Hromada uhlia, vyložená pred vchodom do ošarpaného domu, zužuje aj tak úzku bratislavskú uličku. Opustený drevený holubník v zajatí nových panelákov. Čiernobiele fotografie Ľuby Veleckej evokujú atmosféru šesťdesiatych rokov. Nie náhodou dostala jej výstava v Stredoeurópskom dome fotografie názov Flashbacky – Sixties.
Foto: ĽUBA VELECKÁ
„Keby ste sa dočítali, že na Kolibe robia archeologický výskum, lebo sa tam našla antická minca, neverte, že Rimania sídlili aj tam. Je moja, vypadla mi z prsteňa. Ale stále ešte možno nachádzať poklady, o ktorých nevieme. Fotografie Ľuby Veleckej sú také zjavenie. Nikto ich nepozná, ale pritom patria do dejín našej fotografie,“ hovorí kurátorka výstavy, fotografka a pedagogička Judita Csáderová.
„Celá rodina sme doma žili fotografiami a filmom. Fotografie sme považovali za prirodzenú súčasť života,“ vysvetľuje Ľuba Velecká. Starý otec predviedol vnúčatám v sýpke princíp camery obscury. Otec nosil domov z práce ešte mokré fotografie, ktoré ako školáčka so súrodencami retušovala. Mala pätnásť, keď praxovala v gottwaldovských ateliéroch u Hermíny Týrlovej či Karla Zemana, ktorý práve nakrúcal slávny Vynález zkázy.
Po maturite urobila prijímačky na pražskú FAMU, z kádrových dôvodov ju však neprijali. A keďže doma všetci fotografovali, pokračovala štúdiom fotografie na bratislavskej Škole umeleckého priemyslu. Po maturite začínala v televízii ako strihačka. „Celú dobu som ukradomky fotografovala. Nie novinársky, ale vždy som si niečo vymyslela a nafotografovala to,“ spomína Ľuba Velecká.
Objektívom jej fotoaparátu objavujeme poéziu starých mestských dvorov a ich zanedbaných zákutí. Originalitu abstraktných obrazov, ktoré na múroch domov maľovala opadaná omietka, alebo tvar, ktorý vykreslilo otvorené okno na oblohe. Sledujeme postarších vidiečanov nakúkajúcich do výkladov, vyobliekané dámy na korze či uťahanú matku s malou školáčkou, kráčajúce staveniskom, na ktorom rastú nové paneláky. Ale aj meniacu sa krajinu vidieka a jej obyvateľov či nenápadnú krásu prírodných zátiší. Jednoducho poéziu všedného dňa.
„Už vtedy som bola veľký nadšenec napríklad Antonioniho filmov alebo godardovskej poetiky, kde je vecnosť, krásno, obrázky sú čisté a nezababrané nezmyslami,“ spomína Ľuba Velecká.
Portrétovala osobnosti, ktoré poznala. Výtvarníčku Janu Želibskú, kameramana Igora Luthera, režiséra Ivana Balaďu, Michala Dočolomanského a Juraja Kukuru pri nakrúcaní filmu Tri gaštanové kone… Fotografovala aj módu. „Vždy ma zaujímalo všetko možné, a vystavené fotografie sú spomienkou na tie časy,“ hovorí autorka. Neskôr predsa len absolvovala štúdiá réžie na pražskej FAMU, skúsenosti s filmovým strihom využíva aj pri komponovaní „príbehov“ statických fotografií. Ukladá ich do sérií, čím im dodáva hlbší zmysel. Ako napríklad v trpkej sérii fotografií o auguste 1968, alebo vtipnej „story“ o mladých ľuďoch, ich predstavách, očakávaniach aj sklamaniach z reality. Ku každej sérii, ku každej fotografii vyťahuje zo spomienok príbehy. Môžu sa o tom presvedčiť všetci, čo prídu zajtra – vo štvrtok 23. júna – o 16. hodine do Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave. Výstavou, ktorá potrvá do nedele, ich prevedie autorka Ľuba Velecká aj kurátorka Judita Csáderová.
