Stano Filko: avantgardista z povolania

„Mne sa nikdy netvorilo najlepšie ani najhoršie. Lebo ja netvorím, ja to mám ako vnútornú fanatickú povinnosť,“ prízvukoval Stano Filko. Výstava Poézia o priestore – kozme v Slovenskej národnej galérii nasvecuje najmä základné akordy umeleckého objavovania invenčného výtvarníka.

18.09.2016 16:00
Stano Filko Foto: ,
Univerzálne prostredie (1966, SNG Bratislava)
debata

Environment Kozmos vystavoval na Parížskom bienále v roku 1969. O rok neskôr fascinoval Univerzálnym prostredím návštevníkov svetovej výstavy Expo v Osake. Sotva oslávil Kristove roky, keď nastupujúca normalizácia rozstrieľala jeho raketovo stúpajúcu umeleckú dráhu.

Zelený stan – dóm Kozmu, rekonštruovaný v átriu SNG, volá návštevníka, aby vstúpil jedným z dvoch vchodov v podobe lomených oblúkov do jeho útrob. Strieborná kupola, odrážajúca sa v zrkadlovej podlahe, diapozitívy premietané na oblúky stien aj vzdušný vír ventilátora vzbudzujú predstavu pobytu v kozme.

Dnes, keď nové výboje astronautiky len málokedy okupujú titulné strany médií, je zaujímavé porovnávať pocity súčasníka s magickou silou vesmírnych dobrodružstiev, ktoré fascinovali nielen Stana Filka, ale celý svet, ktorý v lete roku 1969 bez dychu sledoval prvé kroky človeka na Mesiaci.

„Pre Filka je dôležitá atmosféra a účinok, ktorý potrebuje dosiahnuť – v ich záujme obrázky ,kradne' a zdieľa spôsobom, ktorý pripomína aktuálne fungovanie sociálnych sietí,“ osvetľuje kurátorka Lucia Gregorová Stach.

Stará a nová mystika

Už ako poslucháč Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave na seba upozornil rodák z Veľkej Hradnej kolekciou asambláží Oltáre súčasnosti. Na prvý pohľad a z diaľky vyvolávajú jeho objekty predstavu domácich oltárikov. Zblízka však pripomínajú skôr výstrižkami polepené skrinky v robotníckej šat­ni.

Reprodukciám gotických sôch a obrazov či lacným púťovým obrázkom svätcov konkurujú v pichľavých asamblážach výstrižky „nahotiniek“ z erotických magazínov či reklamy z časopisov na tovar v našich zemepisných šírkach v polovici 60. rokov nedostupný. Črepiny zrkadiel, skladajúcich mozaiku divákovej tváre, ponúkajú sebareflexiu, klince zas odkazujú hoci na ukrižovanie alebo remeslo či domáce majstrovanie. Mince, prázdne nábojnice, maličké kríže a rôzne drobné predmety sú ďalšími sprievodcami myšlienok pri dobrodružnom putovaní vzrušujúcimi vrstvami Oltárov súčasnosti.

Stano Filko s dielom Dedko – babka počúvajú... Foto: Reprofoto/SNG
Stano Filko SNG Stano Filko s dielom Dedko – babka počúvajú rádio (1965 - 2008, Zbierka Linea)

„V dobových rozhovoroch autor hovoril o napätí alebo kontraste medzi starou a novou mystikou, medzi starým náboženstvom a novým erotickým fetišizmom,“ pripomína kurátor Aurel Hrabušický. Zahodené, zabudnuté či nepotrebné veci zmagnetizovali už dadaistov. S chuťou i vtipom v nich objavovali nečakané nové významy, aby poburovali konzervatívne publikum. Aj Stano Filko si v roku 1965, keď absolvoval štúdiá na VŠVU, vyskúšal možnosti tejto cesty.

Z najrozličnejších predmetov, ktoré vysnoril v dome starých rodičov, „vyskladal“ asambláž Dedko – babka počúvajú rádio. Vizuálne atraktívne, myšlienkovo provokatívne, autobiografické i vtipné, aj keď zdanlivo možno prvoplánové dielo poteší aj náhodného a neskúseného návštevníka galérie. Prostredníctvom dôverne známych predmetov ho totiž vťahuje do magickej pavučiny len na prvý pohľad obyčajného a všedného príbehu každodennosti.

„Pre jeho živú ,legendu o umelcovi' je detstvo v rodnom kraji so spomienkami na starých rodičov, najmä na dedka a jeho mystické náuky, na včelárstvo a na klinické smrti ako prechodové rituály na ceste k Fine Artu, ten najhlbší zdroj,“ konštatuje Lucia Gregorová Stach.

Živá socha? Divák

„Stále som sa snažil zapojiť diváka, najprv zakomponovaním zrkadiel, ktoré mali rozšíriť konkrétny optický priestor, no i diváka ako samostatného dotvárateľa rozpracovaného diela,“ priznával Stano Filko. Ani environment Univerzálne prostredie nevnímal ako kuriozitu, ale ako živú realitu, v ktorej sa návštevník mení na živú sochu.

Za priesvitnými závesmi s obrysmi ženských aktov je prostredie provokujúce diváka k reakcii. Glóbus zemegule aj hviezdnej oblohy, šachovnica s figúrkami na malom stolíku, vyhrávajúce rádio, vrčiaci diaprojektor premietajúci najrozmanitejšie obrázky, zrkadlo, nafukovací matrac dostali symbolické významy a ponúkajú množstvo interpretácií. Záleží len na fantázii, skúsenosti a odvahe návštevníka, ktorý sa rozhodne vstúpiť do Filkovho vizuálneho a myšlienkového sve­ta.

„Univerzálne prostredie bolo najčastejšie vystavovaným naším veľkým dielom v zahraničí, obehlo polovicu západnej Európy,“ hovorí Aurel Hrabušický o environmente, ktorý v 90. rokoch zakúpila SNG. Aj keď len v redukovanej podobe. „Práve pri príležitosti výstavy sme sa snažili dohľadať z dobových materiálov všetky komponenty. Aj rádio, svietiace glóbusy a nafukovačku,“ vyratúva. A zdôrazňuje, že divácka verejnosť má po dlhých desaťročiach jedinečnú možnosť vidieť Univerzálne prostredie aj Kozmos (ktorý desaťročia odpočíval vo Filkovom depozitári) v zrekonštruovanom stave na vlastné oči.

Emigrácia, návrat, opäť začiatok

Hoci v zahraničí bol koncom 60. rokov Filko jedným z najvystavova­nejších slovenských výtvarníkov, doma mu výstavné prezentácie normalizátori po roku 1970 zatrhli. Ani skutočnosť, že na neoficiálnej umeleckej scéne pôsobil ako spiritus movens, ho neuspokojovala. Dlho váhal, napokon sa predsa len rozhodol emigrovať.

Bielu škodovku, na ktorej v roku 1981 opustil Československo, vystavil o rok neskôr na prestížnej Documente 7 v Kasseli. Západné Nemecko, v ktorom mal dvere do galérií otvorené, však zohralo len úlohu prestupnej stanice. Dlho sa tam nezdržal. Sen o Spojených štátoch si začal plniť v decembri 1982, keď sa vybral za oceán.

Projekt „Slnečná sústava“ / Vesmír (1968,... Foto: Reprofoto/SNG
Stano Filko SNG Projekt „Slnečná sústava“ / Vesmír (1968, Zbierka Linea)

„Tam sa trochu stratil. New York je predsa len príliš veľká scéna a Stano Filko tam nemal patričné konexie. Trochu mu pomohol bratislavský rodák Thomas Messer, ktorý bol vtedy riaditeľom Guggenheimovho múzea, aj od neho niečo kúpil. V zásade sa tam ale ako emigrant ťažko pretĺkal,“ prezrádza Aurel Hrabušický.

Možno aj táto skúsenosť viedla k tomu, že po „nežnej“ sa Filko vrátil na Slovensko. Paradoxne však musel začínať nanovo, pretože ani v časoch perestrojky tabu uvalené na jeho meno a dielo nepadlo. Až v novom storočí sa vrátil na pozíciu, ktorá mu vždy patrila. Na pozíciu rešpektovaného autora, aj keď menej doma ako v zahraničí.

Červená, modrá, biela…

Ako picassovský typ kráčal paralelne viacerými cestami. Bol priekopníkom umenia priestorovej inštalácie (vtedy známej ako environment), jedným zo zakladateľov konceptuálneho umenia, často menil médiá aj vizuál svojich diel. Monumentálny environment mal pre neho rovnakú hodnotu ako kresba na papieri, prekreslená náučná schéma, diagram kombinovaný s fotoreprodukciou alebo geometrickými znakmi poznamenaná mapa. (Na výstave síce práce na papieri pritiahnu pozornosť, ale v expozícii veľmi nezasvietia.) „Stano Filko je avantgardista z povolania,“ napísal teoretik umenia Tomáš Štrauss.

K trom farbám – červenej, modrej, bielej – pridal tri princípy: biologický, kozmologický, ontologický. „Biele absolútno sa úplne oslobodzuje v umení senzibility a senzitivity, ktorá najviac zodpovedá vnútornému duchovnému tvorivému prístupu,“ sformuloval Filko. Za oceánom k trom základným farbám/energiám pridal symboliku zástavy krajiny, v ktorej sa narodil.

Ako jeho systém košatel, pribúdali energie, dimenzie aj čakry. Vytvoril si vlastný vnútorný vesmír, v ktorom pretavoval najrozmanitejšie vonkajšie podnety: filozofické, sociologické a iné do osobnej mytológie. Keď sa ju pokúšal vysvetľovať slovami, nebolo jednoduché mu porozumieť. Ľahko v nej možno zablúdiť či dokonca stratiť sa. Dokumentuje to napríklad stručný zápis v knihe návštevníkov: „Nepochopiteľné!“

Jeho tvorbu ovplyvnila azda aj klinická smrť. Ako rád pripomínal, zažil ju dokonca dva razy. Prvýkrát ako osemročný, keď prežil pád do lomu. Ani zásah elektrickým prúdom ho neposlal na onen svet, to mal pätnásť. Ozveny týchto zážitkov možno hľadať v text-arte Biela fenomenológia: „Je to to, čo je medzi mnou a životom. To, čo sa nedá objektívne nahmatať, ale prežiť, byť, byť, byť… A hoci aj v cykle Transcendencia, v ktorom na starých fotografiách vybielil svoju postavu.

Už počas života sa stal inštitúciou

Šiestimi tematickými okruhmi osvetľuje výstava Poézia o priestore – Kozme Filkovu tvorbu zo 60. a 70. rokov minulého storočia. Je prvým akordom v mapovaní diela a života umelca, ktorého životná púť sa zavŕšila v októbri minulého roka.

Veľkorysú expozíciu oklieštené priestory Esterházyho paláca neumožňujú. V skúmaní Filkovho diela však kurátorský tandem pokročil, takže bolo čo ukázať. Navyše na jeseň by mala vyjsť prvá časť veľkolepo naplánovanej monografie Stana Filka.

„Už počas svojho života sa stal inštitúciou, vlastným múzeom, ktoré zhmotnil od roku 1975 v ateliéri na Snežienkovej ulici v Bratislave a od roku 2005 ako Koráb vo Veľkej Hradnej. Hoci obidva projekty skončili ako ruiny utopických vízií, komplikovaný návod zanechal v konceptoch, text-artoch a nespočetných listoch šanónov Archívu SF,“ dodáva Lucia Gregorová Stach. V priestoroch výstavy, ktorá bude v SNG do 25. septembra, si v rámci sprievodných programov zaspomínajú na Stana Filka 21. septembra jeho spolupútnici.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #výstava #SNG #avantgarda #Stano Filko #Poézia o priestore – kozme