, ktorý maliarovi ponúkol miesto riaditeľa Francúzskej akadémie v Ríme, sídliacej vo Ville Medici. Balthus nebol práve nadšený, pretože od roku 1954, keď sa presťahoval na zámok v Chassy, bol spokojný a v ústraní sa mu aj umelecky veľmi darilo. Z Paríža doslova ušiel pred nezvyčajne sa rozmáhajúcou, preňho však chaotickou a ledabolou maľbou. Sám maľoval pomaly, niektorý obraz rok aj dva, a maľoval najmä proti srsti vývinu moderného i postmoderného umenia. Napokon roku 1961 Malrauxovi prikývol, že šesť rokov bude v Ríme riaditeľovať. Vo Ville Medici však zostal do roku 1976, keď sa s rodinou natrvalo presťahoval do Švajčiarska, presnejšie do Rossinière na švajčiarsko-talianskom pomedzí, kde si – ako sám povedal – kúpil či vymenil za niekoľko obrazov štvorposchodovú drevenú usadlosť Grand Châlet z roku 1754.
Foto: © Balthus 2016 © Foto: MONDADORI PORTFOLIO/Bridgeman Images (Peter Willi)
Balthusove roky prežité v Ríme a jeho obdivuhodná návrhárska činnosť pri reštaurovaní premenili voľakedajšiu Napoleonovu "korisť” Villu Medici na skvostný palác a skvelú ukážku umenia renesančnej záhrady v službách európskej kultúry. Na prvý pohľad jednoducho zúročil skúsenosti náročného scénického výtvarníka, precízneho maliara s vycibreným vkusom a rovnako aj ako jeden zo splnených snov zreštauroval priestory, ktoré používali francúzski študenti umenia, držitelia výročnej Rímskej ceny. Na druhý pohľad však už musíme so všetkou úctou oceniť nezvyčajnú kvalitu renesančnej záhrady zrekonštruovanej podľa pôvodných plánov a s neskromnou ambíciou, aby sa maximálne ponášala na záhradu, ktorú tam uprostred 17. storočia maľoval Diego Velázquez. Rovnako tak musíme oceniť aj úpravu všetkých miestností zariadených adekvátnymi náhradami za dávno rozkradnutý mobiliár. Všetko spomenuté po roky opravovali i znovu vytvárali prvotriedni remeselníci podľa častí zachovaných pôvodných malieb alebo detailov vzorov štukovej výzdoby či profilov rímsových i okrajových líšt.
Metamorfózy podôb Erosa
Maliara Balthusa však najväčšmi preslávili témy jeho obrazov. "Cudne” sa hovorilo o "pocte panne”, priamejšie či odvážnejšie o tajomnej premene dievčenského tela na telo ženské. Tak či onak Balthus rozprával pôvabne o akejsi podprahovej erotike (termín Františka Mikša) v prchavých okamžikoch prebúdzajúcej sa sexuality. Maľoval ich – celkom paradoxne tie okamihy maľoval veľmi dlho – vo chvíľach prepadávania sa do sna, rovnako aj v okamihoch prebúdzania. A nepochybne si vytváral vlastnú poetiku snívania.
Na retrospektíve vo viedenskom Kunstfore diváka víta Balthusov autoportrét, ktorý roku 1935 pomenoval – ironicky aj melancholicky – Kráľ mačiek. Mačka sa objavuje na Balthusových obrazoch vskutku ako obsedantný motív. Pravda, vždy ako motív robiaci spoločnosť snívajúcim aktom dospievajúcich dievčat alebo dievčat zahľadených do oválov toaletných zrkadiel či pohrúžených do vykladania pasiansu. Pre nepriznávajúcich sa puritánov muselo ísť – predovšetkým a jednoznačne – o "lolitovskú” tému stvárnenú na mnoho spôsobov.
Balthus žil s niekoľkými partnerkami. Prvý raz sa oženil roku 1937 s mladou Antoinettou de Watteville. Narodili sa im dvaja synovia, Stanislas roku 1942 a Thaddeus v roku 1944, lenže ich detstvo poznačil rozchod rodičov. Potom sa na šesť rokov stala maliarovou partnerkou Laurence, dcéra spisovateľa a dôverného priateľa Georgea Batailla, a po nej bola po Balthusovom boku Frédérique Tisonová. Všetko sa zmenilo a ustálilo vo Ville Medici, do ktorej si Balthus priviedol z Japonska 19-ročnú študentku francúzštiny Setsuko Idetu, ktorá ho sprevádzala počas jeho diplomatickej misie v rámci výberu vhodných umeleckých predmetov na reprezentačnú výstavu tradičného japonského ľudového umenia v Paríži. Po piatich rokoch sa stali manželmi a roku 1977 sa narodila Balthusova jediná dcéra Harumi. Obe sa stali exotickými i nežnými modelmi na niekoľkých Balthusových obrazoch. Vari najslávnejší z nich je Turecká izba (1965–1966), a na výstavu vo Viedni ho zapožičali z parížskeho Múzea moderného umenia.
Foto: © Balthus 2016 © Foto: Centre Pompidou, MNAM CCI, Dist. RMN - Grand Palais/Jacques Fau
Pravda, všetky Balthusove životné partnerky boli v čase ich zblíženia mladé, 16– až 19-ročné. Všetky mu pri maľovaní pózovali ako modely a určite sa podpísal na výsledku aj ich vzťah k maliarovi. Podpísal sa na vznikajúcom mystériu a nezmazateľnom pôvabe prchavých okamžikov prebúdzajúcich sa elegantných arabesiek dievčenských aktov. A mačiek.
Kráľ mačiek a umeleckých solitérov 20. storočia, maliar Balthus, vytvoril dielo nadčasové. Svet jeho obrazov je pohrúžený do tajov kompozičnej vyváženosti umenia renesancie, blízke mu boli aj prílivy zvlnených zaoblenín včasného baroka i panoramatické videnie svetlom zaliatych Veľkých krajín a záhrad odkazujúcich na dielo Nicolasa Poussina. Nazdávam sa, že práve spomenuté pohrúženie sa Balthusovi ukázalo svet, aký len on sám mohol snívať, v jeho vecnosti, a jeho vecnosť v jej okrúhlosti, kompozičnej strohosti i kráse. A vytvoriť pretrvávajúce umelecké diela.
