Kinterova nervozita sôch

Od mája prebieha v bratislavskom LABe Kunsthalle/Dom umenia výstava popredného českého umelca Krištofa Kinteru s názvom Prirodzená nervozita.

04.07.2016 14:00
debata

Ide o mimoriadnu možnosť zoznámiť sa s aktuálnou tvorbou uznávaného vizuálneho umelca v našom prostredí. Výstava potrvá do 10. júla 2016.

Krištof Kintera (1973) predstavuje významnú postavu nielen na českej výtvarnej scéne. Po absolvovaní štúdií na pražskej Akadémii výtvarných umení (1999) a amsterdamskej Rijksakademie van Beeldende Kunsten (2004) sa čoskoro etabloval aj na medzinárodnej scé­ne.

Z posledných výrazných individuálnych prezentácií uveďme aspoň výstavy v Mestskej knižnici Galérie hlavného mesta Prahy (2012), v Múzeu Tinguely vo švajčiarskom Bazileji (2014), či naposledy v rotterdamskej Kunsthalle (2015). Výstava v bratislavskom LAB-e vznikla v kurátorskej spolupráci s Ninou Vrbanovou, ktorá dlhodobo úspešne profiluje jeho výstavnú dramaturgiu.

Krištof Kintera: Miznúci, 2013, objekt (v... Foto: MARTIN MARENČIN, ARCHÍV KHB
kintera Krištof Kintera: Miznúci, 2013, objekt (v popredí), Nervózne stromy, 2013, elektro-mechanické sochy, variabilné rozmery (v pozadí).

Autor prináša jednu zo svojich základných sochárskych línií tvorby – sériu kombinovaných plastík a objektov zväčša z recyklovaných techno-odpadových materiálov, ktoré vytvárajú spoločnú scénu pre mechanické a metaforické predstavenie nepokoja, nestability a nervozity dnešného sveta. Kintera tak s istou dávkou nadhľadu a sarkazmu majstrovsky nastoľuje globálne problémy „rozkladajúceho“ sa sveta pomocou skladania drobných príbehov nezvyčajných sochárskych „transformérov“.

Havranie hlášky

Svoju výstavu autor postavil na 3D realizáciách, umiestnil päť rozmerných objektov v priestore a deväť objektových „kresieb“ na stenách. Dominantnú úlohu v tomto laboratórnom skleníku zohrávajú tri vysoké stromové tvory s glóbusmi namiesto hláv, čo sa trasľavým pohybom posúvajú po miestnosti (Nervózne stromy, 2013). Práve ich tancujúce a trasúce sa vetvy predstavujú najväčšmi paralyzované „nervy“ našich eko-, bio- a sociosystémov. V ľavej časti výstavnej siene im sekundujú podivné stvorenia z elektrických káblov a drôtov, medzi ich karfiolovými hlavami prebieha ostrá debata (Revízia evolúcie, 2015). Medzi ich elektrickými rukami panuje vysoké napätie a karfioly odkazujú na možné natvrdnuté mozgy aj jadrové výbuchy odlišnej apokalyptickej evolúcie.

Pri stene sa nenápadne rozlieva nejaká čierna nebezpečná látka (Nič dobré, 2011) a pri vstupe pokojne leží kopa starého, minuloročného snehu (Miznúci, 2013). Nad tým všetkým POE-ticky sedí čierny havran v oblečku, čo mentorsky a komentátorsky krá-sne kráka o dnešnom svete, kde vidí veľké problémy, kde čas sú peniaze, nevidí žiadnu budúcnosť a zjavuje sa mu „Google Jesus“ (I see, I see, I see, 2009). Tieto havranie hlášky ironicky glosujú odvrátenú stranu reklamy, komercie a mediálnej manipulácie našej súčasnosti.

V rohu miestnosti sú priklincované drobné hybridné predmety – korbáč so zástrčkou, eliminovaná nebezpečná osa či malé rastlinky z elektronických súčiastok a káblov – svojská „natura apokalyptika“ (z cyklu Kresby, 2015 – 2016).

Krištof Kintera tak na jednej strane pokračuje vo svojom kvalitnom programe modelovania humanoidov (zo zemiakov, z káblov či stolných lámp) a osobitých „ľudotvorov“ – od povestného Plumbaře (1995) po mechanickú figúrku, čo bije hlavou do steny (Revolúcia, 2005). Na strane druhej dokáže stále vytvárať nepokojné akusticko-vizuálne prostredie, kde intenzívne zaznievajú jeho provokatívne a prorocké odkazy aj vtipné, aj satirické slogany.

Aj niečo teatrálne

V Kinterovej aktuálnej tvorbe sa objavuje aj niečo teatrálne – prítomnosť akcie, zvuku a zjavného aj skrytého pohybu (vášnivý dialóg karfiolových hláv, topiaci sa špinavý sneh, unikajúca čierna tekutina). Tu sa stretávajú inscenované nehody a intelektuálne hody, post-industriálne technológie a prirodzená logika absurdity a irónie. V týchto vtipných a krízových situáciách vystupujú frustrované hybridné telá, narušené spoje aj životné prostredie. Ale hlavný problém podľa Kinteru je ukrytý v hlave. Ide o problém hláv jednotlivcov aj vysokopostavených hláv spoločnosti – preto tie glóbusy, karfioly, havrania hlava so zobákom a pod. Tam Kintera výstižne projektuje začiatok konca našich umelých a umeleckých rajov západnej techno-civilizácie.

Výstava v LABe Kunsthalle prenikavo ukázala autorovu „prirodzenú nervozitu“ pri reflektovaní dnešného sveta, a môžeme ju zaradiť k tomu najlepšiemu, čo ponúkla bratislavská scéna v prvom polroku 2016. Z výstavného hľadiska však priniesla zbytočne prehustené 3D prostredie. Výstave by určite prospelo ubratie počtu prác (napr. vynechaním celej kolekcie reliéfových kresieb na stenách) pri čitateľnejšom silnom odkaze výstavy pre samotného diváka.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #LaBe Kunsthalle #Krištof Kintera