Výtvarník Peter Uchnár: Rád robím veci na hranici možností

Výtvarník Peter Uchnár zaujímavo maľuje aj rozmýšľa. Má zmysel pre jemný humor, ale - najmä vie dobre kresliť a krásne maľovať. Manželku má až z Japonska, volá sa Nana Furiya a bývalí spolužiaci teraz bývajú v Pezinku.

04.09.2016 16:00
debata

Získal si ju vraj nielen vďaka osobným pôvabom, ale aj vďaka tomu, že bol veľmi pracovitý. Dvojica má dcéru Namiko a úspechy v umení. Uchnárom ilustrovaný Peter Pan sa ocitol medzi najkrajšími detskými knihami.

Výtvarník Peter Uchnár. Foto: Ivan Majerský, Pravda
Peter Uchnar, Peter Uchnár Výtvarník Peter Uchnár.

Kedy ste si uvedomili, že chcete byť maliarom? A splnilo sa to, čo ste si pod tým predstavovali?
Ako každé dieťa som kreslil a chválili ma, že je to pekné. Veľmi rád čítam, a neviem, kedy prestať, a tak mi na základnej škole často neostával čas na nič iné, ani na domáce úlohy. Časom ale prišli iné záujmy. Keď som sa rozhodoval o budúcnosti, zistil som, že prehnané plány sú už pasé a jediné, na čo sa ešte môžem spoľahnúť, je môj talent. Prijali ma na Strednú umeleckopriemyselnú školu v Košiciach, čo rozhodlo o mojom ďalšom smerovaní.

Študovali ste reštaurovanie – bolo to presne ono?
Dosiaľ čerpám z technologických znalostí, ktoré ma naučili na reštaurovaní. Kresebnú a maliarsku prípravu zo strednej školy som neskôr využil na Vysokej škole výtvarných umení.

Na školu ste sa dostali až na tretí pokus – chceli ste byť ilustrátorom?
O štúdium na VŠVU bol koncom osemdesiatych rokov obrovský záujem. Na skúškach som stretával ľudí, ktorí tam boli už ôsmykrát. Škola prijímala málo študentov a výber mohol byť veľmi prísny. Uchádzači museli mať dobre zvládnutú kresbu. To bolo dobre, pretože pri ilustrácii často treba niečo urobiť bez veľkého premýšľania. Ja som sa však najprv hlásil na maľbu. Mám rád maľbu a aj moje ilustrácie sú vlastne maľby, len použité v knihe.

Pochádzate zo Sobraniec – aký ste tam mali maliarsky vzor? Pochádzajú odtiaľ aj iní maliari?
Sobrance sú aj rodiskom slovenského maliara Eugena Krona, ktorý založil prvú umeleckú školu na Slovensku. Jeho žiakom bol napríklad Koloman Sokol. V blízkom okolí sa narodil aj košický maliar Michal Čičvák.

Po kom ste zdedili talent? Kreslil niekto z rodičov?
Môj otec má povesť geniálneho domáceho majstra. Vie opraviť všeličo možné, dlhé roky pracoval ako údržbár v kúpeľoch, a keď z nich odišiel, tak tie kúpele skrachovali. Ja len dúfam, že som z jeho schopnosti aspoň niečo zdedil. Vo výtvarnom umení sú dôležité šikovné ruky a racionálne myslenie rovnako ako v remesle. Je dôležité vytvoriť si technické základy a vedieť spraviť čokoľvek tak, aby to bolo efektívne. Až schopnosti dávajú umelcovi slobodu rozhodovania. Moja mama v mladosti tiež kreslila. Pre generáciu mojich rodičov ale nebolo samozrejmé ísť študovať vysokú školu. Rodičia boli z poľnohospodár­skych rodín, takže pre nich to bola iba záľuba.

Ste grafik, ale venujete sa aj maľbe. Čo vám je bližšie?
Na VŠVU som prišiel v roku 1992 a chcel som byť maliarom, lebo strednú školu som skončil ako reštaurátor maľby a doteraz k maľbe inklinujem. Ako som už spomenul, aj moje ilustrácie sú maľby. Samozrejme, že používam grafické postupy, ale s kresbou narábam inak. Keď som sa hlásil na maľbu, učiteľom kresby na VŠVU bol profesor Jiří Lindovský, neskôr učil na akadémii v Prahe, a ten mi povedal, že mám ísť na grafiku, že som grafik.

Nebolo vám ľúto, že nie ste na maľbe?
Svoju lásku k súdobej maľbe som získal počas strednej školy. V tom čase sa v Košiciach konalo medzinárodné bienále maľby. Stal som sa vtedy nadšeným návštevníkom galérií a niekoľko obrazov ma naozaj ovplyvnilo. Moje nadšenie sa ale netýkalo slovenskej maľby. Musel som sa zmieriť s tým, že to, čo mám rad, u nás na maľbe nenájdem. Naproti tomu som na grafike našiel pedagógov, ktorých som si mohol vážiť a dôverovať im.

Sú uznávanejší maliari alebo ilustrátori? Je menej honosné byť ilustrátorom?
Uznávanejší sú maliari, ale ich sláva nepresahuje hranice. Niektorí naši ilustrátori sú ale známi vo svetovom meradle. Napomohlo to aj Bienále ilustrácií Bratislava.

V súťaži najkrajších detských kníh bola ocenená knižka Peter Pan, ktorú ste ilustrovali. Poznali ste ten príbeh?
Vedel som, o čo ide, videl som film, ale knihu si vždy najprv prečítam. Keby som robil obrázkovú knihu, kde je na stránke iba pár riadkov textu, tam musím nakresliť presne to, čo sa v tých riadkoch píše. V knihe, kde je prevaha textu, si ilustrátor môže vyberať, čo zobrazí. Keď napríklad nevie nakresliť slony, môže nakresliť hrochy, ktoré sa spomínajú o pár stránok neskôr.

Gulliverove cesty od Jonathana Swifta. Foto: Ilustrácie a foto: Peter Uchnár
4 Gulliverove cesty od Jonathana Swifta.

Je niečo, čo neviete kresliť?
Najťažšie sa kreslia figurálne kompozície a figúry v zložitom pohybe. Maliar alebo sochár si môže objednať model, urobiť fotografie či sériu skíc, ale ilustrátor koná bez prípravy. Od ilustrátora sa čaká veľa obrázkov za lacný peniaz. Rovnako je to aj s nápadmi. Sochár si vystačí s dvoma šťastnými myšlienkami ročne, maliar mesačne, ale ilustrátor musí mať niekoľko nápadov denne. Inak, slona by som si vybral radšej ako hrocha. Teraz kreslím slovenské Dobšinského rozprávky pre české vydavateľstvo a tam mi žartom vyčítali, že všetky ženy na mojich obrázkoch vyzerajú hlúpe. Odvtedy si na to dávam pozor. Aj keď princezné sú väčšinou naivky, nie?

Robíte naraz aj viac vecí?
Knihu beriem ako jeden celok, pracujem často na viacerých ilustráciách z jednej knihy naraz. Ale nevedel by som naraz pracovať na viacerých knihách. Neviem preskakovať od témy k téme a keď začnem maľovať, mám už vlastne pol práce na knihe za sebou.

Chce vydavateľ vedieť dopredu, ako bude knižka vyzerať?
Keď robím pre veľké vydavateľstvo, kde vychádzajú knihy vo vysokom náklade, tak tam chcú vidieť dopredu, ako to asi bude pôsobiť. Lenže keď mám už obrázok nakreslený, vymyslený, už nemám dôvod ho maľovať. To je môj problém.

Koľko času ste strávili nad Petrom Panom?
Je to pre mňa troška atypická kniha, lebo práve v tom čase som aj rekonštruoval dom a musel som popri ilustrovaní robiť všeličo iné. Nebola to celkom koncentrovaná práca, ale tým, že som ju nerobil naraz, vyvinul som počas práce na tej knihe niekoľko rôznych postupov. Ak sú niektoré obrázky také bodkované, je to dôkaz, že v ten deň som musel použiť aj zbíjačku, všetko sa triaslo. Stále mám však predstavu, že umelec nemá chodiť od jedného štýlu k inému, ale má si budovať vlastný jazyk a pracovať na ňom.

Je život výtvarníka teda osamelý?
Mnohí to tak majú, ale veľkou výhodou ilustrátorov je, že v ich pracovnom kolektíve sú aj literáti. To nás obohacuje.

Kniha Peter Pan bola ocenená ako najkrajšia... Foto: Ilustrácie a foto: Peter Uchnár
E pp 14-b Kniha Peter Pan bola ocenená ako najkrajšia detská kniha jesene 2015.

Vy máte doma výtvarníčku, takže aj s ňou iste debatujete o umení, navyše je to Japonka. Ako ste sa zblížili? Páčili sa jej vaše modré oči?
Toto celkom presne neviem, ale v našom vzťahu predchádzal zblíženiu vzájomný rešpekt. Boli sme spolužiaci na VŠVU, obaja sme v tom čase veľa pracovali. A tak sme napriek jazykovej bariére mali veľa spoločných tém.

Ako ste sa rozprávali?
Vedela máličko po slovensky. Ona prišla na Slovensko, lebo chcela študovať u profesora Dušana Kállaya. Vybrala si Československo a potom zrazu zistila, že už nie je v Československu. Najprv bola na doplnkovom štúdiu a potom ju prijali normálne. Ona bola už pred vysokou školou v Japonsku známou ilustrátorkou. U nás to bolo tak, že amatérsky umelec, ktorý nemal vysokú školu, mal zavreté dvere, ale v Japonsku, keď bol niekto dobrý, mohol ilustrovať aj pre dobrých vydavateľov. Zhodou okolností moja manželka prvú knižku urobila pre Fukuinkan. To je jedno z najlepších japonských vydavateľstiev.

Čím si získala Nana vás?
To nie je ľahké definovať, dôležité je, že ma ovplyvnila a zmenila moje smerovanie.

Môžete o tom porozprávať?
Napríklad nebyť jej, tak by som sa ilustrácii nikdy nevenoval. Naučila ma vidieť mnoho vecí inak. Musím povedať, že prostredie VŠVU v čase môjho štúdia bolo silne tendenčné a prevládali snahy narušiť akékoľvek tradície. Týkalo sa to aj ilustrácie. Bolo to obdobie po roku 1989 a veľkých zmenách na VŠVU. Noví porevoluční pedagógovia boli často veľmi nepriateľskí k čomukoľvek, čo vyžaduje klasické zručnosti. Pre Nanu to ale boli kvality, na ktorých stála naša ilustrátorská a grafická škola, kvôli tomu k nám prišla. V Ateliéri voľnej grafiky a knižnej ilustrácie u profesora Dušana Kállaya sme však mali voľnosť rozhodovania.

Máte nejaké pracovné krédo?
Mám rád, keď sa veci robia na hranici možností. Športovec sa musí pre výkon zapotiť, umelec tiež.

Spevavé rozprávky. Foto: Ilustrácie a foto: Peter Uchnár
2015 spevave rozpravky 1 Spevavé rozprávky.

Rozprávate sa doma aj po japonsky?
Bývame na Slovensku a komunikujeme spolu v slovenčine. Naša dcéra je ale momentálne na ročnom študijnom pobyte v Japonsku a po jej návrate sa to asi zmení.

Manželka sa nechcela presťahovať do Japonska?
Teraz je práve mesiac v Japonsku. Pred odchodom do Japonska bola kvôli športovému zraneniu pripútaná k domovu. O to väčší kontrast zažila pri príchode do preľudneného Tokia. Vždy dúfam, že sa vráti a že sa jej Japonsko nezapáči viac. Japonsko je pre ľudí, ktorí chcú pracovať, prijateľnejšie.

Čo ju vlastne primalo, aby sa prihlásila na štúdium v Bratislave?
Keď prišla na Slovensko, boli sme ešte súčasťou Československa, ktoré malo veľkú prestíž v kultúre. Keď teraz spomenie svojim japonským kolegom, že je na Slovensku, je to pre nich ešte stále neznámy štát. Až keď spomenie Dušana Kállaya a Albína Brunovského, vtedy sa odborníci – vydavatelia, spisovatelia, chytia, tí ich poznajú… Nedávno som dostal mail od litovskej kamarátky s otázkou: Kde má svoje múzeum slovenský umelec, ktorý v sedemdesiatych rokoch ovplyvnil tri generácie litovských grafikov? Myslela Brunovského. Ako vysvetliť cudzincovi, že nechceme stavať na takých cenných základoch? Ani sám to nechápem. Asi je čas na otázky.

Vaša manželka je z veľkého mesta v Japonsku?
Je z intelektuálnej tokijskej rodiny, jej mama je maliarka, známa ilustrátorka, robí tiež grafiku, a jej otec bol známy japonský dizajnér. Na mnoho vecí som si musel zvykať.

Napríklad?
V deväťdesiatych rokoch boli ekonomické rozdiely medzi Japonskom a Slovenskom obrovské. Príbuzní mojej manželky ma našťastie akceptovali. Len preto, že som talentovaný výtvarník. Bolo to pre nich dosť dôležité. Moja svokra je dosť scestovaná osoba, hovorí anglicky. Mnohokrát cestovala do Afriky, je aktívna feministka, čo v Japonsku znamená ale niečo celkom iné ako u nás.

Chutilo vám v Japonsku?
Láska ide aj cez žalúdok a spolužitie podmieňuje aj spoločná kuchyňa. Nana má rada slovenskú kapustnicu a ja som sa naučil mať rád sašimi. Japonci sú známi tým, že sú schopní kvapnúť do bryndzových halušiek pár kvapiek sójovej omáčky a tvrdiť, že to je ich národné jedlo. Je mnoho japonských jedál, ktoré našinci môžu. Na surové ryby si ale treba zvyknúť. Raz som zažil zábavné nedorozumenie. Skupina tokijských vydavateľov ma pozvala na spoločný obed. Bolo to na Hokkaide, v čase výlovu rýb, takže tomu podriadili výber reštaurácie. Zároveň sa však obávali, či si to budem môcť vychutnať aj ja. Pre mňa to bola jedna z prvých skúseností so surovými morskými živočíchmi na tanieri. S úľavou som si našiel mištičku s akousi omáčkou a s chuťou som jej obsah zjedol. Celej spoločnosti očividne odľahlo. Dôvod mi vysvetlila neskôr manželka: Kto zje s chuťou surového morského ježka, ten tam musí byť šťastný.

Ešte otázka iného druhu – svet, ktorý vo svojich dielach vytvárate, je krásny a harmonický, nožnice sa roztvárajú – ten skutočný je akoby stále strašidelnejší…
Svet nie je taký hrozný, to len médiá informujú iba o zlých javoch. V skutočnosti svet nie je na tom vôbec zle, je stále bezpečnejší. Žije sa zdravšie, je menej nehôd na cestách a podobne.

Peter Uchnár navrhol aj box na súbor... Foto: archív P. U.
Shakespeare box 2016 Peter Uchnár navrhol aj box na súbor Shakespearovývh hier.

Svojho času ste aj učili, prečo ste prestali?
Ako ilustrátor robím niečo, čo neovplyvňuje okolie a dá sa zavrieť do knižky. Vytváram niečo, čo nezaberá priestor okolo seba, a to mi vyhovuje. Nie som si istý, či by som mal ovplyvňovať životy ľudí.

Býva sa vám dobre v Pezinku?
Dobre ma tam prijali. Primátorom mesta je teoretik umenia Oliver Solga, ktorý sa potešil, že prichádzajú dvaja známi výtvarníci. Bolo to milé.

Peter Uchnár

Narodil sa 11. augusta 1970 v Sobranciach. Študoval reštaurátorstvo na Strednej umeleckopriemy­selnej škole v Košiciach (1984 – 1988) a na VŠVU v Bratislave v ateliéri voľnej grafiky a knižnej ilustrácie u prof. Dušana Kállaya (1992 – 1999). Niekoľko rokov pôsobil na VŠVU aj ako pedagóg. Žije a tvorí v Pezinku. Venuje sa maľbe, ilustrácii, grafike, známkovej tvorbe a ďalším výtvarným aktivitám. Vystavuje aj v zahraničí a získal mnoho ocenení. Z knižnej tvorby: Jonathan Swift Gulliverove cesty, Rudyard Kipling Kniha džunglí, Ľubomír Feldek Veľká kniha slovenských rozprávok, Peter Pan, súbor Shakespearových hier v preklade Ľubomíra Feldeka atď. Z ocenení: Zlaté jablko BIB ’99 za Gulliverove cesty, Cena Ľudovíta Fullu (2005), Cena Ministerstva kultúry SR za vynikajúce ilustrácie v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska (1999) za Gulliverove cesty, (2003) za Veľkú knihu slovenských rozprávok. Za ilustrácie ku knihe J. M. Barrieho Peter Pan ho ocenila aj detská porota na Bienále ilustrácií Bratislava a najnovšie je Peter Pan ocenený aj ako najkrajšia a najlepšia detská kniha jesene 2015.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #ilustrácie #maliar #Kniha džunglí #Peter Uchnár #Gulliverove cesty